Celý život som sa dával viesť Jehovom

ZO ZADYMENEJ ČASTI ANGLICKA DO HORÚCEHO SRDCA AFRIKY

Narodil som sa v roku 1935 v meste Darlaston v tej časti Anglicka, ktorá sa volá Black Country, čiže „Čierna krajina“. Svoj názov dostala preto, lebo kedysi tam bolo veľa zlievarní a iných fabrík, ktoré vypúšťali do vzduchu množstvo čierneho dymu. Keď som mal asi štyri roky, moji rodičia začali s Jehovovými svedkami študovať Bibliu. Už ako chlapec som bol presvedčený, že to, čo učí Biblia, je pravda a v roku 1952, keď som mal 16 rokov, som sa dal pokrstiť.

Približne v tom čase som nastúpil na učňovské štúdium v oblasti obchodu v jednej veľkej firme, ktorá vyrábala ručné náradie a autodiely. Začal som sa školiť za konateľa firmy, čo ma veľmi bavilo.

Raz sa ma cestujúci dozorca opýtal, či by som nemohol viesť zborové štúdium knihy v mojom domovskom zbore vo Willenhalle. Stál som pred dilemou, lebo v tom čase som chodil na zhromaždenia do dvoch zborov. Cez týždeň som chodil do zboru, ktorý bol najbližšie k môjmu pracovisku v meste Bromsgrove, čo bolo vyše 30 kilometrov od môjho domova. A cez víkendy som sa vracal domov k rodičom a chodil som do zboru vo Willenhalle.

Chcel som pre Jehovovu organizáciu niečo urobiť, a tak som povedal cestujúcemu dozorcovi, že rád prijmem úlohu, o ktorej hovoril, hoci to znamenalo, že odídem z práce, ktorá sa mi tak páčila. Vďaka tomu, že som sa vtedy vydal po ceste, ktorú mi ukázal Jehova, som prežil život, ktorý som nikdy neoľutoval.

V zbore v Bromsgrove som sa zoznámil s Anne, peknou, duchovne zameranou sestrou. Vzali sme sa v roku 1957 a slúžili sme ako pravidelní priekopníci, zvláštni priekopníci, potom v krajskej službe a nakoniec v Bételi. Anne vniesla do môjho života veľa radosti.

V roku 1966 sme s nadšením prijali pozvanie do 42. triedy Gileádu. Boli sme pridelení do Malawi. Mnohí ľudia označujú túto krajinu za horúce srdce Afriky, lebo tam žijú veľmi srdeční a priateľskí ľudia. Ale to sme ešte netušili, že sa tam dlho nezdržíme.

SLUŽBA V MALAWI ZA DRAMATICKÝCH OKOLNOSTÍ

Do Malawi sme prišli 1. februára 1967. Absolvovali sme štvortýždňový jazykový kurz a potom sme začali slúžiť v oblastnej službe. Mali sme terénny džíp, ktorý vyzeral, že sa ním dostaneme všade, dokonca aj cez rieky. Ale ukázalo sa, že si sotva poradí s väčšou mlákou! Niekedy sme prespávali v hlinených chatrčiach so slamenou strechou a v období dažďov sme museli pod strechu napnúť nepremokavú celtu. Tak vyzerali naše začiatky v misionárskej službe, ale páčilo sa nám to.

V apríli som začal mať tušenie, že v krajine sa schyľuje k problémom. V rozhlase som si vypočul prejav malawijského prezidenta Dr. Hastingsa Bandu. Obviňoval Jehovových svedkov, že neplatia dane a nespolupracujú s vládou. Samozrejme, že to nebola pravda. Všetci sme vedeli, že v skutočnosti išlo o našu neutralitu, konkrétne o to, že sme odmietali kupovať si členské preukazy politickej strany.

V septembri sme sa v novinách dočítali, že prezident obvinil našich bratov z toho, že všade spôsobujú len problémy. Na zjazde politickej strany oznámil, že vláda v krátkom čase pripraví uznesenie s návrhom, aby boli Jehovovi svedkovia zakázaní. Zákaz vstúpil do platnosti 20. októbra 1967. Krátko nato policajti a imigrační úradníci zatvorili pobočku a misionárom prikázali opustiť krajinu.

