Žatva v zemi ľadu a snehu
GRÓNSKO, najväčší ostrov na svete, je naozaj krajinou ľadu a snehu. Väčšina tohoto ostrova, dlhého asi 2 700 kilometrov, leží severne od polárneho kruhu a je pokrytá stálou ľadovou pokrývkou s hrúbkou približne jeden a pol kilometra. Zvyšok Grónska je päť až osem i viac mesiacov v roku pokrytý snehom. Hovorí sa, že ho raní vikingskí cestovatelia nazvali Greenland („Zelená zem“), aby prilákali osadníkov. Ale v priebehu krátkeho leta je v niektorých pobrežných oblastiach toto meno priliehavé.
Na jar sa zamrznuté more pri severovýchodnom Grónsku premení na hromadu ľadových krýh. Tie putujú na juh pozdĺž východného pobrežia, okolo mysu Farewell, a časť severne pozdĺž západného pobrežia, čo celé mesiace sťažuje cestovanie po mori. V zime more okolo väčšiny ostrova zamŕza a izoluje osídlené miesta. Ľad doslova vládne nad krajinou, morom a životom ľudí. Ťažko si predstaviť, čo sa dá v tejto krajine žať.
Začiatok
V Grónsku po stáročia žijú lovci, Eskimáci innuitskej kultúry. V roku 1721 prišiel do Grónska misionár, luteránsky duchovný Hans Egede. Neskôr bola v rôznych osadách činná misia moravských bratov. Niektorí misionári preložili určité biblické knihy do grónčiny a vo svojich prekladoch zachovali meno Jehova. Ale od roku 1900 pôsobila v Grónsku len dánska luteránska cirkev.
V roku 1953, keď bolo Grónsko ešte dánskou kolóniou, nastal dôležitý zvrat. Podľa novej dánskej ústavy, ktorá začala v tom roku platiť, mohli prísť do Grónska opäť aj iné náboženské skupiny okrem luteránskej cirkvi. Tak prišli v januári 1955 z Dánska dvaja misionári, Jehovovi svedkovia. Bol im pridelený pruh zeme s dĺžkou asi 1 900 kilometrov pozdĺž juhozápadného pobrežia, kde žili takmer všetci Grónčania — 27 000 ľudí, väčšinou lovci a rybári.
Kristen Lauritsen, jeden z týchto dvoch svedkov, si spomína: „Grónčinu sme prakticky neovládali, ale mali sme veľmi silnú túžbu učiť Grónčanov pravdu z Božieho slova. Mali sme niekoľko traktátov v grónčine a neskôr v priebehu prvého roka prišla brožúra Toto dobré posolstvo o kráľovstve.“ Ako konali svoje zvestovateľské dielo?
„Spočiatku sme používali tlačené lístky, aby sme vysvetlili, prečo sme prišli. Ale neskôr sme sa naučili niekoľko viet naspamäť. Medzi mestami sa dalo cestovať len loďou, a to veľmi nepravidelne, lebo cestovné poriadky boli takmer neznáme. Morská choroba bola bežným zážitkom. Mali sme problémy aj s ubytovaním. Často sme museli vystačiť so stanom, ktorý sme nosili so svojimi batožinami.“
Ale boli tu aj svetlé stránky. Grónčania sú priateľský a pohostinný národ. Je im prirodzené veriť v Boha a vážiť si Bibliu. Takmer v každej domácnosti majú celú Bibliu v miestnom jazyku. Kristen spomína, že k nim raz prišlo jedno malé dievčatko s lístkom, na ktorom bolo napísané: „Ak ešte nemáte kde bývať, môžete prísť k nám.“ Táto rodina im pomohla nájsť aj miesto, kde mohli premietať jeden film Spoločnosti.
Prichádza posila
V roku 1961 sa z Dánska začali do Grónska sťahovať rodiny, aby slúžili tam, kde je väčšia potreba svedkov. Títo ľudia vynaložili obdivuhodné úsilie, aby sa naučili veľmi ťažký grónsky jazyk a aby znášali odlúčenie od spoluveriacich. Pravidelne sa zhromažďovali a udržiavali sa v pevnej viere a kresťanskej činnosti. Určite nepracovali zbytočne. V tom roku sa v Grónsku založili prvé dva zbory, jeden v hlavnom meste Nûku (Godthab) a druhý v Qaqortoqu (Julianehab) na juhu. Svedkovia mali veľkú radosť, keď sa dali pokrstiť niektorí Grónčania, ktorí sa presťahovali do Škandinávie.
