Ekvádor — krajina na oboch stranách rovníka

PRVÁ vec, ktorú sme si s manželkou ako návštevníci z Európy na Ekvádore všimli, bol rovník. Je pravda, že je to neviditeľná čiara, ale jeho vplyv na Ekvádor je veľmi zrejmý.

Slovo Ekvádor znamená po španielsky rovník. Niekto by si mohol myslieť, že rovník určuje, aké je v Ekvádore podnebie. No už krátko po príchode sme zistili, že teplé alebo studené počasie súvisí viac s nadmorskou výškou ako so zemepisnou polohou. Keďže v týchto zemepisných šírkach vám po celý rok svieti slnko takmer priamo nad hlavou, nadmorská výška je jedným z najlepších ukazovateľov, podľa ktorého sa môžete rozhodnúť, koľko vrstiev oblečenia si treba vziať.

Hoci typickým symbolom Ekvádoru je rovník, charakteristický ráz mu dodávajú Andy. Tieto majestátne vrchy sa tiahnu krajinou ako oporná chrbtica a vytvárajú nekonečnú rozmanitosť terénu.

Rozmanitosť farieb

Farby boli druhou vecou, ktorá v nás zanechala hlboký dojem. Jedného rána krátko po našom príchode sme si sadli v tieni nejakých veľkých stromov. Boli sme privítaní vtáčím spevom — serenádou trupiálov pripomínajúcou zvuk flauty, vytrvalým hašterením sa orieškov a prenikavými zvukmi drzých mravčiarikov. Ich farby však boli ešte nápadnejšie ako ich zvuky.

Záblesk karmínovočervenej farby nás upozornil na to, že tyranka purpurová vyrazila zo svojho stanovišťa uloviť moskyta. Kŕdeľ jasnozelených tirík sivočelých sa krikom dožadoval pozornosti, „nadávajúc“ kondorovi morkovitému, ktorý sa vznášal nad našimi hlavami. Žiarivé žlto-čierne trupiály a modrozelené motýle menivce, hrajúce dúhovými farbami, dokresľovali túto nezabudnuteľnú scénu svojimi vlastnými farebnými odtieňmi.

Keď sme cestovali naprieč touto krajinou, všimli sme si, že pestré farby vtákov a motýľov možno vidieť aj na ekvádorských odevoch a ručných prácach. Karmínovočervená farba tyraniek purpurových mala svoj náprotivok v šarlátových sukniach indiánskych žien z provincie Cañar. Zdalo sa nám, že žiarivé gobelíny otavalských Indiánov zachytávajú všetky farby, ktoré Ekvádor ponúka.

Rozmanitosť podnebia

Rovník a Andy spoločne prispievajú k rozmanitému podnebiu v Ekvádore. Stačí niekoľko kilometrov vzdušnou čiarou a podnebie sa zmení z vlhkej tropickej horúčavy pri Amazonke na zasnežené vrcholky hôr.

Jedného dňa sme cestovali z predhoria v blízkosti horného toku Amazonky až k vysokým vrchom v blízkosti Quita. Vystupujúc autom stále vyššie a vyššie, sledovali sme, ako sa tropický dažďový prales postupne mení na vysokohorský tropický prales, ktorý nakoniec ustupuje pustej slatine nazývanej aj paramo. Tieto výrazné zmeny v ráze krajiny v nás vyvolali dojem, akoby sme v priebehu niekoľkých hodín prešli od rovníkovej Afriky po vysočiny v Škótsku.

Mnohé mestá i veľkomestá v Ekvádore ležia učupené v údoliach medzi vrchmi, kde je celý rok podnebie ako na jar. Mestá, ktoré ležia vysoko v Andách, však môžu zažiť ktorékoľvek zo štyroch ročných období, a to v ktoromkoľvek čase — niekedy aj všetky štyri za jeden deň! Ako to povedal jeden skúsený cestovateľ, „na ekvádorskom počasí je najpredvídateľnejšia jeho nepredvídateľnosť“.

Kolibríky a kondory

Rozmanitosť podnebia vytvára podmienky pre úžasnú pestrosť fauny a flóry. V Ekvádore žije vyše 1500 druhov vtákov, čo je dvojnásobok počtu všetkých druhov žijúcich v Spojených štátoch a v Kanade a šestina všetkých známych druhov na svete. A to všetko možno nájsť v krajine, ktorá je menšia ako Taliansko.

Drobné kolibríky boli našimi osobitnými obľúbencami — v Ekvádore ich žije okolo 120 druhov. Prvýkrát sme ich videli v mestských záhradách, kde už zavčas rána usilovne hliadkovali pri ostrovčekoch kvitnúcich kríkov. Žijú aj hlboko v amazonskom dažďovom pralese, aj na vetrom ošľahaných svahoch vysoko v Andách.

