Vychovali sme osem detí v Jehovovom usmerňovaní
ROZPRÁVA OVERLAC MENEZES.
„Prišli na dvojsedadlovom bicykli.“ Tak začal Jornal de Resende celostranový článok o našej rodine v roku 1988, keď sme odchádzali z Resende do Lages na juhu Brazílie.
SPRÁVA pokračovala: „Starší ľudia si iste spomenú na dvojicu, ktorá upútala pozornosť v Resende zvláštnym a originálnym dopravným prostriedkom: bicyklom s mohutným rámom a dvoma sedadlami. Vpredu riadil ,šofér‘ Overlac Menezes, na druhom sedadle bola jeho manželka Maria José. Písal sa rok 1956.“
Autor článku sa volal Arisio Maciel a bol zároveň riaditeľom miestnej rozhlasovej stanice. Prvýkrát sa s nami stretol v roku 1956, keď sme s manželkou účinkovali v týždennom rozhlasovom vysielaní Spoločnosti Strážna veža O čom ľudia premýšľajú. V článku citoval moje slová, že počas nášho pobytu „sme navštívili všetky domy v Resende, ulicu za ulicou“.
Chceli by ste vedieť, ako sme sa stali v Resende takými známymi? A ako sa nám počas tamojšieho pobytu podarilo vychovať osem detí v ‚Jehovovom usmerňovaní‘ a zároveň pomáhať navštevovať „všetky domy v Resende“ s dobrým posolstvom o Kráľovstve? — Efezanom 6:4.
Spoznávam Jehovove cesty
V januári 1950 začala moja sestra Adeilde v São Paolo študovať s Jehovovou svedkyňou, Máriou Mincovou. Mal som vtedy šestnásť rokov. Bol som pokrstený ako katolík, ale už istý čas som do kostola nechodil. Stále som veril v Boha a chcel som mu slúžiť. Preto som raz večer zašiel k Adeilde, aby som sa niečo dozvedel o tom novom náboženstve, ktoré študovala. Mária Mincová ma pozvala, aby som sa pripojil k štúdiu a ja som prvý raz v živote videl Bibliu. Na ďalšom štúdiu som sa s úžasom dozvedel, že Boh má meno Jehova, že na zemi bude čoskoro raj, že pekelný oheň a očistec nejestvujú a že človek nemá nesmrteľnú dušu. Príbuzní mi hovorili: „Zblázniš sa, keď budeš Bibliu toľko čítať.“
Robil som v štúdiu Biblie pekné pokroky a začal som chodiť na zhromaždenia do sály kráľovstva v belémskom zbore v São Paolo. Očakával som, že tam nájdem samých dospelých a bol som príjemne prekvapený, že tam bolo veľa mladých v mojom veku. 5. februára 1950 som sa prvý raz zúčastnil zvestovateľskej služby a 4. novembra v tom istom roku som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.
Čoskoro nato som bol menovaný za verejného rečníka. Vtedy to znamenalo mať prejavy na uliciach a v parkoch pomocou ampliónu pripevneného na nárazníku auta. Ďalšou činnosťou bola práca s časopismi. Vtedy sme stávali na nárožiach ulíc s taškami s časopismi a volali sme: „Strážna veža a Prebuďte sa! oznamujúce Jehovovo kráľovstvo!“ Nerozšíril som veľa časopisov, ale nadobudol som odvahu hovoriť na verejnosti.
Cieľ — služba celým časom
Moju pozornosť čoskoro upútala dôležitosť priekopníckej služby čiže zvestovateľskej činnosti celým časom. Vydanie anglickej Strážnej veže z 1. apríla 1950 obsahovalo článok „Stále viac priekopníkov dobrého posolstva“. Uvádzalo sa v ňom: „Najprv hľadať Kráľovstvo znamená, že človek bude mať vždy v mysli predovšetkým záujmy Kráľovstva. Taký bude hľadať príležitosti, ako slúžiť na jeho úžitok, a nebude sa v prvom rade usilovať o svoje hmotné potreby a hromadiť svetské statky, aby si zabezpečil budúcnosť.“ Tie slová mi vštepili do srdca priekopníckeho ducha.
