Jehova nám urovnával cestu
NARODIL som sa roku 1924 neďaleko Chamu, mestečka vo švajčiarskom kantóne Zug. Moji rodičia mali 13 detí — desať chlapcov a tri dievčatá. Bol som najstarší. Dvaja chlapci zomreli, keď boli ešte veľmi malí. My ostatní sme boli vychovávaní na jednom hospodárstve v čase veľkej hospodárskej krízy a dostali sme prísnu katolícku výchovu.
Otec bol čestný, dobromyseľný človek, ale mal sklon k záchvatom zlosti. Občas dokonca zbil matku, keď mu pre svoju žiarlivosť dačo neprávom vytýkala. Nemohla zniesť, keď sa priateľsky rozprával s inými ženami zo susedstva, hoci nemala nijaký dôvod pochybovať o jeho vernosti. Veľmi ma to skľučovalo.
Matka bola prehnane poverčivá. Aj drobné udalosti si vysvetľovala ako znamenia od „duší v očistci“. Neznášal som takú ľahkovernosť. Ale kňazi živili jej poverčivosť rôznymi materiálmi na čítanie, ktoré podporovali jej nesprávne náboženské zmýšľanie.
Mám otázky
Už od detstva zamestnávali moju myseľ otázky o Bohu a o osude človeka. Snažil som sa dospieť k logickým záverom, ale bolo tu toľko protirečení! Čítal som katolícke publikácie o svätých, o zázrakoch a tak ďalej. Tieto publikácie však neuspokojovali môj zmysel pre logické uvažovanie. Mal som pocit, akoby som tápal v tme.
Miestny kňaz ma napomínal, aby som nad otázkami, ktoré zamestnávali moju myseľ, nepremýšľal. Povedal, že chcieť pochopiť všetko je znakom pýchy a že Bohu sú povýšení ľudia protivní. Mimoriadne ma odpudzovala náuka, že Boh večne mučí v planúcom ohni každého, kto zomrel bez toho, aby sa vyspovedal zo svojich hriechov. Keďže to znamenalo, že väčšina ľudstva bude navždy mučená, často som si kládol otázku: ‚Ako toto možno zosúladiť s Božou láskou?‘
Mal som pochybnosti aj o katolíckej praktike spovede. Bol som vyľakaný, keď nám na hodine náboženstva povedali, že necudné myšlienky sú ťažkým hriechom, z ktorého sa máme vyspovedať kňazovi. Vždy som premýšľal: ‚Nezabudol som pri spovedi na nič?‘ Alebo som na niečo zabudol, a tak je moja spoveď neplatná a moje hriechy nie sú odpustené?‘ Tak boli do môjho srdca zasiate pochybnosti o Božom milosrdenstve a jeho ochote odpúšťať.
Asi tri či štyri roky som bojoval s takýmito deprimujúcimi myšlienkami, ktoré ma vyčerpávali. Uvažoval som o tom, že sa úplne vzdám viery v Boha. No potom som si pomyslel: ‚Ak vytrvám, iste nájdem správnu cestu.‘ Časom som nadobudol presvedčenie, že Boh existuje, ale sužovala ma neistota o mojom náboženstve.
Na základe výchovy v detstve som veril, že Ježiš Kristus mal na mysli rímskokatolícku cirkev, keď apoštolovi Petrovi povedal: „Na tejto Skale postavím svoju Cirkev.“ (Matúš 16:18, katolícky Preklad Štefana Porúbčana) Dospel som k presvedčeniu, že dobré prvky v cirkvi napokon zvíťazia a tento cieľ bude dosiahnutý, preto som chcel s cirkvou spolupracovať.
Manželstvo a rodina
Ako najstarší syn v rodine som spolu s otcom pracoval na hospodárstve dovtedy, kým nebol mladší brat schopný nastúpiť na moje miesto. Potom som išiel do katolíckej poľnohospodárskej školy, kde som dosiahol hodnosť magistra. Potom som si začal hľadať manželku.
Prostredníctvom jednej mojej sestry som spoznal Mariu. Dozvedel som sa, že sa modlila o manžela, s ktorým by sa mohla snažiť dosiahnuť večný život. Na naše svadobné oznámenie sme napísali: „Zjednotení láskou hľadáme šťastie, svoje oči upierame na Boha. Našou cestou je život a naším cieľom večná blaženosť.“ Zosobášili sme sa 26. júna 1958 v kláštore Fahr blízko Zürichu.
Maria a ja sme pochádzali z podobného prostredia. Maria pochádzala z veľmi nábožnej rodiny a bola najstaršia zo siedmich detí. Všetky boli zamestnané prácou na hospodárstve, školskými povinnosťami a chodením do kostola, takže im neostávalo veľa času na hranie. Prvé roky nášho manželstva neboli ľahké. Pre množstvo otázok, ktoré som mal o náboženstve, Maria začala pochybovať o tom, či sa vydala za toho správneho človeka. Odmietala skúmať cirkevné náuky alebo to, že cirkev podporovala vojny, križiacke výpravy a inkvizíciu. Obidvaja sme však vkladali svoju dôveru v Boha a boli sme presvedčení, že pokiaľ sa budeme snažiť zo všetkých síl konať jeho vôľu, nikdy nás neopustí.
