Mali by sme pamätať na minulosť?

„MÔŽU Židia zabudnúť na holokaust?“ Túto otázku položil Virgil Elizondo, prezident Mexického amerického kultúrneho centra v San Antoniu (Texas, USA). To nám pripomína, že ukrutnosti, ktoré sa udiali v tomto storočí, môžu zanechať nezmazateľnú stopu v kolektívnej pamäti ľudstva. Genocída Arménov (1915–1923) a masové vyvražďovanie Kambodžanov (1975–1979) musia byť tiež zahrnuté medzi brutálne činy 20. storočia. No tento zoznam nie je ani zďaleka úplný.

V snahe podporiť zmierenie obetí s ich mučiteľmi náboženskí a politickí vodcovia pri viacerých príležitostiach vyzývali ľudí, aby zabudli na prežité hrôzy. Tak to bolo napríklad v roku 403 pred n. l. v gréckych Aténach. Mesto bolo práve svedkom konca utláčajúcej diktatúry tridsiatich tyranov, oligarchie, ktorá odstránila, dokonca aj fyzicky, takmer všetkých svojich odporcov. Noví vládcovia sa snažili obnoviť občiansky súlad vyhlásením amnestie (z gréckeho slova, ktoré znamená „zabudnutie“ alebo „zábudlivosť“) pre podporovateľov predchádzajúcej tyranie.

Zabudnúť vyhlásením amnestie?

Môže byť pomerne jednoduché snažiť sa amnestiou vymazať spomienky na krutosť spáchanú na nevinných. Panovníci sa môžu rozhodnúť urobiť to kvôli politickým výhodám, ako sa to stalo v starovekom Grécku alebo v rôznych európskych krajinách na konci druhej svetovej vojny. Napríklad v roku 1946 bola v Taliansku vyhlásená amnestia pre vyše 200 000 občanov, „ktorí sa previnili tým, že sa viac či menej závažným spôsobom zúčastňovali na zločinoch fašistického režimu,“ uviedli noviny La Repubblica.

No rozhodnutia vlád alebo verejných inštitúcií sú jedna vec. Pocity jednotlivých členov spoločnosti sú niečo úplne iné. Vyhlásením amnestie nie je možné donútiť jednotlivcov — možno bezbranné obete surových konfliktov, masakier alebo iných barbarských činov —, aby zabudli na prežité utrpenie.

Len v tomto storočí zahynulo vo vojnách viac než sto miliónov ľudí, mnohí po nevýslovnom utrpení. Keby sme k nim mali prirátať všetkých, ktorí boli zabití v masakrách v mierovom období, brutálne činy by sa nedali spočítať. Mnohí ľudia vyvíjajú veľké úsilie, aby sa ani na jeden z nich nezabudlo.

Tí, ktorí by radi vymazali spomienky

Tí, ktorí nabádajú obete ukrutností alebo ich potomkov, aby odpustili a zabudli, často tvrdia, že pripomínať si minulosť je iba zdrojom nezhôd, najmä keď už odvtedy uplynuli desaťročia. Hovoria, že zabudnutie zjednocuje, zatiaľ čo pripomínanie aj tak nemôže odčiniť minulosť, nech bolo utrpenie akékoľvek strašné.

No v snahe o to, aby ľudia zabudli, niektorí zašli tak ďaleko, že popierajú realitu najstrašnejších zločinov spáchaných proti ľudskosti. Podporovaní samozvanými revizionistickými historikmi, niektorí napríklad tvrdia, že holokaust nikdy nebol.a Zorganizovali dokonca prehliadky bývalých vyhladzovacích táborov, ako boli Osvienčim či Treblinka, a návštevníkom povedali, že plynové komory tam nikdy neboli — a to zoči-voči mnohým očitým svedkom a množstvu dôkazov a dokumentácie.

Ako je možné, že takéto falošné revizionistické myšlienky sa v určitých kruhoch stretávajú s úspechom? Lebo niektorí radšej zabúdajú na svoju zodpovednosť i na zodpovednosť svojho národa. Prečo? Pre nacionalizmus, pre svoju ideológiu alebo pre antisemitizmus či iné podobné idey. Len čo sa na zverstvá zabudne, usudzujú revizionisti, zodpovednosť sa stráca. Ale mnohí ľudia aktívne odporujú týmto nezodpovedným revizionistom, ktorých jeden francúzsky historik nazýva „úkladní vrahovia pamäte“.

Nezabúdajú

Je zrejme veľmi ťažké, aby prežijúci zabudli na svojich blízkych, ktorých stratili vo vojne alebo následkom krutých činov. Ale väčšina ľudí, ktorí chcú, aby sa nezabudlo na masakry a genocídy, to chcú preto, lebo dúfajú, že ľudstvo sa z ich utrpenia a z utrpenia ich milovaných poučí, a také brutálne činy sa už nikdy nebudú opakovať.

Nemecká vláda sa preto rozhodla pripomínať si výročie odkrytia hrôz spáchaných nacistami v koncentračnom tábore Osvienčim. Podľa nemeckého prezidenta je zámerom to, aby „pripomínanie poslúžilo ako výstraha pre budúce generácie“.

Podobne aj pápež Ján Pavol II. povedal pri príležitosti 50. výročia skončenia druhej svetovej vojny: „Spomienky na vojnu nesmú s plynúcimi rokmi vyblednúť; skôr by sa mali stať výstražnou lekciou pre našu generáciu i pre budúce generácie.“ Treba však povedať, že katolícka cirkev nie je vždy dôsledná pri pamätaní na zverstvá a obete tých rokov.

Aby si aj ďalšie generácie mohli vziať poučenie a výstrahu z genocíd tohto a predchádzajúcich storočí, boli na mnohých miestach založené múzeá, napríklad Pamätné múzeum holokaustu vo Washingtone, D. C., a Múzeum tolerancie Beit Hashoah v Los Angeles. Z rovnakého dôvodu boli na túto tému nakrútené citovo pôsobivé dokumentárne a iné filmy. A to všetko v snahe predísť tomu, aby ľudstvo zabudlo na utrpenie spôsobené inými ľuďmi.

Prečo pamätať?

„Tí, ktorí nedokážu pamätať na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju opakovali,“ napísal americký filozof španielskeho pôvodu George Santayana. Žiaľ, zdá sa, že v priebehu tisícročí ľudstvo rýchle zabúda na vlastnú minulosť, a tak sa samo odsudzuje na stále opakovanie tých istých tragických chýb.

Z dlhého a krutého sledu masového vraždenia spôsobeného človekom je zrejmé, že vláda človeka nad inými ľuďmi úplne zlyhala. Prečo zlyhala? Lebo ľudstvo ustavične opakovalo tú istú základnú chybu — odmietalo Boha a jeho zákony. (1. Mojžišova 3:1–6; Kazateľ 8:9) A dnes, práve tak ako to Biblia predpovedala, ‚prevrátené pokolenie‘ robí to isté a žne následky. — Filipanom 2:15; Žalm 92:7; 2. Timotejovi 3:1–5, 13.

Keďže sme do našej úvahy zahrnuli Svoriteľa, Jehovu, aký je jeho názor? Na čo zabúda a čo si pamätá? Dá sa prekonať bolestné dedičstvo ukrutností páchaných človekom? ‚Skončí sa niekedy zlo zlých‘? — Žalm 7:9.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text/obrázky na strane 7]

„Tí, ktorí nedokážu pamätať na minulosť, sú odsúdení na to, aby ju opakovali.“ — George Santayana

Krematórium a pec v koncentračnom tábore Osvienčim

[Prameň ilustrácie]

Múzeum v Osvienčime