Odpustiť a zabudnúť — dá sa to?
OD KONCA druhej svetovej vojny v roku 1945 uplynulo už viac než polstoročie. Táto svetová vojna bola doteraz najbarbarskejšia a najnákladnejšia zo všetkých vojen v dejinách ľudstva.
Druhá svetová vojna trvala šesť rokov a vyžiadala si životy asi 50 miliónov ľudí vrátane civilistov. Množstvo ďalších bolo telesne zmrzačených a duševne a citovo poznačených. Mnohým, čo prežili tie katastrofálne roky vojny, ešte nevymizli z pamäti bolestné spomienky na ukrutnosti, ktoré boli spáchané, ani spomienky na drahých príbuzných, ktorých stratili.
Sú to spomienky na ukrutnosti, ktoré páchali nacisti v holokauste, keď boli usmrtené milióny nevinných obetí. Veľa zverstiev spáchali vojská pri vpádoch do iných krajín v Európe i v Ázii, keď vraždili, znásilňovali, plienili a terorizovali civilistov. Mnoho ľudí sa stalo obeťou leteckých náletov, ktoré pustošili, spôsobovali zranenia a zavinili smrť nespočetného množstva nevinných mužov, žien a detí. Mnoho hrôz museli prežiť aj milióny vojakov na rôznych bojiskách celého sveta.
Duševné a emocionálne rany
Mnohé duševné a emocionálne rany, ktoré jednotlivci utrpeli následkom strašných udalostí počas druhej svetovej vojny, zostanú nezmazateľne vryté do mysle množstva ľudí, ktorí žili v tom čase a ktorí žijú ešte dnes. Radi by vymazali všetky tie strašné, trpké spomienky, no nedokážu to. Niektorým sa spomienky na prežité hrôzy vracajú a mučia ich ako opakujúca sa nočná mora.
Iní však zabudnúť nechcú — buď preto, že sa dožadujú pomsty, alebo preto, že si želajú ctiť pamiatku padlých. Okrem toho panuje rozšírený názor, že v kolektívnej pamäti ľudskej rodiny by sa mali minulé krutosti udržiavať živé v nádeji, že sa také zverstvá už nikdy nebudú opakovať.
Pred niekoľkými rokmi, v rokoch 1994–1995, atmosféra obklopujúca spomienkové stretnutia k 50. výročiu dňa D (vylodenie Spojencov v Normandii v júni 1944) a k výročiu konca európskej fázy druhej svetovej vojny (v máji 1945) ukázala, že pre mnohých očitých svedkov tých udalostí je veľmi ťažké odpustiť a zabudnúť. Často je akékoľvek gesto zmierenia medzi bývalými nepriateľmi už vopred vylúčené. A tak britskí veteráni odmietli pozvať delegátov z Nemecka na stretnutia, na ktorých si pripomínali vylodenie Spojencov v Normandii.
O ukrutnostiach, ktoré páchali nacisti počas druhej svetovej vojny, a o tom, aké ťažké je odpustiť a zabudnúť, sa spisovateľ Vladimir Jankélévitch vyjadril takto: „Pri takýchto odporných zločinoch je prirodzenou vecou... cítiť pobúrenie a zanietene bojovať proti tomu, aby sa na ne zabudlo, a stíhať zločincov — ako to sudcovia spojeneckého norimberského tribunálu sľúbili — až do najvzdialenejších končín zeme.“ Ten istý spisovateľ pokračoval: „Radi by sme povedali, prevrátiac slová modlitby z Evanjelia podľa sv. Lukáša, ktorú Ježiš adresoval Bohu: Pane, neodpusti im, lebo vedia, čo robia.“ — Porovnaj Lukáša 23:34.
Žiaľ, od roku 1945 až do dnešnej doby sa v mnohých ukrutnostiach pokračovalo a poškvrnili zem krvou — v Kambodži, Rwande, Bosne, a to sme spomenuli iba niektoré príklady. Táto krutosť viedla k smrti miliónov ľudí a zanechala po sebe obrovské množstvo vdov a sirôt, zničených životov a tiež hrôzostrašné spomienky v pamäti prežijúcich.
Je nepochybné, že 20. storočie bolo časom bezpríkladnej krutosti. Je to práve tak, ako to už dávno presne predpovedalo o tejto dobe biblické proroctvo — ľudia sa prejavujú ako „divokí“ a „bez lásky k dobru“. — 2. Timotejovi 3:1–5; Zjavenie 6:4–8.
Čo by sme mali robiť?
Tvárou v tvár takej neľudskosti ľudia reagujú rôzne. No ako je to s nami? Mali by sme na to pamätať? Alebo by sme mali na to zabudnúť? Znamená pripomínať si, že budeme prechovávať trpké, hlboko zakorenené nepriateľstvo voči bývalým nepriateľom, odmietajúc odpustiť? Znamená naproti tomu odpustenie to, že človek úplne zabudne a vytrie z mysle bolestné spomienky?
Čo si myslí Stvoriteľ ľudstva, Jehova Boh, o hrozných zločinoch, ktoré boli spáchané v našich časoch i v minulosti? Odpustí páchateľom? A nie je už príliš neskoro na to, aby Boh mohol odškodniť obete, ktoré boli zabité pri páchaní takej krutosti? Existuje nejaká spoľahlivá nádej, že sa také ukrutnosti niekedy skončia, keďže sa dejú už tisíce rokov? Ako vlastne Všemohúci Boh napokon napraví túto zložitú situáciu?
[Obrázok na strane 4]
Deti obetí zavraždených v masakre sa zhromažďujú v utečeneckom tábore
[Prameň ilustrácie]
UN PHOTO 186797/J. Isaac
[Prameň ilustrácie na strane 3]
U.S. Navy photo