Na obraz Boha, alebo na obraz zvieraťa?
PRVÝ človek, Adam, bol nazvaný ‚syn Boží‘. (Lukáš 3:38) Žiadnemu zvieraťu sa nikdy nedostalo takejto pocty. Napriek tomu Biblia ukazuje, že človek má so zvieratami mnoho spoločného. Napríklad ľudia i zvieratá sú duše. Keď Boh vytvoril Adama, „človek sa stal živou dušou,“ hovorí 1. Mojžišova 2:7. Prvý list Korinťanom 15:45 s tým súhlasí: „Prvý človek Adam sa stal živou dušou.“ Keďže ľudia sú duše, potom duša nie je nejaká tieňová bytosť, ktorá by prežívala smrť tela.
O zvieratách hovorí 1. Mojžišova 1:24: „Nech zem vydá živé duše podľa ich druhov, domáce zviera a pohybujúceho sa živočícha a divé zemské zviera podľa svojho druhu.“ A tak hoci Biblia poctila ľudstvo tým, že zjavuje, že sme stvorení na Boží obraz, pripomína nám tiež naše skromné postavenie pozemských duší, ktoré máme so zvieratami spoločné. No je tu ešte niečo, čo človek i zviera majú spoločné.
Biblia vysvetľuje: „To isté [sa stáva] ľudským synom a to isté sa stáva zvieratám, a všetkým sa stáva to isté. Ako umiera jeden, tak umiera druhý... Niet nadradenosti človeka nad zvieraťom... Všetci idú na jedno miesto. Všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu.“ Áno, aj v smrti sú si človek i zvieratá podobní. Aj človek, aj zvieratá sa vracajú tam, odkiaľ prišli, „do zeme“, „do prachu“. — Kazateľ 3:19, 20; 1. Mojžišova 3:19.
Ale prečo ľudí smrť tak hlboko skľučuje? Prečo snívame o možnosti žiť navždy? A prečo potrebujeme mať nejaký zmysel života? Je isté, že sa od zvierat veľmi odlišujeme!
V čom sa líšime od zvierat?
Boli by ste spokojný, keby ste prežili svoj život bez akéhokoľvek zmyslu okrem jedenia, spania a rozmnožovania? Táto myšlienka odpudzuje aj horlivých evolucionistov. „Moderný človek, tento osvietený skeptik a agnostik,“ napísal evolucionista T. Dobzhansky, „sa nemôže ubrániť tomu, že by aspoň v kútiku srdca neuvažoval nad odvekými otázkami: Má môj život nejaký význam a zmysel, ktorý by bol niečím viac, ako len udržať sa nažive a zabezpečiť pokračovanie reťaze života? A má nejaký zmysel vesmír, v ktorom žijem?“
Skutočne, popieranie existencie Stvoriteľa neuhasí ľudský smäd po zmysle života. Richard Leakey citoval historika Arnolda Toynbeeho, keď napísal: „Táto duchovná obdarenosť [človeka] ho odsudzuje na celoživotný boj, v rámci ktorého chce dať sám seba do súladu s vesmírom, do ktorého sa narodil.“
Základné otázky o ľudskej prirodzenosti, o našom pôvode a o našej duchovnosti teda zostávajú aktuálne. Je zrejmé, že medzi človekom a zvieratami je obrovská priepasť. Aká veľká je táto priepasť?
Priepasť príliš široká na preklenutie?
Základným problémom evolučnej teórie je obrovská priepasť, ktorá oddeľuje ľudí od zvierat. A aká je veľká? Zamyslite sa nad niektorými vecami, ktoré o nej povedali sami evolucionisti.
Thomas H. Huxley, významný obhajca evolučnej teórie v 19. storočí, napísal: „Nikto nie je tak pevne presvedčený o rozsiahlosti priepasti medzi... človekom a zvermi... lebo iba [človek] vlastní ten obdivuhodný dar zrozumiteľnej a zmysluplnej reči [a]... ňou stojí vysoko vyvýšený akoby na vrchole kopca, vysoko nad úrovňou svojich nižších druhov.“
Evolucionista Michael C. Corballis poznamenáva, že „medzi človekom a ostatnými primátmi je nápadná medzera... ‚Náš mozog je trikrát väčší, ako by sme očakávali u primáta našej telesnej konštrukcie‘.“ A neurológ Richard M. Restak vysvetľuje: „[Ľudský] mozog je jediný orgán v známom vesmíre, ktorý sa snaží pochopiť sám seba.“
Pán Leakey uznáva: „Vedomie stavia vedcov pred dilemu, o ktorej sú niektorí presvedčení, že je neriešiteľná. Zmysel pre uvedomovanie si vlastného ja, ktorý každý z nás má, je taký úžasný, že osvetľuje všetko, o čom premýšľame a čo robíme.“ Ďalej dodáva: „Reč skutočne vytvára priepasť medzi Homo sapiens [človekom] a ostatným svetom prírody.“
Peter Russell poukazuje na ďalší zázrak ľudskej mysle, keď píše: „Pamäť je nepochybne jednou z najdôležitejších ľudských schopností. Bez nej by nebolo možné učiť sa... byť intelektuálne činný, nebol by možný vývoj reči ani žiadne z vlastností... všeobecne spájaných s človečenstvom.“
Navyše, žiadne zviera nemá zmysel pre uctievanie. Preto Edward O. Wilson poznamenal: „Predispozícia k náboženskej viere je najzložitejšia a najmocnejšia sila pôsobiaca v ľudskej mysli a s najväčšou pravdepodobnosťou je aj nevykoreniteľnou časťou ľudskej prirodzenosti.“