Roku 1959 sme si prenajali hospodárstvo neďaleko Homburgu vo východnom Švajčiarsku. To bolo 31 rokov naším domovom. Dňa 6. marca 1960 sa narodil náš prvý syn Josef. Po ňom nasledovalo ďalších šesť synov a dcéra Rachel. Maria sa dokázala ako spravodlivá a nestranná matka, verná hlboko zakoreneným zásadám. Pre rodinu je ozajstným požehnaním.
Hľadanie biblickej pravdy
Postupne nám naša náboženská nevedomosť začala pripadať stále neznesiteľnejšia. Koncom šesťdesiatych rokov sme začali chodiť na lekcie do katolíckej ľudovej školy, no vracali sme sa domov zmätení viac než predtým. Rečníci vysvetľovali vlastné názory, ktoré neboli podložené dôkazmi z Písiem. Začiatkom roku 1970 som si spomenul na Ježišove slová: „Keď požiadate Otca o niečo v mojom mene, dá vám to... Pýtajte a dostanete.“ — Ján 16:23, 24, ŠP.
Toto uistenie z Božieho Slova ma podnietilo, aby som sa opakovane modlil: „Otče, ak je katolícka cirkev tým pravým náboženstvom, prosím, jednoznačne mi to ukáž. Ale keď je toto náboženstvo falošné, zjav mi to rovnako jasne a ja to budem hlásať všetkým.“ Prosil som znova a znova v súlade s Ježišovým pokynom v Kázni na vrchu: „Stále proste.“ — Matúš 7:7, 8.
Moje rozhovory s Mariou — najmä o zmenách v katolíckych náukách v šesťdesiatych rokoch, ktoré sa týkali „svätých“, jedenia mäsa v piatok a podobne — v nej napokon vyvolali pochybnosti. Raz na jar v roku 1970, keď sme boli na omši, sa modlila: „Ó, Bože, ukáž nám cestu k večnému životu. Nevieme už, ktorá cesta je správna. Podriadim sa všetkému, ale ukáž správnu cestu pre celú našu rodinu.“ Nevedel som o jej modlitbe ani ona nevedela o mojej, kým sme nezistili, že naše modlitby boli vypočuté.
Nachádzame biblickú pravdu
Keď sme sa raz v nedeľu dopoludnia začiatkom roku 1970 vrátili z kostola, niekto zaklopal na dvere. Muž, ktorého sprevádzal desaťročný syn, sa predstavil ako Jehovov svedok. Súhlasil som s rozhovorom na biblickú tému. Myslel som si, že mu ľahko dokážem, ako sa mýli, lebo podľa toho, čo som počul o Jehovových svedkoch, neveril som, že by mali správne informácie.
Náš rozhovor trval dve hodiny a skončil sa bez pozitívneho výsledku; nasledujúcu nedeľu sa opakovalo to isté. Tešil som sa na tretí rozhovor, ale svedok neprišiel. Maria povedala, že si musel uvedomiť, že to nestojí za to. Bol som šťastný, keď o dva týždne prišiel opäť. Hneď som povedal: „Celých 35 rokov som mal pochybnosti o pekle. Jednoducho nemôžem prijať, že Boh, ktorý je láska, mučí tvorstvo takým krutým spôsobom.“
„Máte pravdu,“ odpovedal svedok. „Biblia neučí, že peklo je miestom mučenia.“ Ukázal mi, že hebrejské slovo šeol a grécke slovo hádes, v katolíckych Bibliách často prekladané ako „peklo“, znamená jednoducho všeobecný hrob. (1. Mojžišova 37:35; Jób 14:13; Skutky 2:31) Prečítal mi aj texty, ktoré dokazovali, že ľudská duša je smrteľná a že trestom za hriech je smrť, a nie mučenie. (Ezechiel 18:4; Rimanom 6:23) Vtedy som začal jasne vidieť, že som bol celý život zaslepený náboženským klamom. Teraz som si začal klásť otázku, či sú aj iné dogmy cirkvi nesprávne.
Nechcel som byť ďalej podvádzaný, tak som si kúpil katolícky Biblický slovník a päťzväzkové dejiny pápežov. Tieto publikácie mali imprimatur, to znamená, že ich vydanie schválil rímskokatolícky biskup. Pri čítaní dejín pápežov som si uvedomil, že niektorí z nich patrili k najhorším zločincom sveta! A keď som sa pozrel do Biblického slovníka, dozvedel som sa, že Trojica, pekelný oheň, očistec a mnohé iné cirkevné náuky nie sú založené na Biblii.
Teraz som bol zrelý na biblické štúdium so svedkami. Maria spočiatku sedela s nami iba zo slušnosti, ale čoskoro prijala to, čo sa dozvedela. Po štyroch mesiacoch som vystúpil z katolíckej cirkvi a kňazovi som oznámil, že naše deti už nebudú chodiť na hodiny náboženstva. Nasledujúcu nedeľu kňaz varoval svojich farníkov pred Jehovovými svedkami. Navrhol som, že budem obhajovať svoje presvedčenie pomocou Biblie, ale kňaz s takým rozhovorom nesúhlasil.