Po troch dňoch vo väzení sme boli deportovaní na Maurícius, ktorý bol pod britskou správou. Ale úrady na Mauríciu nám ako misionárom nedovolili tam zostať. A tak sme boli pridelení do Rodézie (teraz Zimbabwe). Keď sme tam prišli, narazili sme na nepriateľského imigračného úradníka, ktorý nám odmietol vstup do krajiny. Povedal: „Vykázali vás z Malawi, nedovolili vám zostať ani na Mauríciu a teraz by sa vám hodilo zostať tu, čo?!“ Anne sa rozplakala. Zdalo sa, že nás nikde nechcú. V tej chvíli som mal sto chutí vrátiť sa späť do Anglicka. Nakoniec nám imigračný úrad dovolil prespať jednu noc v pobočke s tým, že zajtra sa máme hlásiť na ich veliteľstve. Boli sme veľmi unavení, ale nechali sme to v Jehovových rukách. Na druhý deň sme nečakane dostali povolenie zostať v Zimbabwe ako návštevníci. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa vtedy cítil. Bol som presvedčený, že Jehova pred nami urovnal cestu.

SLUŽBA BRATOM V MALAWI Z POBOČKY V ZIMBABWE

V pobočke v Zimbabwe som bol pridelený do služobného oddelenia a mal som na starosti bratov v Malawi a Mozambiku. V Malawi boli bratia kruto prenasledovaní. Súčasťou mojej práce bolo prekladať správy, ktoré posielali krajskí dozorcovia z Malawi. Raz, keď som neskoro večer dokončoval jednu správu, rozplakal som sa, keď som čítal, aké brutálne násilie zažívajú naši bratia a sestry.a Zároveň ma veľmi povzbudila ich vernosť, viera a vytrvalosť. (2. Kor. 6:4, 5)

Robili sme, čo bolo v našich silách, aby sme zabezpečili duchovný pokrm bratom, ktorí zostali v Malawi, aj tým, ktorí utiekli pred násilím do Mozambiku. Prekladateľský tím, ktorý prekladal naše publikácie do jazyka čičeva, najrozšírenejšieho jazyka v Malawi, sa presťahoval na farmu jedného brata do Zimbabwe. Tento brat im láskavo zabezpečil ubytovanie a kancelárske priestory, aby mohli pokračovať vo svojej dôležitej práci.

Zariadili sme, aby malawijskí krajskí dozorcovia mohli každý rok navštíviť oblastný zjazd v Zimbabwe v jazyku čičeva. Dostali osnovy zjazdových prejavov, a keď sa vrátili do Malawi, robili, čo mohli, aby sa o tieto povzbudzujúce myšlienky podelili s miestnymi bratmi a sestrami. Jeden rok sme počas pobytu týchto odvážnych krajských dozorcov v Zimbabwe zorganizovali školu služby Kráľovstva, aby sme ich povzbudili.

Vo februári 1975 som išiel navštíviť malawijských bratov a sestry, ktorí utiekli do Mozambiku a žili v utečeneckých táboroch. Títo bratia držali krok s Jehovovou organizáciou vrátane nového opatrenia zborových starších. Noví starší organizovali mnoho duchovných aktivít – verejné prednášky, rozbor denného textu a Strážnej veže a dokonca krajské zjazdy. Tábory fungovali v podstate ako oblastné zjazdy. Boli tam oddelenia, ktoré mali na starosti upratovanie, rozdeľovanie potravín a bezpečnosť. Títo verní bratia dokázali s Jehovovou pomocou úžasné veci, a keď som od nich odchádzal, cítil som sa mimoriadne povzbudený.

Koncom 70. rokov 20. storočia sa o dielo v Malawi začala starať pobočka v Zambii. Napriek tomu som na bratov v Malawi často myslel a podobne ako ďalší som sa za nich modlil. Niekoľkokrát som sa ako člen výboru pobočky v Zimbabwe stretol s bratmi zo svetového ústredia a s bratmi, ktorí viedli dielo v Malawi, Južnej Afrike a Zambii. Zakaždým sme hovorili o tom, čo ešte by sme mohli urobiť pre bratov v Malawi.

Časom prenasledovanie poľavilo. Bratia, ktorí utiekli z Malawi, sa začali vracať späť a tí, ktorí tam zostali, už neboli tak kruto prenasledovaní. V okolitých krajinách boli Jehovovi svedkovia zákonne uznaní a všetky obmedzenia boli zrušené. V Mozambiku bol zákaz zrušený v roku 1991. Ale kládli sme si otázku, kedy sa toho dočkajú naši bratia v Malawi.

NÁVRAT DO MALAWI

Nakoniec sa zmenila politická situácia aj v Malawi a v roku 1993 bol zákaz Jehovových svedkov zrušený. Krátko nato sa ma jeden misionár spýtal: „Vrátite sa späť do Malawi?“ Mal som vtedy 59 rokov, a tak som mu povedal: „Nie, už som na to príliš starý.“ Ale ešte v ten deň sme dostali fax od vedúceho zboru, v ktorom sa nás bratia opýtali, či by sme sa mohli vrátiť do Malawi.