V sedemdesiatych rokoch prišlo niekoľko mladých a horlivých dvojíc zvláštnych priekopníkov povzbudiť svedecké dielo. V roku 1973 už bola k dispozícii v grónčine Strážna veža a kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Takto vyzbrojení slúžili priekopníci pozdĺž pobrežia, navštevovali mestá a dediny a štedro rozsievali semeno pravdy. Zvestovateľské dielo prvýkrát dosiahlo odlúčené východné pobrežie okolo Ammassaliku (Angmagssalik). Aká to bola radosť, keď v tom roku konečne prijal pravdu jeden Grónčan.
Konečne žatva
Keď vyšli ďalšie biblické pomôcky v miestnom jazyku, rozšírilo sa veľa literatúry. Nebolo napríklad nezvyčajné, že dvojica svedkov, pracujúcich niekoľko týždňov v nepridelenom obvode, rozšírila 300 až 400 kníh, rovnaké množstvo brožúr a 1000 časopisov a získala 60 až 70 predplatiteľov.
Vďaka tomuto siatiu a polievaniu ‚Boh dával vzrast‘ ako medzi rodenými Grónčanmi, tak aj medzi Dánmi žijúcimi v Grónsku. (1. Korinťanom 3:5–7) Dnes slúži v siedmich zboroch a jednej odlúčenej skupine 117 zvestovateľov. Sú rozptýlení po celej krajine ľadu a snehu. Zoznámme sa s niektorými pracovitými svedkami.
Návšteva grónskeho poľa
Začnime v najjužnejšom zbore Qaqortoqu (Julianehab). Z Dánska sem prišlo slúžiť päť rodín. Niektorí tvrdo pracovali, aby sa naučili grónsky, takže môžu vydávať svedectvo Grónčanom, ktorí nerozumejú dánčine. Flemming, otec rodiny a priekopník (zvestovateľ kráľovstva celým časom) v tomto zbore, hovorí: „Náš obvod je rozsiahly. Zahŕňa veľa rybárskych dedín a ovčích fariem schúlených v sústave fjordov na južnom pobreží.“ Svedkovia používajú vlastné motorové člny a plavia sa až 640 kilometrov, aby navštívili ľudí v týchto odľahlých miestach.
Po trojhodinovej plavbe malebnými fjordami prichádzame do ďalšieho zboru v Narsaqu. Žije tu osamelá rodina štyroch zvestovateľov kráľovstva. Napriek odlúčenosti sa dokážu navzájom povzbudzovať a duchovne budovať prostredníctvom zdravých študijných návykov a pravidelnou účasťou na zhromaždeniach a na zvestovateľskej službe.
Teraz nastupujeme na pobrežnú loď, ktorá sem prichádza v letných mesiacoch každý týždeň. Po dvadsaťštyrihodinovej plavbe prichádzame do Paamiutu (Frederikshab), kde je desať svedkov. V polovici cesty sa plavíme okolo dediny, kde sú dvaja odlúčení zvestovatelia. Jedna z nich, Ane Marie, má syna v Nûku, ktorý pred niekoľkými rokmi spoznal pravdu a začal jej vydávať svedectvo cez telefón a v listoch. Vážila si, čo jej hovoril. Tým, že prečítala všetko dostupné v grónčine, a počúvaním magnetofónových nahrávok grónskych svedkov, ktorí rozprávali svoje skúsenosti, zaujala Ane Marie postoj pre pravdu. Vo veku vyše šesťdesiat rokov a bez podpory miestneho zboru úspešne prekonala päťdesiatročný návyk fajčenia, prestala oslavovať vianoce a narodeniny a začala vydávať svedectvo celej dedine. Vďaka jej trpezlivému úsiliu a dobrému príkladu sa na štúdium Biblie a na počúvanie nahratých zhromaždení pravidelne schádza asi desať záujemcov.
Z Paamiutu sa po štrnástich hodinách na búrlivom šírom mori dostávame do Nûku. V tomto hlavnom meste s 13 000 obyvateľmi je v zbore asi 43 zvestovateľov; vyše tretinu tvoria Grónčania. Týždenné zhromaždenia sú zmesou dánčiny a grónčiny, čo je, samozrejme, náročné pre obe jazykové skupiny.