Potom sme robili rýchle pokroky. Napokon sme s manželkou 13. decembra 1970 symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. O rok neskôr som pre otázku kresťanskej neutrality musel stráviť dva mesiace vo väzení. (Izaiáš 2:4) Nebolo ľahké opustiť manželku s ôsmimi deťmi ani na taký krátky čas. Deti boli vo veku od štyroch mesiacov do 12 rokov. Okrem toho sme mali hospodárstvo a dobytok, o ktorý sa bolo treba starať. Ale s Jehovovou pomocou to dokázali zvládnuť aj bezo mňa.
Stále dávame záujmy Kráľovstva na prvé miesto
Nikto z našej rodiny nikdy nevynechal zborové zhromaždenie, iba ak pre chorobu. A svoju prácu sme si organizovali tak, že sme nikdy nevynechali žiaden zjazd. Čoskoro sa hry v našej manzardke sústredili na predvádzanie toho, čo deti videli na našich kresťanských zhromaždeniach. Vzájomne si napríklad prideľovali cvičné prejavy a cvičili predvedenia. Našťastie, všetky reagovali na duchovné poučovanie. Uchovávam si spomienku na to, ako sme s manželkou na krajskom zjazde mali interview na pódiu, pričom našich osem detí sedelo vedľa nás — od najstaršieho po najmladšie — a pozorne počúvali.
Naším hlavným záujmom sa stalo vychovávať naše deti „v kázni a v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. (Efezanom 6:4) Rozhodli sme sa zbaviť televízora a často sme k nám domov pozývali horlivých spolukresťanov, aby naše deti mohli mať úžitok z ich skúseností a nadšenia. Starostlivo sme sa vyhýbali netaktnej reči a neboli sme kritickí k iným. Keď niekto urobil chybu, pohovorili sme si o tom a hľadali sme poľahčujúce okolnosti. Snažili sme sa pomáhať svojim deťom zhodnotiť situáciu rozumne a spravodlivo. Starostlivo sme sa vyhýbali aj tomu, že by sme ich porovnávali s inými mladými ľuďmi. A uznávali sme, že je dôležité, aby rodičia deti nerozmaznávali a nechránili pred následkami ich konania. — Príslovia 29:21.
No výchova našich detí sa neobišla bez problémov. Raz ich napríklad spolužiaci naviedli, aby vzali v obchode cukríky bez toho, aby za ne zaplatili. Keď sme sa dozvedeli, čo sa stalo, deti sa museli vrátiť do obchodu, zaplatiť a požiadať o prepáčenie. Bolo to pre ne trápne, ale poučili sa o poctivosti.
Namiesto toho, aby sme deti len nútili sprevádzať nás v kazateľskej činnosti, sami sme im išli príkladom a kládli sme túto činnosť na prvé miesto. Deti videli, že uprednostňujeme zhromaždenia a zvestovateľskú službu pred prácou, ktorú bolo treba urobiť na hospodárstve. Naše úsilie vychovať osem detí Jehovovým spôsobom bolo určite požehnané.
Náš najstarší syn Josef je teraz kresťanským starším a niekoľko rokov slúžil spolu s manželkou v kancelárii odbočky Jehovových svedkov vo Švajčiarsku. Thomas je starším a spolu s manželkou sú priekopníkmi, ako sa nazývajú služobníci celým časom. Daniel, ktorý sa vzdal kariéry cyklistického šampióna, je starším a spolu s manželkou sú priekopníkmi v inom zbore. Benno s manželkou sú aktívnymi služobníkmi v strednom Švajčiarsku. Náš piaty syn, Christian, slúži ako starší v zbore, kam chodíme i my. Je ženatý a má dve deti. Franz je priekopníkom a starším v jednom zbore v Berne a Urs, ktorý istý čas slúžil vo švajčiarskej odbočke, je ženatý a slúži ako priekopník. Naša jediná dcéra Rachel je vydatá a ona i jej manžel boli tiež niekoľko rokov priekopníkmi.
Keď som v júni 1990 odišiel do dôchodku, nasledoval som príklad svojich detí a stal som sa tiež priekopníkom. Keď sa pozerám späť na svoj život a na život svojej rodiny, môžem s istotou povedať, že Jehova nám urovnával cestu a zahrnul nás požehnaniami, ‚až kým viac nie je nedostatku‘. — Malachiáš 3:10, Reference Bible.
Obľúbeným biblickým textom mojej drahej manželky je: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí. Nikdy nedovolí, aby sa spravodlivý potácal.“ (Žalm 55:22) A mojím: „Maj tiež najväčšie potešenie v Jehovovi, a on ti dá, čo si žiada tvoje srdce.“ (Žalm 37:4) Obidvaja sme zakúsili pravdivosť týchto krásnych slov. Naším cieľom je večne chváliť nášho Boha, Jehovu, spolu s našimi deťmi a ich rodinami. — Rozprával Josef Heggli.