Bolo to ťažké rozhodnutie, lebo službu v Zimbabwe sme si zamilovali. Už sme tam zapustili korene a mali sme tam veľmi dobrých priateľov. Vedúci zbor nás do ničoho nenútil. Láskavo nám umožnil, že ak chceme, môžeme zostať v Zimbabwe. Takže sme si sami mohli vybrať, ktorou cestou pôjdeme. Ale spomenul som si na to, ako Abrahám a Sára vo vyššom veku opustili svoj pohodlný domov a poslúchli Jehovov pokyn. (1. Mojž. 12:1–5)

Rozhodli sme sa, že poslúchneme pokyn Jehovovej organizácie a 1. februára 1995 sme sa vrátili do Malawi. Bolo to presne 28 rokov od nášho prvého príchodu do tejto krajiny. Bol vytvorený výbor pobočky, v ktorom slúžili dvaja bratia a ja, a čoskoro sme začali s obnovou činnosti Jehovových svedkov.

JEHOVA DÁVA VZRAST

Je úžasné vidieť, ako Jehova urýchľuje dielo v tejto krajine! V roku 1993 tu bolo asi 30 000 zvestovateľov, ale v roku 1998 ich už bolo vyše 42 000.b Aby sme sa dokázali dobre postarať o potreby Jehovovho ľudu, vedúci zbor schválil výstavbu novej pobočky. Získali sme 12-hektárový pozemok v meste Lilongwe a ja som bol vymenovaný za člena stavebného výboru.

Nová pobočka bola zasvätená v máji 2001 a prejav zasvätenia predniesol brat Guy Pierce z vedúceho zboru. Prítomných bolo viac ako dvetisíc miestnych bratov a sestier, z ktorých väčšina bola pokrstená vyše 40 rokov. Títo verní bratia a sestry prežili počas zákazu neopísateľné utrpenie. Po hmotnej stránke boli síce veľmi chudobní, ale po duchovnej stránke boli nesmierne bohatí. A teraz boli šťastní, že si mohli pozrieť svoj nový Bétel. Počas prehliadky nahlas spievali piesne Kráľovstva, takže celým Bételom sa ozýval ich spev v africkom štýle. Ešte viac to umocnilo celkovú atmosféru, takže celý program zasvätenia bol pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. Bolo to živé svedectvo, že Jehova bohato odmeňuje tých, ktorí vytrvávajú v skúškach.

Po ukončení výstavby pobočky som sa tešil, že ma bratia poverili, aby som prednášal prejavy pri príležitosti zasvätenia sál Kráľovstva. Zbory v Malawi mali úžitok zo zrýchleného programu výstavby sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami. Predtým sa niektoré zbory stretávali v prístreškoch postavených z eukalyptových stromov. Strecha bola z trstinových rohoží a na sedenie slúžili dlhé hlinené lavice. Teraz si bratia s radosťou postavili pece, v ktorých pálili tehly a stavali z nich krásne miesta na uctievanie. Ale lavice obľubujú dodnes, lebo ako sa v Afrike hovorí, „na lavici sa vždy ešte jedno miesto nájde“.

Mal som obrovskú radosť aj z toho, keď som videl, ako Jehova pomáha svojim služobníkom duchovne rásť. Veľký dojem na mňa urobili najmä mladí africkí bratia, ktorí sa ochotne dávali k dispozícii a rýchlo sa učili nové veci vďaka teoretickému aj praktickému školeniu od Jehovovej organizácie. Tak mohli prevziať viac úloh v Bételi a v zboroch. Zbory posilňovali aj novovymenovaní miestni krajskí dozorcovia, z ktorých mnohí boli ženatí. Hoci od nich okolie a často aj ich rodiny očakávali, že budú mať deti, oni sa tejto radosti zriekli, aby mohli viac slúžiť Jehovovi.

SVOJE ROZHODNUTIA NEĽUTUJEM

Po 52 rokoch v Afrike sa u mňa objavili zdravotné problémy. Vedúci zbor schválil návrh výboru pobočky, aby sme sa vrátili do Británie. Bolo nám veľmi ľúto, že sme museli odísť, ale vďaka britskej rodine Bétel je o nás v našom veku veľmi dobre postarané.

Viem, že keď som umožnil Jehovovi, aby ma viedol, urobil som to najlepšie životné rozhodnutie. Ktovie, kde by som dnes bol, keby som sa spoľahol na vlastný úsudok. Jehova vždy vedel, ako urovnať moje chodníky. (Prísl. 3:5, 6) V mladosti ma fascinovalo učiť sa o tom, ako funguje veľká spoločnosť. Ale vďaka Jehovovej celosvetovej organizácii som sa mohol zapojiť do práce, ktorá mi priniesla tú najväčšiu radosť. Služba Jehovovi pre mňa bola a stále je tým najuspokojujúcejším spôsobom života.