Návrat veľkého bieleho vtáka

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Japonsku

S PALICAMI v rukách sa skupina mužov vybrala zabíjať nádherné biele vtáky, jedného za druhým. Tie vtáky boli albatrosy. A muži? Hanemon Tamaoki a jeho spoločníci. Miesto: Torišima, ostrov vzdialený asi 600 kilometrov južne od Tokia. Písal sa rok 1887.

Tamaoki si to plánoval celé roky. Po mäkkom perí do matracov bol veľký dopyt tak doma, ako aj v zahraničí, a Torišima je vzdialený ostrov, ktorého jedinými obyvateľmi boli tisíce albatrosov, ktoré tam pravidelne prichádzali hniezdiť. Medzi nimi bol aj albatros bielochrbtý, ktorý bol pre Tamaokiho zvlášť príťažlivý. Bol to najväčší morský vták severnej pologule. Len si predstavte, koľko peria muselo pokrývať zavalité, asi 8 kilogramov ťažké telo, s rozpätím krídel vyše 2,5 metra! Navyše, tento vták bol krotký a vôbec sa nesnažil ujsť, dokonca ani vtedy, keď mu hrozilo nebezpečenstvo.

Tamaoki priviedol na ostrov až 300 robotníkov, aby mu pomohli zabíjať a šklbať tieto vtáky. Postavili si osadu a malú železnicu na prepravu mŕtvych vtákov. Táto činnosť bola taká výnosná, že Tamaoki čoskoro veľmi zbohatol — na úkor asi piatich miliónov vtákov. Toto pustošenie bolo také rozsiahle, že keď v roku 1902 vybuchla na ostrove sopka a zničila osadu aj so všetkými jej obyvateľmi, niektorí to považovali za „trest za zabíjanie albatrosov“. Aj napriek tomu však nasledujúci rok prišli ľudia zas, hľadajúc zostávajúce vtáky.

Takmer o tisícpäťsto kilometrov ďalej vo Východočínskom mori, na skupine pustých, skalnatých ostrovov medzi Tchaj-wanom a Okinawou, sa muž menom Tacuširo Koga venoval rovnakému lukratívnemu obchodu. Podobne ako Tamaoki, aj Koga zistil, že počet vtákov rapídne klesá. Nakoniec ostrov v roku 1900 opustil — po tom, čo vyhubil asi milión albatrosov.

Tragický následok chamtivosti

Toto rozsiahle ničenie vtákov bolo tragédiou so strašnými následkami. Z rôznych druhov albatrosov žijú tri v severnom Pacifiku, s hlavnými hniezdiskami na ostrovoch, ktoré vyplienili Tamaoki a Koga. V prípade jedného z týchto druhov, albatrosa bielochrbtého, nebolo na celom svete známe nijaké iné miesto rozmnožovania.

Námorníci plaviaci sa na šírom mori sa kedysi pozerali na albatrosa s úctivým obdivom. Legendy a ľudová tradícia ho znázorňovali ako predzvesť vetrov, oparu a hmly. Nie je však legendou, že dlhé krídla tomuto veľkému bielemu vtákovi umožňujú preplachtiť ponad oceán iba za niekoľko dní, pričom väčšinu času sa nechá unášať vetrom a krídlami takmer vôbec nepohne. Jeho schopnosti plachtiť a zostať na mori dlhý čas sa nič nevyrovná.

Hoci albatros vo vzduchu plachtí elegantne, jeho pohyb na zemi je pomalý a nemotorný. Jeho dlhé krídla a dosť zavalité telo mu bránia rýchlo vzlietnuť. Táto skutočnosť spolu s tým, že sa nenaučil báť ľudí, urobili z tohto vtáka ľahkú korisť. Preto ho anglickí námorníci prezývali menami ako „gooney“, čo pochádza zo staroanglického slova znamenajúceho „hlupáčik“, alebo „mollymawk“, či jednoducho „molly“, čo pochádza z holandského „mallemok“ — hlúpa čajka.a

Nezodpovední ľudia, podnecovaní poznaním, že mŕtve albatrosy prinášajú peniaze, veselo pokračovali v ich vyhladzovaní. V roku 1933 jeden prieskum odhalil, že na Torišime bolo menej ako 600 vtákov. Japonská vláda v zúfalej snahe niečo urobiť vyhlásila zákaz vstupu na tento ostrov. No bezzásadoví ľudia sa ponáhľali na ostrov, aby mohli pozabíjať čo najviac vtákov ešte predtým, ako tento zákaz vstúpi do platnosti. Do roku 1935 prežilo podľa jedného odborníka iba 50 vtákov. Nakoniec bolo nutné albatrosa bielochrbtého vyhlásiť za vyhynutého. Aký tragický následok ľudskej chamtivosti! No milovníkov vtákov čakalo ešte veľké prekvapenie.