Čoskoro môj život významne zmenila príťažlivá slečna menom Maria José Precerutti. Robila pekné pokroky v štúdiu Biblie so svedkami, manželmi José a Díliou Paschoalovými. 2. januára 1954 sa stala mojou drahou manželkou, družkou, priateľkou a pomocnicou. Aj jej cieľom bola priekopnícka služba. Preto sme povzbudení príkladom misionárov Harryho Blacka, Edmunda Moreiru a Richarda Muchu požiadali o prijatie do priekopníckej služby. Predstavte si našu radosť — a úzkosť — keď sme dostali odpoveď: „Bolo schválené tvoje odporúčanie, aby si sa stal krajským dozorcom.“!
Keď som dostal prvé krajské pridelenie, podľahol som panike. Môj kraj zahŕňal desať zborov vo vtedajšom brazílskom hlavnom meste Rio de Janeiro, vrátane niekoľkých v okolí bételu. V prvom zbore, ktorý som mal navštíviť, bol misionársky domov absolventov Biblickej školy Gileád. V dvadsiatich dvoch rokoch som sa cítil veľmi nedostatočný a bratovi Muchovi, ktorý mal vtedy na starosti dielo v Brazílii, som povedal: „Čo ja môžem tých ľudí naučiť?“ Odpovedal: „Brat, len uplatňuj rady Biblie a organizácie.“ Bola to naozaj dobrá rada.
Po roku Maria José oťarchavela a museli sme krajské dielo zanechať. Ale našťastie som zostal v službe celým časom. Na žiadosť dvoch fínskych rodín, Edvikových a Leiniöových nás Spoločnosť pridelila ako zvláštnych priekopníkov do Resende, takmer panenského územia s 35 000 obyvateľmi. Práve Leiniöovci nám dali dvojsedadlový bicykel, o ktorom písal článok v Jornal de Resende. Pomocou neho sme mohli na tom úrodnom území zasiať mnoho semien pravdy a pracovali sme tam ešte niekoľko mesiacov po narodení našej dcéry Alice v roku 1956. Keď sme odišli, semená prišli polievať dve sestry, Anita Ribeirová a Marian Weilerová, a ,Boh dával vzrast‘. Dnes je v Resende deväť zborov a vyše 700 zvestovateľov. — 1. Korinťanom 3:7.
Jeden z prvých, s ktorými som sa v Resende stretol, bol Manoel Queiroz. Ako som čakal na autobus, dal som mu na jeho pracovisku dve knihy. On a neskôr aj jeho manželka Piedade robili pekné pokroky a obaja sa dali pokrstiť. Manoel sa stal starším v zbore a zostal verný až do smrti. Študoval som aj s Alvarom Soaresom. Na prvom zhromaždení, na ktoré prišiel, ho prekvapilo, že tam bolo len šesť ľudí, ale dnes je mestským dozorcom v Resende, kde sa na zhromaždeniach v rôznych zboroch teraz zúčastňuje vyše tisíc ľudí. Alvarov syn Carlos sa v roku 1978 oženil s našou dcérou Alicou. Dnes sú svedkami vyše šesťdesiati členovia Soaresovej rodiny.
Odchod z Resende znamenal, že sme službu celým časom vymenili za iný kresťanský záväzok: ,Starať sa o členov vlastnej domácnosti‘. (1. Timotejovi 5:8) Snažili sme sa zachovať si priekopníckeho ducha a dávali sme si to za cieľ. Našiel som prácu u jednej firmy v São Paolo a jeden rok som každú sobotu a nedeľu cestoval 300 kilometrov do Resende pomôcť tamojšej skupine pätnástich zvestovateľov. V roku 1960 sme sa presťahovali naspäť do Resende.
Výchova detí — ďalšia prednosť
Naozaj sme si neplánovali, že budeme mať toľko detí, ale jednoducho sa rodili jedno za druhým. Po Alici prišiel Léo, potom Márcia, Maércio, Plínio, André a nakoniec v roku 1976 dvojčatá Sonia a Sofia. Každé sme s radosťou prijali ako „dedičstvo od Jehovu“. (Žalm 127:3) A každé sme s Jehovovou pomocou vychovali v „Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“. — Efezanom 6:4.
Ale nebola to ľahká úloha. Niekedy sme nad problémami plakali. Ale prinieslo nám to odmenu. Ako sme ich vychovávali? Rodinným štúdiom, odmalička sme ich brávali na zhromaždenia a do zvestovateľskej služby, všetko sme robili spoločne, starali sme sa, aby mali dobrých kamarátov, udržovali sme pevnú disciplínu a sami sme dávali dobrý príklad.