A znova osobná loď. Po ôsmich hodinách sme v Maniitsoqu (Sukkertoppen). Pracujú tu štyri rodiny z Dánska s niekoľkými miestnymi zvestovateľmi kráľovstva. Prepracovali mestský obvod tak dôkladne a rozšírili toľko biblickej literatúry, že v každej druhej domácnosti majú Moju knihu biblických príbehov v grónčine. Na svojich motorových člnoch podnikajú svedecké výpravy do okolitých dedín.
Ďalej na severe sa po desiatich hodinách zastavujeme v Sisimiutu (Holstenisborg). Zbor tu tvorí päť dánskych rodín a niekoľko miestnych zvestovateľov. Dvojice zvláštnych priekopníkov odtiaľ pravidelne navštevujú východné pobrežie. To znamená polhodinovú cestu helikoptérou na letisko, dvojhodinový let cez centrálnu ľadovú pokrývku a ďalší krátky presun helikoptérou cez zátoku do Ammassaliku na východnom pobreží. Krajina je naozaj pôsobivá — hore sa týčia drsné vrcholy a priehlbiny dole vypĺňajú ľadovce. Ľudia sú celkom vnímaví na posolstvo o kráľovstve, ale zatiaľ ich málo zaujalo postoj pre pravdu.
Po spiatočnom lete cez ľadovú čiapočku konáme poslednú zastávku v Ilulissate (Jakobshavn), najsevernejšom zbore. Ilulissat znamená v grónčine „ľadovce“ a je to priliehavé meno. Neďaleko je najmohutnejší ľadovec na severnej pologuli a kryhy plávajú v celej zátoke a fjordoch, čo je strhujúci pohľad. Tento veľmi činný zbor tvorí šesť rodín z Dánska a pár Grónčanov. Okrem mesta Ilulissant a celej zátoky Disko majú pravdepodobne najsevernejší svedecký obvod na svete, ktorý siaha až po dedinu Kullorsuaq (Diablov palec) neďaleko 75. stupňa severnej šírky.
Zvláštni priekopníci v Ilulissate pravidelne navštevujú túto vzdialenú oblasť a vydávajú svedectvo v Upernaviku a Uummannaqu. Bo a Helen rozprávajú: „Tieto šíre severné kraje sú ešte nedotknutým arktickým rajom. Oblasť je riedko osídlená a ľudia sa živia skôr lovom ako rybárstvom. Žijú jednoducho a nerobia si veľké starosti o budúcnosť. Mnohí majú záujem o duchovné veci. Ochotne počúvajú posolstvo, ktoré prinášame.“ Len čas odpovie, či sa takíto ľudia podobní ovciam zhromaždia do jedného pravého „stáda“ pod „jedným pastierom“ Ježišom Kristom. — Ján 10:16.
V tejto oblasti zatiaľ pracovali len dánski priekopníci, ale asi osem Grónčanov v Nûku nahralo na videokazetu všeobecné svedectvo o našej viere a spôsobe života. Keď priekopníci používali túto kazetu v službe z domu do domu, ľudia sa naozaj rozhovorili a kládli veľa otázok, najmä prečo neoslavujeme vianoce a nekrstíme malé deti. Môžeme dodať, že za celý štvortýždenný pobyt, ktorý sme práve opísali, sa rozšírilo asi 200 kníh.
Žatva pokračuje
Napriek drsnému podnebiu a jazykovej priehrade žatva kráľovstva pokračuje. Mnoho Grónčanov sa naučilo po dánsky, aby mali úžitok zo zborových zhromaždení. Ale stále viac zhromaždení sa koná v grónčine, a tak sa môže viac ľudí podieľať na duchovnej výžive.
Napríklad program zjazdu „Božské právo“ sa v roku 1988 síce v Nûku konal v dánčine, ale asi tretina prejavov sa prekladala do grónčiny. Zúčastnilo sa na ňom 163 osôb. Delegáti z najsevernejšieho zboru v Ilulissate a z najbližšieho zboru v Qaqortoqu museli cestovať dva dni tam a naspäť. Štyria sa dali na zjazde pokrstiť. Aké sú vyhliadky na žatvu v budúcnosti? Naozaj veľmi dobré. V roku 1989 bolo radostné vidieť 205 prítomných na slávnosti na pamiatku Kristovej smrti. V súčasnosti sa vedie vyše sto domácich biblických štúdií. Áno, Jehova bohato žehná tvrdú prácu svojich služobníkov v tejto krajine ľadu a snehu.