‚Nežijeme už viac pre seba‘
ROZPRÁVA JACK JOHANSSON
Afričan, malawijský vojak, mi nariadil postaviť sa k okraju rieky do svetla predných reflektorov landrovera. Keď si tento vojak priložil pušku k plecu, Lloyd Likhwide sa rozbehol k rieke a vrhol sa predo mňa. Prosil: „Mňa zastreľ! Radšej mňa zastreľ! Nie tohto cudzinca, ktorý neurobil nič zlé!“ Prečo bol Afričan ochotný za mňa, Európana, obetovať svoj život? Dovoľte mi vysvetliť, ako som sa takmer pred 40 rokmi stal misionárom v Afrike.
V ROKU 1942, keď som mal len deväť rokov, mi zomrela matka a otec zostal s piatimi deťmi sám. Ja som bol najmladší. O štyri mesiace sa otec, ktorý bol jedným z prvých Jehovových svedkov vo Fínsku, pri nehode utopil. Začala sa o nás starať najstaršia sestra Maja a spoločne sme spravovali aj našu farmu. Maja sa ujala vedenia aj v duchovných záležitostiach a do roka po otcovej smrti ona i jeden môj brat symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. O rok som sa vo veku 11 rokov dal pokrstiť aj ja.
Dôležité rozhodnutie
Keď som v roku 1951 doštudoval na obchodnej akadémii, začal som pracovať pre Ford Motor Company vo Fínsku. O šesť mesiacov ma na moje prekvapenie jeden múdry cestujúci služobník Jehovových svedkov požiadal, aby som predniesol na zjazde prejav o požehnaniach priekopníckej služby čiže služby celým časom. Cítil som sa nepríjemne, pretože som pracoval na plný úväzok vo svetskom zamestnaní a myslel som si, že nikdy nebudem môcť predniesť tento prejav zo srdca. Modlil som sa v tejto veci k Jehovovi. Uvedomil som si, že kresťania by ‚už viac nemali žiť pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel‘, a preto som sa rozhodol zmeniť svoje poradie hodnôt a slúžiť ako priekopník. — 2. Korinťanom 5:15.
Môj vedúci sľúbil, že mi zdvojnásobí plat, ak zostanem pracovať pre spoločnosť. Potom, keď pochopil, že som už rozhodnutý, povedal: „Správne si sa rozhodol. Ja som strávil celý život tu v tejto kancelárii a koľko som v skutočnosti ľuďom pomohol?“ A tak som sa v máji 1952 stal priekopníkom. O niekoľko týždňov som mohol úplne pokojne predniesť prejav o priekopníckej službe.
Po niekoľkých mesiacoch priekopníckej služby som bol pre kresťanskú neutralitu odsúdený na šesť mesiacov väzenia. Potom som spolu s ďalšími mladými svedkami strávil osem mesiacov vo väznici na ostrove Hästö-Busö vo Fínskom zálive. Tento ostrov sme nazývali Malý Gileád, pretože sme si tam medzi sebou zorganizovali program intenzívneho štúdia Biblie. Mojím cieľom však bolo navštevovať skutočný Gileád, školu Watchtower neďaleko South Lansingu v New Yorku.
Kým som bol ešte vo väznici na ostrove, dostal som z kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower list s pozvaním slúžiť ako cestujúci služobník Jehovových svedkov. Po prepustení som mal navštevovať zbory v jednej časti Fínska, kde sa hovorí po švédsky. V tom čase som mal len 20 rokov a necítil som sa na to spôsobilý, ale vložil som dôveru v Jehovu. (Filipanom 4:13) Svedkovia v zboroch, v ktorých som slúžil, boli vynikajúci, nikdy sa na mňa nepozerali zhora za to, že som bol iba „chlapec“. — Jeremiáš 1:7.
Nasledujúci rok som pri návšteve jedného zboru stretol Lindu zo Spojených štátov, ktorá bola vo Fínsku na dovolenke. Keď sa vrátila do Spojených štátov, urobila rýchly duchovný pokrok. Krátko nato sa dala pokrstiť. V júni 1957 sme sa zosobášili. Neskôr, v septembri 1958, sme boli pozvaní do 32. triedy školy Gileád. Po graduácii vo februári nasledujúceho roku sme boli pridelení do Ňaska, teraz nazývaného Malawi, v juhovýchodnej Afrike.
Naša služba v Afrike
Radi sme chodili do zvestovateľskej služby s našimi africkými bratmi, ktorých bolo vtedy v Ňasku vyše 14 000. Niekedy sme cestovali landroverom a všetko, čo sme potrebovali, sme si vozili so sebou. Zastavovali sme sa v dedinách, ktoré ešte nikdy nenavštívil žiaden beloch, a boli sme vždy milo prijatí. Po našom príchode sa celá dedina prišla na nás pozrieť. Všetci obyvatelia dediny nás zdvorilo privítali, posadali si na zem a mlčky si nás prezerali.