V meste Baños sme strávili hodinu pozorovaním kolibríka ligotavého, ako sa kŕmi na trse červených kvetov ibišteka. Kým tento kolibrík neúnavne prelietal od jedného kvetu k druhému, obratne si upíjajúc z drahocenného nektára, priblížil sa jeho konkurent s uvoľnenejším prístupom k práci. Bol to kolibrík Viktóriin, ktorý so svojím dlhým čiernym chvostom vyzerá ako čierna kométa, keď poletuje po svojom teritóriu a odháňa rivalov. Tento kolibrík sa nevznášal na jednom mieste vo vzduchu, ale pohodlne sa usadil priamo na stonke a kvety odzadu prebodával, aby získal nektár.

No nie všetky ekvádorské vtáky sú také malé. Majestátny kondor, najväčší z dravých vtákov, sa ešte stále vznáša nad vrchmi Ánd, hoci dnes už vo veľmi obmedzenom počte. Neustále sme očami blúdili po vysokých vrcholkoch hôr v nádeji, že zazrieme jeho charakteristickú siluetu, ale bez úspechu. V amazonskej oblasti je už rovnako ťažké spozorovať aj harpyu opičiarku — najsilnejšieho dravého vtáka na svete. Väčšinu dňa sedí nenápadne na konári nejakého obrovského stromu v nedotknutých častiach dažďového pralesa a čaká na príležitosť vrhnúť sa strmhlav na nič netušiaceho leňocha alebo opicu.

Liečivé rastliny

Mnohé z rastlín rastúcich v Ekvádore slúžia rovnako dobre aj ako liečivo, aj ako ozdoba. Počas našej návštevy v Národnom parku Podocarpus na juhu krajiny nás sprievodca upozornil na nízky strom s červenými bobuľami. „To je chinínovník,“ vysvetlil. „Jeho kôra slúži ako zdroj chinínu už celé stáročia.“ Pred dvesto rokmi v neďalekom meste Loja zachránil chinín život jednej španielskej šľachtičnej zomierajúcej na maláriu. Jeho popularita, ktorej sa už dávno predtým tešil u Inkov, sa čoskoro rozšírila po celom svete. Hoci chinínovník sa môže na prvý pohľad javiť ako bezvýznamný, liek extrahovaný z jeho kôry zachránil už mnoho životov.

Vysokohorský tropický prales, v ktorom sa tomuto stromu tak darí, poskytuje útulok aj mnohým veľmi starým stromom. Ich hrčovité konáre sú ovenčené špicatolistými broméliami, z ktorých niektoré majú jasnočervené kvety. Tieto odľahlé pralesy sú tiež útočišťom pre medveďa okuliarnatého, ocelota a pumu, ako aj pre nespočetné druhy rastlín, ktoré sa botanici ešte stále snažia systematicky zaradiť.

Vedci teraz venujú viac pozornosti drobučkej ekvádorskej žabke v nádeji, že objavia lepšie lieky proti bolesti. Žabka stromovka trojfarebná vylučuje z kože látku, ktorá má analgetické účinky údajne 200-krát silnejšie ako morfium.

Vysoko v Andách sme videli rastliny, ktoré sa nepodobajú na žiadnu z rastlín, ktoré sme kedy videli. Puja, broméliovitá rastlina, ktorá priťahuje kolibríky, nám pripomínala obrovskú staromódnu metlu, ktorá čaká len na to, aby ju niekto zodvihol a pozametal ňou prach z okolitého terénu. Chránené v priehlbinách pustých slatín rastú trpaslíčie lesy mrlíka čílskeho, odolného stromu, ktorý podobne ako himalájske borovice rastie v rekordnej nadmorskej výške. Tieto krovité stromy, vysoké len dva až tri metre, vytvárajú takmer nepreniknuteľnú húštinu, ktorá je vítaným útulkom vtákov a zvierat.

V amazonskom dažďovom pralese sú však stromy vysoké a bujné. Počas návštevy v biologickej stanici Jatun Sacha sme stáli pod obrom pralesa vysokým hodne vyše 30 metrov. Odrazu nás prekvapil nepatrný pohyb pri jeho obrovských oporných koreňoch. Až vtedy sme si uvedomili, že jedna z puklín v koreňoch slúži ako domov rodine drobných netopierov. Toto stretnutie nám pripomenulo skutočnosť, že život pralesa závisí od množstva takýchto symbiotických vzťahov. Netopiere, ktoré majú v pralese post hlavných roznášačov semien a opeľovačov, sú dôležitými spojencami stromov, ktoré im zas ponúkajú ochranu.