Pred tromi rokmi sa s nami rozprával krajský dozorca v programe zjazdu v Cruteiro, São Paolo. Po rozhovore o našom rodinnom štúdiu sa ma krajský dozorca spýtal: „Akú úlohu v ňom mala tvoja manželka?“ Spomínam si, že mi do očí vhŕkli slzy a hrdlo sa mi tak stiahlo, že som nemohol odpovedať. Prečo? Pretože som si naozaj veľmi vážil rozhodnú úlohu, ktorú mala Maria José v udržovaní našej teokratickej rodiny. Bez jej vernej podpory by to bývalo skutočne veľmi ťažké.
Hneď od zásnub sme s Mariou José študovali Bibliu spoločne. Keď prišli deti, začalo byť naozaj náročné udržať pravidelné štúdium. Pomáhal som si tak, že som každý týždeň napísal na dvere chladničky, kedy budeme na budúci týždeň študovať a o čom budeme uvažovať. Podľa potreby som prideľoval zvláštne úlohy. Raz sa napríklad Márcia a Plínio pobili pri stole. Na druhý deň našli na chladničke pridelenú úlohu „Ako vychádzať so svojimi bratmi“. Na ďalšom štúdiu o tom obaja hovorili a zmierili sa.
Iným problémom bolo nedeľné ráno, keď chlapci často hovorili, že sa necítia dobre a že nemôžu ísť do zvestovateľskej služby. Léo a Plínio boli odborníci na vymýšľanie bolenia brucha a iných neduhov, len aby s nami nemuseli ísť do zvestovateľskej služby. Keď som pochyboval, či naozaj nie sú chorí, povedal som niečo takéto: ,Keď ste takí chorí, že nemôžete ísť do služby, tak to asi nebudete môcť ísť ani poobede hrať futbal.‘ Obyčajne sa náramne rýchlo uzdravili.
Niekedy sme museli situácie riešiť pozorne. Keď mal Léo jedenásť rokov, išiel s inými svedkami na výlet a bez dovolenia si kúpil na jedlo kilo šunky. Keď sme neskôr dostali účet, Mária José sa Léa spýtala: „Zabudol si, že si si kúpil šunku?“ „Nie“, odpovedal nevinne, „ja som si ju nekúpil.“ „Tak sa pôjdeme porozprávať s majiteľom obchodu,“ povedala. Cestou sa Léova zabudlivosť vyliečila. „Už si spomínam,“ priznal sa, „nemal som dosť peňazí, tak som si ju kúpil na dlh a zabudol som zaplatiť.“ Zaplatil som dlh a požiadal som majiteľa, aby Léa zamestnal a nechal ho pracovať, kým dlh nevyrovná. To bol jeho trest. Každé ráno o štvrtej Léo prvý odchádzal do práce a za mesiac mi dlh zaplatil.
Dom sme mali vždy plný priekopníkov, cestujúcich dozorcov, misionárov a pracovníkov bételu. Väčšinu času sme nemali televízor a to nám pomohlo vytvoriť si dobré študijné návyky a kresťanský postoj. V takomto ovzduší sme vychovávali svoje deti. Niektoré listy, ktoré nám poslali, keď dospeli, potvrdzujú, že to pôsobilo dobre. — Pozri rámček.
Zase v priekopníckej službe
Keď väčšina našich detí vyrástla, spomenul som si na článok v Strážnej veži z 1. marca 1955 (angl.) s názvom: „Je služba celým časom pre teba?“ Okrem iného sa tam hovorilo: „Niekto sa možno pozerá na službu celým časom ako na výnimku. Ale v tom sa mýli, pretože svojím sľubom oddanosti každý kresťan prijal záväzok slúžiť celým časom, s výnimkou, ak mu to znemožňujú okolnosti, ktoré nemôže ovplyvniť.“
Raz večer som sa modlil k Jehovovi, aby mi zas otvoril dvere služby celým časom. Moja rodina so mnou spolupracovala a priatelia ma povzbudzovali. Na moje veľké prekvapenie riaditeľ firmy, kde som pracoval dvadsaťšesť rokov, súhlasil, aby som pracoval na kratší úväzok, a tak som mohol slúžiť ako pravidelný priekopník. Preto som sa s radosťou vrátil do práce, ktorú som musel pred toľkými rokmi opustiť. Tri deti nasledovali môj príklad.
