Zverenie dieťaťa do výchovy — náboženstvo a zákon

PRI súdnych prípadoch, ako je rozvod a spory o zverenie dieťaťa do výchovy, môže byť náboženstvo dôležitým — a tiež zložitým — faktorom. Môžu napríklad vzniknúť nasledujúce otázky.

Mal by sudca brať do úvahy výpoveď, ktorá obsahuje tvrdenie, že jeden rodič je nespôsobilý na to, aby mu dieťa bolo zverené do výchovy, pretože je členom určitého náboženstva, obzvlášť náboženskej menšiny? Mal by sudca brať do úvahy výpovede o náboženskej viere a zvykoch rodičov, aby tak mohol rozhodnúť, ktoré náboženstvo by bolo podľa jeho názoru pre dieťa najlepšie? Mal by potom vydať príkaz, aby bolo dieťa vychované v danom náboženstve, a zakázať vystavovanie dieťaťa vplyvu iných náboženstiev?

V súčasnosti stále viac a viac ľudí vstupuje do manželstva s človekom z odlišného náboženského a etnického prostredia. A tak keď sa tieto dvojice rozvedú, deti už môžu mať vytvorené putá v dvoch náboženských komunitách. Niekedy možno rodič, ktorý je v rozvodovom konaní, v nedávnom čase prijal isté náboženstvo, ktoré je odlišné od toho, čo mal predtým. Príslušnosť k novému náboženstvu môže byť v jeho živote stabilizujúcim a tiež veľmi dôležitým faktorom, ale súčasne pre deti niečím neznámym. A tak vzniká ďalšia otázka: Môže súd zakázať rodičovi brať deti na bohoslužby tohto náboženstva iba preto, že je odlišné od náboženstva, ktoré mali rodičia predtým?

Sú to ťažké otázky. Vyžadujú si, aby sudca bral do úvahy nielen potreby dieťaťa, ale aj záujmy a práva rodičov.

Základné práva rodičov a detí

Je pravda, že sudcovia môžu byť ovplyvnení svojimi osobnými náboženskými názormi. No v mnohých krajinách nie je pravdepodobné, že by boli náboženské práva rodičov či detí ignorované. Tieto krajiny možno majú ústavu, ktorá zakazuje sudcovi obmedzovať základné právo rodičov na usmerňovanie výchovy dieťaťa vrátane jeho vzdelávania a náboženského vyučovania.

Dieťa má zas právo takéto školenie od svojich rodičov dostávať. Skôr ako by mohol sudca zasiahnuť do náboženského školenia dieťaťa, súdu musí byť predložený presvedčivý dôkaz, že „určité náboženské zvyky predstavujú priame a reálne ohrozenie bezprostredného blaha dieťaťa“. (Kurzíva od nás.) Spory o náboženstvo alebo dokonca nepriateľstvo medzi rodičmi pre náboženstvo samy osebe nie sú dostatočným dôvodom na štátny zásah.

Na rozumnom postoji, ktorý v štáte Nebraska (USA) zaujala pri spore o zverenie dieťaťa do výchovy istá matka, ktorá je Jehovovou svedkyňou, sa ukázalo, ako tieto právne predpisy chránia aj rodičov, aj deti. Otec, ktorý nebol Jehovovým svedkom, nechcel, aby ich dcéra navštevovala bohoslužby Jehovových svedkov v sále Kráľovstva. Nižší súd súhlasil s otcom.

Matka sa potom odvolala na Najvyšší súd štátu Nebraska. Tvrdila, že neexistuje nijaký dôkaz toho, že by ktorákoľvek z činností Jehovových svedkov predstavovala priame alebo reálne ohrozenie pre blaho dieťaťa. A vyhlásila, „že účasť na náboženskej činnosti oboch rodičov... dá dieťaťu základ na rozhodnutie, ktoré náboženstvo uprednostní, keď dosiahne dostatočný vek na porozumenie tejto záležitosti“.

Vyšší súd zrušil rozhodnutie nižšieho súdu a vyhlásil, že „[nižší] súd zneužil svoju právomoc tým, že matke, ktorej bolo dieťa zverené do opatery, obmedzil právo vplývať na náboženskú výchovu jej maloletého dieťaťa“. Neexistoval vôbec nijaký dôkaz, že by navštevovanie bohoslužieb v sále Kráľovstva Jehovových svedkov dieťaťu nejako škodilo.

Práva rodičov, ktorým deti neboli zverené do výchovy

Niekedy sa rozvedení rodičia pokúšajú využívať spory o náboženské školenie ako prostriedok na získanie kontroly nad svojimi deťmi. Napríklad v prípade Khalsa verzus Khalsová v štáte Nové Mexiko (USA) boli počas manželstva obaja rodičia nábožensky aktívni ako sikhovia. Ale krátko po rozvode sa matka obrátila na katolicizmus a začala odrádzať deti od sikhizmu.

Otca to trápilo a dal túto záležitosť na súd v snahe získať viac právomocí, aby mohol deti školiť vo svojom sikhskom náboženstve. Ako reagoval na jeho požiadavku prvostupňový súd? Táto požiadavka bola zamietnutá. Prvostupňový súd nariadil, že „keď sú deti s [ním], nemôžu mať dobrovoľne či nedobrovoľne účasť na žiadnej sikhskej činnosti, či už sa to týka akejkoľvek bohoslužobnej činnosti, sikhského tábora alebo sikhského centra dennej starostlivosti“.