Dedinčania nám často prejavili láskavosť tým, že pre nás postavili chatrč — niekedy z blata a inokedy zo slonej trávy —, v ktorej bolo miesto presne na posteľ. V noci behali okolo chatrče hyeny a desivo zavýjali priamo pri našich hlavách. Ale svedkov v Ňasku čakalo zakrátko niečo nebezpečnejšie než divé zvieratá.
Nacionalizmus sa stáva predmetom sporu
Po celej Afrike vznikali hnutia za nezávislosť. V Ňasku sa od každého očakávalo, že sa pripojí k tamojšej politickej strane. Naša neutralita sa zrazu stala pálčivou celoštátnou spornou otázkou. Ja som vtedy pracoval v kancelárii odbočky, pretože dozorca odbočky Malcolm Vigo bol odcestovaný. Požiadal som o stretnutie s Dr. Hastingsom Kamuzuom Bandom, vtedajším premiérom Ňaska. Spolu s dvoma ďalšími kresťanskými staršími sme mu vysvetlili náš neutrálny postoj a stretnutie sa skončilo priateľsky. Napriek tomu asi o mesiac, vo februári 1964, sa Elaton Mwachande stal prvou obeťou prenasledovania — bol ubodaný na smrť rozhnevaným davom. Ostatní svedkovia z jeho dediny boli nútení utiecť.
Poslali sme Dr. Bandovi telegram so žiadosťou, aby využil svoju autoritu a zastavil takéto násilie. Zakrátko som dostal z kancelárie premiéra predvolanie, aby som tam prišiel. K Dr. Bandovi som išiel aj s ďalším misionárom, Haroldom Guyom, a s miestnym svedkom Alexandrom Mafambanom. Prítomní boli aj dvaja vládni úradníci.
Hneď ako sme si sadli, Dr. Banda začal bez slova mávať nad hlavou telegramom. Nakoniec prerušil ticho a povedal: „Pán Johansson, čo ste mysleli tým, že ste mi poslali takýto telegram?“ Ešte raz sme mu vysvetlili náš postoj politickej neutrality a dodali sme: „Teraz, keď zavraždili Elatona Mwachandeho, ste jediný, kto nám môže pomôcť.“ Zdalo sa, že to Dr. Bandu uspokojilo, a trochu sa upokojil.
No jeden z prítomných vládnych úradníkov tvrdil, že svedkovia v istej vzdialenej dedine nechceli spolupracovať s miestnymi úradmi. Druhý úradník sa potom zmienil o inej odľahlej dedine a obvinil tamojších svedkov, že sa vyjadrovali neúctivo o Dr. Bandovi. No nevedeli nám povedať žiadne mená tých, ktorí sa tak správali. Vysvetlili sme, že Jehovovi svedkovia sú vyučovaní, aby vždy rešpektovali vládne autority. Žiaľ, naše úsilie napraviť falošný dojem, ktorý mal Dr. Banda a jeho úradníci, nebolo úspešné.
Náš život bol ohrozený
V roku 1964 získalo Ňasko nezávislosť a neskôr sa stalo Malawijskou republikou. Naše kazateľské dielo ďalej prebiehalo v normálnom rozsahu, ale pod stále väčším tlakom. V tom čase nám zatelefonovali svedkovia z južnej časti krajiny a povedali nám, že tam vypukla politická vzbura. Pochopili sme, že je potrebné, aby tam niekto hneď išiel zhodnotiť situáciu svedkov a poskytnúť im morálnu podporu. Už predtým som príležitostne sám prechádzal bušom a Linda s tým odvážne súhlasila. Tentoraz ma však prosila, aby som so sebou zobral mladého miestneho svedka Lloyda Likhwideho. Nakoniec som súhlasil a pomyslel som si: ‚Ak jej to urobí radosť, zoberiem ho.‘
Povedali nám, že musíme prejsť cez určitú rieku trajektom pred zákazom vychádzania, ktorý platil od šiestej hodiny večer. Robili sme, čo sme mohli, aby sme to do toho času stihli, ale pre zlé cesty sme sa oneskorili. Až neskôr sme sa dozvedeli, že bolo vydané nariadenie zastreliť každého, kto by bol po šiestej hodine nájdený na našej strane rieky. Ako sme schádzali k rieke, zbadali sme, že trajekt už prešiel na druhú stranu rieky. Brat Likhwide naň zavolal, aby po nás prišiel. Prišiel síce, ale vojak na trajekte zakričal: „Musím zastreliť toho bieleho muža!“
Najprv som to bral ako prázdnu vyhrážku, ale keď sa trajekt priblížil, vojak mi nariadil, aby som sa postavil pred svetlá auta. Vtedy sa môj africký priateľ vrhol medzi nás a prosil vojaka, aby zastrelil namiesto mňa jeho. Zdá sa, že vojak bol jeho ochotou zomrieť za mňa dojatý, a sklopil zbraň. Uvažoval som o Ježišových slovách: „Nikto nemá väčšiu lásku, ako keď sa vzdá svojej duše za svojich priateľov.“ (Ján 15:13) Aký som bol rád, že som počúvol Lindinu radu a zobral som toho milého brata so sebou!
