Ľudské bytosti — kto vlastne sme?

ZDÁ sa, že ľudstvo má problém s určením svojej totožnosti. Evolucionista Richard Leakey poznamenáva: „Po stáročia sa filozofi zaoberali rôznymi aspektmi nášho človečenstva, našej ľudskosti. No na počudovanie neexistuje nijaká všeobecne prijatá definícia vlastnosti nazývanej človečenstvo.“

Správa Zoologickej záhrady v Kodani však dala svoj názor výrazne najavo prostredníctvom jedného „exponátu“ v oddelení primátov. Dielo 1997 Britannica Book of the Year hovorí: „Jedna dánska dvojica sa dočasne nasťahovala do ubytovacieho boxu v zoologickej záhrade s cieľom pripomenúť návštevníkom ich blízku príbuznosť s ľudoopmi.“

Encyklopedické diela podporujú myšlienku takejto údajnej blízkej príbuznosti istých druhov zvierat s človekom. The World Book Encyclopedia napríklad hovorí: „Ľudské bytosti spolu s ľudoopmi, lemurmi, opicami a okáľmi tvoria jeden rad spomedzi cicavcov, ktorý sa nazýva primáty.“

Skutočnosťou však je, že ľudské bytosti priam prekypujú jedinečnými vlastnosťami, ktoré sa vymykajú z rámca charakteristických čŕt zvierat. Medzi ne patrí láska, svedomie, zmysel pre morálku, duchovnosť, zmysel pre právo, milosrdenstvo, humor, tvorivosť, uvedomovanie si času, uvedomovanie si vlastného ja, estetické cítenie, záujem o budúcnosť, schopnosť zhromažďovať poznanie počas generácií a nádej, že smrť neznamená definitívny koniec našej existencie.

V snahe zosúladiť tieto vlastnosti s modelom správania zvierat niektorí poukazujú na evolučnú psychológiu, akýsi konglomerát evolučnej teórie, psychológie a sociológie. Poskytla však evolučná psychológia kľúč na riešenie hlavolamu ľudskej prirodzenosti?

Aký je zmysel života?

„Základná premisa evolučnej psychológie je jednoduchá,“ hovorí evolucionista Robert Wright. „Ľudský mozog, tak ako ktorýkoľvek iný orgán, bol utvorený s cieľom prenášať gény na ďalšiu generáciu; na tomto základe možno najlepšie porozumieť pocitom a myšlienkam, ktoré v ňom vznikajú.“ Inými slovami, celým zmyslom nášho života, tak ako nám ho diktujú gény a ako sa zas odráža na činnosti našej mysle, je rozmnožovať sa.

Podľa evolučnej psychológie „je väčšia časť ľudskej prirodzenosti vlastne len prejavom nemilosrdného genetického sebectva“. Kniha The Moral Animal (Zviera s morálkou) hovorí: „Prirodzený výber ‚chce‘, aby sa muži pohlavne spojili s nekonečným množstvom žien.“ Podľa tejto evolucionistickej koncepcie sa za istých okolností považuje za prirodzenú aj nemravnosť u žien. Dokonca i rodičovská láska je považovaná len za strategický nástroj génov na zabezpečenie prežitia potomstva. Preto jeden z názorov zdôrazňuje, aké dôležité je genetické dedičstvo pre zachovanie ľudského rodu.

Niektoré psychologické príručky sa dnes nechávajú unášať touto novou vlnou evolučnej psychológie. Jedna z nich hovorí, že ľudská prirodzenosť „nie je veľmi odlišná od prirodzenosti šimpanza, gorily alebo paviána“. Táto kniha ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o evolúciu... to, na čom záleží, je rozmnožovanie.“

Naproti tomu Biblia učí, že Boh stvoril človeka pre oveľa vznešenejší účel, ako je len rozmnožovanie. Boli sme stvorení na Boží „obraz“, so schopnosťou odzrkadľovať jeho vlastnosti, najmä lásku, zmysel pre právo, múdrosť a moc. Pridajte k tomu jedinečné vlastnosti človeka, ktoré sme už spomenuli skôr, a bude vám úplne jasné, prečo Biblia stavia človeka nad úroveň zvierat. Biblia v skutočnosti zjavuje, že Boh nielenže stvoril ľudí s túžbou žiť navždy, ale postaral sa aj o to, aby sa mohli tešiť z uspokojenia tejto túžby v spravodlivom novom svete, ktorý zriadi on sám. — 1. Mojžišova 1:27, 28; Žalm 37:9–11, 29; Kazateľ 3:11; Ján 3:16; Zjavenie 21:3, 4.

To, čomu veríme, ovplyvňuje náš život

Zistiť, ktorý názor je správny, je oveľa viac ako len nejaká akademická úloha, pretože to, čomu veríme, môže ovplyvniť spôsob nášho života. Historik H. G. Wells opísal závery, ku ktorým mnohí dospeli po tom, čo v roku 1859 Charles Darwin publikoval svoju knihu O vzniku druhov.

„Nasledovala skutočná demoralizácia... Po roku 1859 došlo ku skutočnej strate viery... Vládnuce národy koncom devätnásteho storočia verili, že za svoje víťazstvo vďačia Boju o život, v ktorom silní a ľstiví získavajú prevahu nad slabými a dôverčivými... Človek je podľa nich spoločenské zviera podobne ako indický divý pes kuon... Zdalo sa im správne, že veľké psy z ľudskej svorky by mali tyranizovať a podmaňovať.“

Je zrejmé, že je pre nás dôležité získať správny názor na to, kto sme. Veď ako sa raz spýtal jeden evolucionista, „ak prostý, staromódny darvinizmus... odčerpal morálnu silu západnej civilizácie, čo sa stane, keď sa naplno ujme nová verzia [evolučnej psychológie]?“

Keďže to, čomu v súvislosti s naším pôvodom veríme, ovplyvňuje aj náš základný názor na život a na to, čo je dobré a čo je zlé, je životne dôležité, aby sme sa na túto otázku pozreli bližšie.

[Zvýraznený text na strane 4]

Historik H. G. Wells opísal závery, ku ktorým mnohí dospeli po tom, čo Charles Darwin v roku 1859 publikoval svoju knihu O vzniku druhov, slovami: „Nasledovala skutočná demoralizácia... Po roku 1859 došlo ku skutočnej strate viery“