Dva roky sme slúžili v Itatiaii, kde som bol pätnásť rokov starším, a potom sme sa rozhodli presťahovať tam, kde to bolo potrebnejšie. Znamenalo to žiť zo skromného dôchodku, teda asi zo štvrtiny dobrého platu. Napriek tomu sme s dôverou v Ježišov sľub v Matúšovi 6:33 napísali o svojich plánoch Spoločnosti. O týždeň sme skoro skákali od radosti, keď sme dostali odpoveď: „Zdá sa nám rozumné, aby ste sa presťahovali do mesta Lages. Hoci je tam vyše 200 000 obyvateľov, je tam len sto zvestovateľov v troch malých zboroch. Boli by ste na tom území veľkou pomocou.“
Presťahovali sme sa vo februári 1988. A sme tu doteraz, vyše 1000 kilometrov od detí a priateľov. Práve sme prežili najhoršiu zimu za dvadsať rokov. Som jediným starším v našom zbore, takže mám veľa práce. Ale máme veľké požehnanie. Príjemný je najmä náš obvod. Keď zaklopeme na dvere, ľudia nás pozývajú dovnútra. Ľahko začíname biblické štúdiá. Keď nemáme dosť peňazí, vymieňame literatúru za rôzne veci a nosíme domov maslo, dezodorant, žiletky, detské oblečenie (pre vnúča), obilniny, zeleninu, ovocie, jogurt, víno, a dokonca aj zmrzlinu. Raz sme vymenili časopisy za drevené stoličky!
Ovocie, ktoré dáva bohatú odmenu
Dnes, keď mám päťdesiatšesť rokov, vždy ma rozruší myšlienka na našu rodinu. Deti sa „nenarodili v pravde“. Narodili sa do kresťanského domova a pravdu sme museli do ich mladej mysle a srdca vštepovať. Tie deti, ktoré uzavreli manželstvo, to urobili „v Pánovi“. (1. Korinťanom 7:39; 5. Mojžišova 6:6, 7) Iste, robili sme chyby a omyly, niekedy sme aj ukrivdili. Občas som nedal ten najlepší príklad alebo som zanedbal svoju zodpovednosť otca a manžela. Keď som si to uvedomil, prosil som o odpustenie Jehovu a svoju manželku alebo svoje deti a snažil som sa krivdu napraviť.
Napriek našej nedokonalosti sú v rodine — rozrastenej teraz o zaťov, nevesty a vnukov — šiesti v službe celým časom, štyria sú starší a jeden je služobný pomocník. Všetci okrem vnukov sú pokrstení. Tri nedospelé deti, ktoré žijú ešte s nami, si plánujú ako povolanie službu celým časom. V akú väčšiu odmenu by človek mohol dúfať? Som vďačný Jehovovi, že nás viedol, keď sme deti vychovávali v jeho usmerňovaní. Teší nás, že stále nasledujú jeho učenie. A modlíme sa, aby takisto ako my nikdy neodbočili z cesty života.
[Rámček na strane 30]
Keď naše deti dospeli, niekedy v listoch vyslovili, ako si vážia našu výchovu. Tu je niekoľko ich slov:
„Otecko, buď si istý, že ste s mamičkou pre nás urobili to najlepšie, hoci ste občas možno urobili chybu — čo sa nám teraz s Carlosom často stáva pri výchove nášho syna Fabrícia.“
Dcéra Alica, 33 rokov, matka dvoch synov.
„Musíme uznať, že ste sa spolu snažili vychovať nás v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní, a my teraz máme z toho veľký úžitok.“
Dcéra Márcia, 27 rokov, manžel je v krajskom diele.
„Uvedomujem si, že prednosti, ktoré mám teraz, by nikdy neboli možné bez vašej pomoci. Pomohli ste mi vybudovať pevný duchovný základ a lásku k Jehovovi a jeho službe.“
Syn Maércio, 23 rokov, zvláštny priekopník.
„André, naozaj využívaj oteckovu spoločnosť a skúsenosti. Nikdy neprehliadaj jeho rady. Budete si môcť navzájom pomáhať. Som teraz šťastnejší ako kedykoľvek predtým.“
Syn Plínio, 20 rokov, v bételi.
[Prameň ilustrácie na strane 26]
Foto: MOURA