Trhy v horách

Približne 40 percent obyvateľstva Ekvádoru tvoria indiánske kmene. Rôzne etnické skupiny — každá so svojím typickým oblečením — sú pre väčšinu andských údolí charakteristické. Často sme videli indiánske ženy vystupovať po strmých chodníkoch horských svahov, ako idúcky pradú ovčiu vlnu. Zdalo sa, akoby pre nich nijaký svah nebol príliš strmý na obrábanie. Prezerali sme si jedno kukuričné pole, ktoré malo odhadom sklon najmenej 45 stupňov!

Ekvádorské trhy, ako napríklad trh v Otavale, sa stali slávnymi. Sú to strediská, kde môžu miestni obyvatelia kupovať a predávať zvieratá a poľnohospodárske produkty, ako aj tradičné tkaniny a iné ručne zhotovené výrobky. Keďže miestni obyvatelia chodia na trh vo svojich typických odevoch, tento výjav sa stal atrakciou pre mnohých turistov. Jehovovi svedkovia tiež využívajú trhové dni ako príležitosť podeliť sa o biblické posolstvo s ľuďmi.

Príťažlivosť tkáčskej práce spočíva v jej starobylosti a v hojnom používaní tradičných umeleckých motívov a farieb. Ľudia z Ánd tkali svoje preslávené plášte nazývané „pončo“ už dávno predtým, ako sem prišli Španieli. Hoci títo tvrdo pracujúci Indiáni svoje metódy už zmodernizovali, ešte stále vyrábajú kvalitné pletené odevy a gobelíny.

Hory v hmle

Jazda autom v Andách nie je pre tých, ktorým pri cestovaní autom býva zle. Cesty sú totiž plné kľučiek a zákrut, stúpaní a klesaní, keďže lemujú okraje kľukatých údolí. Odmenou pre nebojácneho cestovateľa je pohľad na neustále sa meniacu panorámu, ktorú možno opísať len ako vzbudzujúcu bázeň.

Keď sme vystupovali do Ánd prvý raz, hmla — naša stála spoločníčka — zahalila naše auto. Niekedy sme sa na chvíľu vynorili z hmly a vtedy sa nám naskytol pohľad na ďalekosiahly vlniaci sa rad údolí naplnených hmlou. Pri cestovaní pozdĺž reťaze andských vrchov sa nám zdalo, akoby sa tá hmla s nami zahrávala. V jednom momente bola dedina, cez ktorú sme prechádzali, úplne zahalená hmlou. O niekoľko minút neskôr sa nasledujúca dedina kúpala v žiarivom slnečnom svite.

Niekedy sa hmla vyrútila zdola; inokedy sa skotúľala z vrcholkov okolitých kopcov. Hoci nás hnevalo, že nám hmla bráni v nádhernom výhľade, predsa len dodávala nebotyčným vrcholkom hôr na vznešenosti a tajomnosti. A čo je ešte dôležitejšie, pre vysokohorský tropický prales je hmla životodarná, lebo z nej čerpá drahocennú vlahu.

Počas nášho posledného rána v Ekvádore sa hmla vytratila. Na niekoľko hodín sme mali veľkolepý výhľad na Cotopaxi — takmer dokonalý kužeľ pokrytý snehom. Táto aktívna sopka — mimochodom, najvyššia na svete — sa stala hlavnou atrakciou jedného národného parku. Keď sme sa priblížili k jej vrcholku, prekvapil nás pohľad na veľký ľadovec, pomaly sa zosúvajúci dolu jedným z jej horných svahov. V nadmorskej výške približne 6000 metrov úspešne vzdoruje silnému rovníkovému slnku.

Nasledujúci deň, keď naše lietadlo opustilo Quito a leteli sme domov, naskytol sa nám posledný pohľad na Ekvádor. Vo svetle včasného rána sme videli ďalšiu sopku so snehovou čiapkou, Cayambe, ktorá vyčnievala z hmly a leskla sa takmer ako zlato v slnečnom svite. Táto sopka, ktorej vrchol sa nachádza takmer presne na rovníku, sa nám javila ako vhodný symbol rozlúčky s touto fascinujúcou krajinou, ktorú sme navštívili. Veď tak ako Cayambe, aj Ekvádor sa majestátne rozprestiera na oboch stranách rovníka. — Poslané.

[Obrázky na strane 25]

Krajina v oblasti Ánd so sopkou Cotopaxi v pozadí

Indiánska predavačka kvetov

[Obrázky na strane 26]

1. Helikónia

2. Fuzáň hýľovitý

[Prameň ilustrácie]

Foto: Zoo de Baños