Skalniak — krásavec amazonskej džungle

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Brazílii

AJ VECNÍ prírodovedci sa nakoniec začnú vyjadrovať poeticky, keď opisujú skalniaka pomarančového, oslnivého, málo známeho vtáka amazonského dažďového pralesa.a „Žiarivý plameň,“ napísal jeden. „Ohnivá kométa,“ povedala ďalšia. „Len ťažko ho niekto prevýši v... dokonalom pôvabe,“ usúdil tretí. Všetci sa zhodujú na tom, že pohľad na neho je nezabudnuteľný. Čím je však tento vták veľkosti holuba taký pozoruhodný? Predovšetkým svojím sfarbením.

Samček skalniaka má nápadný, oranžovo sfarbený chochol, ktorý vyzerá ako vejár a zakrýva mu celý zobák. Pásik gaštanovej farby pozdĺž okraja zvýrazňuje bezchybný polkruhový tvar chochola. Od chochola k pazúrom je tento vták zahalený prevažne oranžovým perím. Čierne krídla s bielymi škvrnami má pokryté jemnou vrstvou zlatooranžového peria, vďaka ktorému vyzerá, akoby mal cez seba prehodenú šatku. „Jeho tvar a vzľad,“ zhŕňa kniha Birds of the Caribbean (Vtáky Karibskej oblasti), „je neopísateľne príťažlivý.“ No tento vták nie je príťažlivý len na pohľad. Jeho perie odráža aj jeho povahu. V akom ohľade?

Zrejme budete súhlasiť, že keby ste chceli v tmavozelenom dažďovom pralese splynúť s prostredím, asi by ste si neobliekli šaty jasnooranžovej farby. Tento krásavec džungle však chce, aby ho bolo vidieť. Svoj nápadný vzhľad využíva na to, aby zahnal súperov a prilákal ctiteľky.

Spory o hranice a škriepky o dedičstvo

Začiatkom roku v období párenia prilietavajú samčeky skalniaka do určitých oblastí pralesa nazývaných tokaniská, kde predvádzajú svoje každoročné pytačkové tance. Prírodovedci si roky mysleli, že veselé poskakovanie vtákov pri dvorení nie je ničím iným než hrou — milým predstavením na pôde pralesa. Nedávno však zistili, že tokanisko nie je iba tanečnou sálou, ale aj arénou a výstavnou sieňou. Prečo?

Keď skupina samčekov skalniaka priletí na tokanisko, každý vták si označí kúsok zeme ako svoje súkromné teritórium a vyčistí si ho od spadnutých listov. Nárokuje si aj na bidielka, ktoré tvoria popínavé rastliny nad jeho územím, a tak jeho teritórium má tvar akéhosi valca s priemerom asi 1,5 metra a s výškou 2 metre. Keďže na jednom tokanisku sa tlačí približne 50 vtákov, ako hovorí výskumníčka Pepper W. Trailová, ich teritóriá patria „medzi najhustejšie zoskupené u všetkých tokajúcich vtákov“. K čomu to vedie? K sporom o hranice a k škriepkam o dedičstvo.

Ich spory o hranice sa podobajú oduševneným, no neškodným bojovým tancom — prudké úklony hlavy, cvakanie zobákom, trepotanie krídlami a šuchorenie perím prerušované kikiríkavými zvukmi a vysokými výskokmi do vzduchu. Po jednej či dvoch minútach, keď si už oba vtáky myslia, že zapôsobili na toho druhého, stiahnu sa za svoje hranice. Ale keď majú dva vtáky záujem o to isté výnimočné miesto na tokanisku, ktoré zostalo voľné po uhynutí iného vtáka, spor sa zmení na klasický boj o dedičstvo.

„Vtáky sa do seba zadrapnú svojimi mocnými pazúrmi, bijú sa krídlami a občas sa zaklesnú do seba zobákmi. Takéto zápasy,“ píše Trailová v časopise National Geographic, „môžu trvať až tri hodiny a súperi môžu byť po nich udychčaní.“ Ak je zápas po prvom kole stále vyrovnaný, vtáky si odpočinú, no potom tento kohútí zápas pokračuje, až kým nie je jasné, kto je výhradný dedič. Nie div, že v angličtine je tento vták nazývaný skalný kohút!

No skôr ako sa prach stihne usadiť, útočný zápasník sa mení na živú sochu a tokanisko sa stáva výstavnou sieňou. Prečo toto nové vystúpenie? Odpoveď nám prezrádza meno tohto vtáka, skalniak.

Víťazom sa stáva...

Zatiaľ čo samčeky súperia na pôde pralesa, v chránených výklenkoch neďalekých skál niekoľko nenápadne sfarbených vtákov pokojne opravuje svoje hniezda. Áno, sú to samičky skalniaka. Na rozdiel od samčeka samička sa nezúčastní posledného kola vtáčej súťaže krásy. Ako taktne píše výskumník David Snow, samička je „značne odlišný vták“. Na hlave má malú korunku, „zakrpatenú podobu samčieho vznešeného chochola, pre ktorú však jej hlava vyzerá tak trochu smiešne“. Krátke nohy s dlhými prstami nesú telo nevýraznej hnedej farby, ktoré má „ťažkopádny, nemotorný tvar“.