Návrat sa začína

Jedného večera v januári 1951 sa istý muž šplhal na skaly ostrova Torišima, keď ho zrazu prekvapil akýsi klepot. Ocitol sa tvárou v tvár albatrosovi! Albatros bielochrbtý nejako prežil a znovu hniezdil na Torišime. Tentoraz však vtáky hniezdili na strmých svahoch, ktoré sú pre človeka takmer neprístupné. A zdalo sa, že získali aj pre ne neobvyklú ostražitosť voči človeku. Ako sa len milovníci prírody museli radovať!

Japonská vláda neotáľala. Na spevnenie pôdy pod hniezdami vysadila trávovitú ozdobnicu čínsku a zakázala ľuďom akýkoľvek vstup na Torišimu. Albatros bol vyhlásený za súčasť národného dedičstva a stal sa aj vtákom chráneným v medzinárodnom meradle.

Od roku 1976 sa Hiroši Hasegawa z japonskej Univerzity v Toho zaoberá štúdiom týchto vtákov a v súčasnosti navštevuje ostrov trikrát do roka, aby ich tam pozoroval. Pre časopis Prebuďte sa! povedal, že vďaka tomu, že každý rok krúžkuje nohy vtákov odlišnou farbou, zistil, že albatrosy bielochrbté sa kvôli rozmnožovaniu vracajú na miesto svojho rodiska iba raz za tri alebo štyri roky. Rozmnožovať sa začínajú vo veku šiestich rokov a pri každom hniezdení znesú iba jedno vajce. A tak hoci tieto vtáky žijú priemerne 20 rokov, trvá dosť dlho, kým sa zvýši ich počet. Zo 176 vajec nakladených na Torišime v zime 1996/97 sa vyliahlo iba 90 mláďat.

Čo robia albatrosy počas zvyšného času? Hasegawa hovorí, že o tejto časti ich života sa vie iba málo. Jednoznačné je, že sa vyhýbajú súši a ľuďom. Je pravda, že albatrosy sledujú lode a pristávajú na nich? Podľa Hasegawu je to iba legenda, pre ktorú neexistuje nijaký dôkaz. Hovorí, že si je celkom istý, že „japonské albatrosy na lodiach nepristávajú“. Dodáva však, že v iných častiach sveta „možno niektoré vtáky krátky čas nasledujú lode, ak sú z nich kŕmené“. Väčšinu času však robia to, čo im ide najlepšie — vystupujú hore vzdušnými prúdmi a kĺzavým letom plachtia nad nezmerným oceánom. Keď sú unavené, spia na morskej hladine. Živia sa hlavonožcami, takzvanými lietajúcimi rybami, krabmi a krevetami. Vtáky, ktoré okrúžkoval Hasegawa, možno pravidelne vídať v Beringovom mori a v Aljašskom zálive. A keď boli v roku 1985 prvýkrát takmer po sto rokoch albatrosy bielochrbté spozorované pri kalifornskom pobreží, spôsobilo to medzi tamojšími milovníkmi vtákov nemalé vzrušenie.

Čo prinesie budúcnosť?

Je pozitívne, že počet albatrosov bielochrbtých stále vzrastá. Minulý rok v máji Hasegawa odhadol ich počet na „vyše 900 vrátane mláďat“. Dodal: „Ak sa každý rok vyliahne 100 mláďat, potom by sme do roku 2000 mali mať na samotnej Torišime vyše 1000 vtákov.“ Vzrušujúce je aj to, že v roku 1988, teda po 88 rokoch, opäť hniezdili vo Východočínskom mori. Vtáky si vybrali skalnaté stanovište v oblasti, ktorá je predmetom politických sporov, čo by im malo aspoň načas zaručiť ochranu pred akýmkoľvek ľudským zásahom.

Zdá sa, že škody napáchané pred sto rokmi sa postupne naprávajú. No je to naozaj tak? Výskumníci často zisťujú, že keď vtáky chytajú pri krúžkovaní, vtáky prepadnú panike a začnú vracať. Zo žalúdka im vychádzajú kúsky plastov, jednorazové zapaľovače cigariet a ďalšie odpadky, ktoré ľudia bezohľadne vyhadzujú do oceánu, ich zásobárne potravy.

Privedie ľudská pochabosť tohto veľkého bieleho vtáka opäť na pokraj zničenia?

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 16]

Torišima, domov albatrosa bielochrbtého

[Obrázok na stranách 16, 17]

Dlhé, štíhle krídla robia albatrosa majstrom sveta v plachtení

[Obrázok na strane 17]

Albatros bielochrbtý sa vrátil na Torišimu