„Ľudské správanie upozorňuje na mnohé ďalšie darvinistické záhady,“ uznáva evolucionista Robert Wright. „Aká je úloha humoru a smiechu? Prečo ľudia na smrteľnej posteli vyznávajú svoje hriechy?... Aká je vlastne úloha smútku za zosnulých?... Keď už niekoho niet, na čo je génom zachovávanie smútku?“
Evolucionistka Elaine Morganová priznáva: „Štyri najvýznačnejšie záhady v súvislosti s ľudskými bytosťami sú tieto: 1. Prečo chodia na dvoch nohách? 2. Prečo stratili srsť? 3. Prečo sa im vyvinul taký veľký mozog? 4. Prečo sa naučili rozprávať?“
Ako odpovedajú na tieto otázky evolucionisti? Pani Morganová hovorí: „Tradičné odpovede na tieto otázky sú: 1. Ešte nevieme. 2. Ešte nevieme. 3. Ešte nevieme. 4. Ešte nevieme.“
Pochybná teória
Autor knihy The Lopsided Ape (Ľudoop ľavej hemisféry) uviedol, že jeho cieľom bolo „poskytnúť všeobecný obraz evolúcie človeka v priebehu času. Mnohé zo záverov sú teoretické, keďže sú zväčša založené len na niekoľkých starých zuboch, kostiach a kameňoch.“ V skutočnosti ani Darwinovu pôvodnú teóriu mnohí neprijímajú. Richard Leakey hovorí: „Darwinova interpretácia spôsobu našej evolúcie dominovala antropológii až do obdobia pred niekoľkými rokmi, a ukázalo sa, že bola nesprávna.“
Mnohí evolucionisti „stratili dôveru v odpovede, o ktorých si pred tridsiatimi rokmi mysleli, že ich poznajú,“ hovorí Elaine Morganová. A tak nás neprekvapuje, že niektoré teórie, ktoré evolucionisti prijímali, sa zrútili.
Žalostné následky
Niektoré štúdie viedli k zisteniu, že počet samíc, s ktorými sa zvierací samec pári, súvisí s rozdielom vo veľkosti tela u oboch pohlaví. Na základe toho niektorí prišli k záveru, že ľudské sexuálne návyky by mali byť podobné sexuálnym návykom šimpanzov, keďže šimpanzie samce, podobne ako ich ľudské náprotivky, sú len o málo väčšie ako samice. A tak niektorí tvrdia, že v súlade so šimpanzím vzorom by aj ľuďom malo byť dovolené mať viac než jedného sexuálneho partnera. A skutočne, mnohí ľudia to aj praktizujú.
No ukázalo sa, že to, o čom sa zdá, že funguje dobre pri šimpanzoch, má všeobecne katastrofálne následky u ľudí. Skutočnosti ukazujú, že promiskuita je cestou do nešťastia a je posiata rozbitými rodinami, potratmi, chorobami, psychickými a citovými traumami, žiarlivosťou, násilím v rodine a opustenými deťmi, z ktorých vyrastajú ľudia neschopní prispôsobiť sa svojmu okoliu, čím iba prispievajú k pokračovaniu tohto škodlivého kolobehu. Ak je teda pravda, že máme rovnakú prirodzenosť ako zvieratá, prečo nám to potom spôsobuje toľko bolesti?
Evolucionistické myslenie vrhá tiež tieň pochybnosti na zásadu posvätnosti ľudského života. Na akom základe možno trvať na tom, že ľudský život je posvätný, ak tvrdíme, že niet Boha a sami seba nepovažujeme za nič viac, ako len za zvieratá vyššieho stupňa? Azda pre náš intelekt? Ak by to bolo tak, potom by bola veľmi vhodná otázka, ktorá je položená v knihe The Human Difference (Odlišnosť človeka): „Je spravodlivé zaobchádzať s ľuďmi ako s hodnotnejšími, než sú psy a mačky, iba preto, že my sme mali to [evolučné] šťastie?“
Keďže sa toto nové evolucionistické myslenie šíri ďalej, kniha The Moral Animal hovorí, že to „nevyhnutne hlboko ovplyvní morálne myslenie“. No je to krutá morálka, ktorá sa zakladá na predpoklade, že sme boli formovaní procesom „prírodného výberu“, prostredníctvom ktorého — ako to povedal H. G. Wells — „silní a ľstiví získavajú prevahu nad slabými a dôverčivými“.
Je pozoruhodné, že mnohé z teórií evolucionistov, ktoré počas rokov nahlodávali morálku, padli pred ďalšou vlnou mysliteľov. Tragédiou však je, že škody, ktoré tieto teórie spôsobili, zostávajú.
Uctievanie stvorenia, alebo Stvoriteľa?
Pri hľadaní odpovedí evolúcia obracia pozornosť človeka smerom dolu, k stvoreniu, a nie smerom hore, k Stvoriteľovi. Na druhej strane Biblia upriamuje pozornosť smerom hore, k pravému Bohu, u ktorého môžeme nájsť morálne hodnoty a zmysel svojho života. Vysvetľuje tiež to, prečo musíme bojovať so sklonom konať zlo a prečo iba ľudí tak veľmi znepokojuje smrť. Navyše, biblické vysvetlenie príčiny nášho sklonu konať to, čo je zlé, znie ľudskej mysli a srdcu presvedčivo. Pozývame vás, aby ste sa zamysleli nad týmto uspokojujúcim vysvetlením.
[Obrázky na strane 7]
Aká veľká je priepasť medzi človekom a zvieraťom?