Napriek tomu pre našich krásavcov džungle je ona víťazom. Keď s vysokým tónom zvuku kijú zletí na konáre nad tokaniskom, všetky hlavy s oranžovým perím sa obrátia a začína sa prehliadka, ktorá patrí „k najzaujímavejšiemu a najpôsobivejšiemu predvádzaniu sa pri dvorení vo vtáčom svete“. (The Life and Mysteries of the Jungle, Život a záhady džungle) Čo sa deje? Výskumníčka Trailová hovorí, že hneď ako samčeky zbadajú samičku, „tokanisko ožije farbou, pohybom a spevom“, keďže každý samček sa snaží vyniknúť nad ostatnými a upútať pozornosť tejto návštevníčky. Potom samčeky zoskočia z vetvičiek a so zakikiríkaním počuteľne dopadnú na svoje územie. Trepotom krídel si získavajú pozornosť samičky a zároveň si čistia teritóriá od spadnutých listov. Potom sa tento ruch náhle utíši. Prichádza rozhodujúci okamih.

Každý samček je strnulo predklonený s úplne rozprestretým perím a je meravý, akoby bol v tranze. Rozvinutý chochol mu zakrýva zobák a pre načuchrané perie nevidno tvar jeho tela, takže vyzerá ako oranžový kvet spadnutý na pôdu pralesa. „Predvádzajúci sa skalniak je taký nevšedný,“ hovorí jeden zdroj, „že na prvý pohľad ťažko uveríte, že je to vták.“

Samička však vie rozlíšiť kvet od nápadníka a zletí bližšie k trom či štyrom tichým samčekom, ktorí sú naďalej v predklone a obracajú sa k nej chrbtom. Hlavy však majú natočené tak, že jedným okom sa pozerajú hore a sledujú samičku. Samička sa niekoľko minút rozhoduje, ale nakoniec si vyberie víťaza. Pristane za tým, ktorý sa jej najviac páči, poskakuje smerom k nemu, nakloní sa dopredu a ďobne mu do jemných pier na okraji jeho krídel. Nato samček ožije. Na jeho teritóriu alebo na blízkej vetvičke sa spária. Potom samička odletí. Keď nastane ďalšie obdobie párenia, obyčajne sa vráti k tomu istému samčekovi.

Do najbližšieho obdobia dvorenia tento krásavec džungle zabúda na svoju samičku a ani sa neunúva postarať sa o svoje potomstvo. Bezstarostne sa pripravuje na nasledujúce predvádzanie, zatiaľ čo samička sa stará o rodinu sama. Máte pravdu, vyzerá to ako nespravodlivá deľba práce, ale pre samičku a jej mláďatá je práve to, že sa samček zdržiava ďaleko od nich, lepšie. Veď dovoliť, aby sa im v blízkosti hniezda predvádzal oranžový vták, by bolo rovnako nemúdre ako mať pri hniezde umiestnenú neónovú tabuľu upozorňujúcu na ich skrýšu.

Nová generácia

Nevýrazné perie samičky je dokonalou prikrývkou pre dve škvrnité hnedasté vajíčka, ktoré nakladie v masívnom hniezde z blata prilepenom na skalnej stene pomocou vtáčích slín. Matka sedí na vajciach štyri týždne, kým sa vyliahnu mláďatá. Hoci po vyliahnutí nie sú vôbec krásne, sú dobre vyzbrojené na dni, ktoré strávia v hniezde. Krátko po tom, čo opustia škrupinu vajíčka, vysvetľuje výskumníčka Trailová, zachytia sa svojimi ostrými pazúrmi o výstelku v hniezde a svojimi silnými nohami sa pevne držia hniezda, kedykoľvek sa vtáčia matka snaží pristáť na hniezde.

Vtáčia matka usilovne kŕmi mláďatá ovocím a príležitostne aj hmyzom či jaštericami. Po roku je perie mladého samčeka ešte stále hnedé, ale na jeho hlave sa už vytvára malý chochol. Vo veku dvoch rokov je jeho hnedé perie nahradené zlatooranžovým perím, čím sa zmení, ako napísal jeden prírodovedec, na „jedného z najkrajších vtákov na svete“.

Napriek ničeniu pralesného domova skalniaka milovníci prírody dúfajú, že človek neoberie tohto farebného amazonského umelca o možnosť pokračovať v jeho fascinujúcom pytačkovom tanci.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 17]

Identifikačná karta skalniaka

Vedecký názov: Rupicola rupicola čiže „obyvateľ skál“

Čeľaď: Cotingidae — kotingovité

Výskyt: Severná časť Južnej Ameriky, povodie Amazonky a okolie

Dĺžka: Približne 30 centimetrov

Hniezdo: Urobené z blata a rastlinného materiálu zlepeného slinami, váži 3,9 kilogramu

Mláďatá: Obyčajne dve vajcia za rok; inkubačná lehota 27 až 28 dní — „jedna z najdlhších známych inkubačných lehôt pri vrabcotvarých vtákoch“

[Mapy na strane 16]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Oblasť, kde žijú skalniaky pomarančové

JUŽNÁ AMERIKA

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Prameň ilustrácie na strane 15]

Kenneth W. Fink/​Bruce Coleman Inc.