Nasledujúci deň zablokovali cestu späť do Blantyru mladí muži, ktorí žiadali, aby brat Likhwide predložil členskú kartu strany. Mohli sme urobiť len jedno — prejsť cez dav, a to rýchlo! Prudko som pridal plyn a autom som sa rútil smerom k nim, čo ich dosť vystrašilo, takže sme mohli prejsť. Keby dav dostal brata Likhwideho, pravdepodobne by to znamenalo jeho koniec. Keď sme prišli späť do kancelárie odbočky, boli sme dosť roztrasení, ale vďační Jehovovi za jeho ochranu.
Uväznení pre svoju vieru
V októbri 1967 bolo naše dielo v Malawi oficiálne zakázané. Vtedy bolo v tejto krajine približne 18 000 svedkov. O dva týždne sme sa dozvedeli, že v hlavnom meste Lilongwe je uväznených 3000 svedkov. Rozhodli sme sa tam ísť ešte v tú noc, čo znamenalo prejsť vzdialenosť 300 kilometrov, a poskytnúť im aspoň morálnu podporu. Naložili sme do landrovera publikácie spoločnosti Watchtower a vďaka Jehovovi sme prešli cez mnohé zátarasy bez toho, aby nás kontrolovali. Celou cestou sme v jednom zbore za druhým vykladali kartóny s časovým duchovným pokrmom.
Ráno sme prichádzali k väznici. Aký to bol pohľad! Celú noc pršalo a naši kresťanskí bratia a sestry boli držaní vonku v oplotenom izolovanom priestore. Boli úplne premočení a niektorí sa snažili vysušiť si deky na plote. Podarilo sa nám porozprávať sa s niektorými z nich cez plot.
Ich súdny prípad bol prerokúvaný napoludnie a pred súd sa dostavilo viacero údajných svedkov. Snažili sme sa o zrakový kontakt s nimi, ale ich tváre zostali kamenné. Na naše zdesenie sa všetci pred súdom zriekli svojej viery! No dozvedel som sa, že miestni svedkovia nepoznali nikoho z tých, čo vyhlásili, že už nie sú Jehovovými svedkami. Bola to zjavne snaha zbaviť odvahy pravých svedkov.
Medzitým bolo vydané nariadenie, že máme byť deportovaní. Naša kancelária odbočky v Blantyre bola skonfiškovaná a misionári dostali 24 hodín na to, aby opustili krajinu. Keď sme sa vrátili domov, boli sme prekvapení, keď nám otvoril bránu policajt! Na druhý deň odpoludnia prišiel policajný úradník a s určitým prejavom ľútosti nás zatkol a odviezol na letisko.
Dňa 8. novembra 1967 sme odišli z Malawi s vedomím, že naši kresťanskí bratia tam stoja pred skúškou ohňom. Zvieralo nám to srdce. Desiatky bratov stratili život, stovky ich znášali kruté mučenie a tisíce prišli o prácu, domov i majetok. Napriek tomu si takmer všetci zachovali rýdzosť.
Na miesta nových pridelení
Napriek ťažkostiam nás nikdy nenapadlo skončiť s misionárskou službou. Naopak, prijali sme nové pridelenie — do Kene, krajiny kontrastov, pokiaľ ide o ráz krajiny i o ľudí. Lindu fascinovali Masajovia. V tom čase nebol ešte žiaden Masaj Jehovovým svedkom. Ale potom sa Linda stretla s Dorcas, masajskou ženou, a začala s ňou študovať Bibliu.
Dorcas vedela, že na to, aby sa páčila Bohu, musí legalizovať svoje manželstvo. Otec jej dvoch detí to odmietol urobiť, a tak sa Dorcas usilovala uživiť svoje deti sama. Muž bol na svedkov nazúrený, ale bol nešťastný, že je oddelený od rodiny. Nakoniec na Dorcasino naliehanie začal aj on študovať Bibliu s Jehovovými svedkami. Dal si do poriadku svoj život, stal sa svedkom a zosobášil sa s Dorcas. Dorcas sa stala priekopníčkou a jej manžel a najstarší syn sú teraz zborovými staršími.
Náhle v roku 1973 bolo dielo Jehovových svedkov v Keni zakázané a my sme museli odtiaľ odísť. O niekoľko mesiacov bol zákaz zrušený. Ale my sme už dostali tretie pridelenie — do Konga (Brazzaville). Prišli sme tam v apríli 1974. Približne o tri roky tu boli misionári falošne obvinení zo špionáže a naše dielo bolo zakázané. Navyše, keď bol prezident krajiny zavraždený, v Brazzaville vypukli boje. Všetci ostatní misionári boli pridelení do iných krajín, ale my sme boli požiadaní, aby sme tam zostali tak dlho, ako to len bude možné. Počas niekoľkých týždňov sme si líhali spať s tým, že sme nevedeli, či sa dožijeme rána. Ale spali sme dobre, s dôverou, že Jehova sa o nás postará. Tých niekoľko mesiacov, čo sme boli v kancelárii odbočky sami, bolo pravdepodobne obdobím najväčších skúšok, ale aj najväčšieho posilnenia našej viery, aké sme kedy zažili počas misionárskej služby.
V apríli 1977 sme museli z Brazzavillu odísť. Potom nás čakalo skutočné prekvapenie — boli sme pridelení do Iránu, aby sme tam založili novú kanceláriu odbočky. Našou prvou náročnou úlohou bolo naučiť sa perzský jazyk fársí. Pretože sme sa museli učiť nový jazyk, mohli sme na zborových zhromaždeniach podávať len tie najjednoduchšie komentáre, také, aké podávajú malé deti! V roku 1978 sa v Iráne začala revolúcia. Vydržali sme tam počas najhorších bojov, no v júli 1980 boli odtiaľ všetci misionári deportovaní.
Naším piatym pridelením bola opäť stredná Afrika, a to Zair, terajšia Konžská demokratická republika. V Zaire sme slúžili 15 rokov a nejaký čas aj počas zákazu. Keď sme tam prišli, bolo v tejto krajine činných približne 22 000 svedkov — teraz je ich tam vyše 100 000!
Opäť doma!
Dňa 12. augusta 1993 bol zákaz Jehovových svedkov v Malawi zrušený. O dva roky sme s Lindou boli pridelení späť tam, kde sme začínali — do Malawi, krásnej, priateľskej krajiny známej ako Horúce srdce Afriky. Od januára 1996 sme mali radosť zo služby medzi malawijským šťastným a pokojným ľudom. Vážime si, že opäť môžeme slúžiť s našimi vernými malawijskými bratmi, z ktorých mnohí vydržali tri desaťročia prenasledovania. Naši africkí bratia sú zdrojom povzbudenia a máme ich veľmi radi. Určite žijú podľa Pavlových slov: „Do Božieho kráľovstva musíme vojsť cez mnohé súženia.“ (Skutky 14:22) Takmer 41 000 svedkov v Malawi môže teraz otvorene kázať a usporadúvať veľké zjazdy.
Zo všetkých našich pridelení sme sa veľmi tešili. S Lindou sme sa naučili, že každá skúsenosť, bez ohľadu na to, aká je náročná, nás môže formovať, aby sme boli lepšími ľuďmi, ale len za predpokladu, že si udržíme ‚Jehovovu radosť‘. (Nehemiáš 8:10) Pre mňa bolo niekedy ťažké prispôsobiť sa, keď sme museli z nejakého miesta svojho pridelenia odísť. Ale Lindina schopnosť prispôsobovať sa — a zvlášť jej silná viera v Jehovu — mi pomohla, takže som si ocenil, akým požehnaním je mať „dobrú manželku“. — Príslovia 18:22.
Aký šťastný a vzrušujúci bol náš život! Znovu a znovu sme ďakovali Jehovovi za jeho ochrannú ruku. (Rimanom 8:31) Prešli viac ako štyri desaťročia, odkedy som predniesol ten prejav o požehnaniach služby celým časom. Sme radi, že sme ‚vyskúšali Jehovu a okúsili jeho dobrotu‘. (Žalm 34:8; Malachiáš 3:10) Sme presvedčení, že ‚nežiť už viac pre seba‘ je najlepším možným spôsobom života.
[Mapa/obrázok na strane 24]
(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)
Krajiny, v ktorých sme slúžili
Irán
Kongo
Konžská demokratická republika
Keňa
Malawi
[Obrázok na strane 21]
Na ceste do Malawi cez Kapské Mesto v Južnej Afrike
[Obrázok na strane 23]
Keď sme boli zatknutí a deportovaní z Malawi
[Obrázok na strane 25]
Dorcas, masajská žena, so svojím manželom