Otec sa proti tomuto rozhodnutiu odvolal na Odvolací súd štátu Nové Mexiko. Tento vyšší súd súhlasil s otcom a zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu. Odvolací súd uviedol: „Súdy by sa mali pridržiavať zásady nestrannosti vo vzťahu k náboženstvám a do tejto citlivej a ústavou chránenej oblasti by mali zasiahnuť iba v tom prípade, keď je k dispozícii jednoznačný a presvedčivý dôkaz škodlivosti pre deti. Zákazy v tejto oblasti predstavujú nebezpečenstvo, že obmedzenia uložené súdom budú rodičom protiústavne zasahovať do ich slobody uctievania alebo budú vnímané, akoby mali taký účinok.“

Také rozhodnutie vyplýva z dlhého radu zásad, ktoré sa osvedčili v mnohých krajinách. Rozumný rodič bude tieto zásady brať do úvahy. Navyše, kresťanský rodič bude starostlivo uvažovať o potrebe dieťaťa mať kontakt s oboma rodičmi, ako aj o povinnosti dieťaťa preukazovať česť tak matke, ako aj otcovi. — Efezanom 6:1–3.

Mimosúdne sprostredkovanie

Hoci mimosúdne sprostredkovanie môže byť menej formálne ako pojednávanie pred sudcom, rodič by k nemu nemal pristupovať nedbalo. Akékoľvek vzájomné dohody alebo podmienky dohodnuté v tomto procese zverenia dieťaťa do výchovy sa môžu stať záväznými prostredníctvom neskorších súdnych príkazov. Preto by bolo vhodné, aby sa rodič poradil so skúseným advokátom — odborníkom na rodinné právo, a tak sa uistil, že všetky záležitosti v spojitosti so zverením dieťaťa do výchovy budú posúdené náležite a nestranne.

Každý rodič by si mal vyhradiť čas na prípravu na schôdzky so sprostredkovateľom. Rodičovo vystupovanie a správanie počas týchto stretnutí môže vážne ovplyvniť konečný výsledok. Rozvádzajúci sa rodičia sú príliš často citovo takí pohltení rozvodovým konaním, že strácajú zo zreteľa dôležité otázky: Čo je v najlepšom záujme dieťaťa? Čo potrebuje dieťa, aby sa mohlo duševne, citovo a telesne vyvíjať?

Pamätajte, že z právneho hľadiska prvoradou otázkou pri sprostredkovaní nie sú náboženské či iné osobné nezhody, ale skôr to, ako môžu rodičia nájsť spoločný základ a dospieť k nejakej dohode na dobro detí. Rodič sa možno stretne s náboženskými alebo inými predsudkami, s neočakávanými otázkami alebo s manipuláciami zameranými na to, aby ho rozrušili a znervóznili. Chyby každého z rodičov môžu byť odhaľované alebo aj zveličované. Keď však tí, ktorých sa to týka, zostanú rozumní, nejaké riešenie sa môže nájsť.

Niekedy sa proces sprostredkovania môže zdať zdĺhavý a frustrujúci. Alternatívou je však vleklý občianskoprávny spor s jeho nepríjemnou publicitou, finančnou záťažou a škodlivým účinkom na dieťa. To je určite menej žiaduce. Tak ako pri každom vážnom probléme v živote bude kresťanský rodič chcieť pristupovať k procesu sprostredkovania na modlitbách, pamätajúc na inšpirovanú výzvu ‚uvaliť svoju cestu na Jehovu a spoľahnúť sa naňho, a on sám bude konať‘. — Žalm 37:5.

Čo však, ak riešenie nemožno dosiahnuť a sudca zverí dieťa do opatery druhému rodičovi? Alebo čo ak je jeden z rodičov, ktorí sa rozvádzajú, vylúčený z kresťanského zboru? A tiež, ako sa pozerať na zverenie dieťaťa do výchovy so spoločným právom rozhodovať a na zverenie do výlučnej výchovy? Tieto otázky a súvisiace biblické zásady budú rozobraté v nasledujúcom článku.

[Rámček na strane 6]

Tri dôležité vlastnosti

Jeden sudca pre rodinnoprávne záležitosti poskytol časopisu Prebuďte sa! interview a povedal, že k dôležitým vlastnostiam, ktoré u rodičov hľadá, patria tieto tri:

Rozumnosť — ochota poskytnúť druhému rodičovi maximálny prístup k dieťaťu (v prípade, že dieťaťu nehrozí nijaká telesná či morálna ujma)

Citlivosť — uvedomovanie si citových potrieb dieťaťa

Sebaovládanie — vyrovnaný rodinný život, ktorý prispeje k pokojnej atmosfére, v ktorej sa dieťaťu môže dobre dariť

[Rámček na strane 6]

Súdne smernice

Niektorí sudcovia sa snažia zabrániť zbytočným hádkam pre náboženské hodnoty niektorého z rodičov tým, že stanovili isté smernice. Napríklad:

1. Treba povzbudzovať k zmysluplnému vzťahu medzi dieťaťom a oboma rodičmi. Sudca kanadského Najvyššieho súdu John Sopinka poznamenal, že každý rodič by mal mať dovolené „vykonávať činnosti, ktoré mu umožňujú prejaviť sa takým, aký naozaj je [vrátane vykonávania svojich náboženských činností]. Od rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do výchovy, sa neočakáva, že bude počas návštev niečo hrať alebo predstierať iný životný štýl.“

2. Zakázať rodičovi, ktorému dieťa nie je zverené do výchovy, vyučovať dieťa o svojej náboženskej viere, je porušením slobody vyznania tohto rodiča, s výnimkou prípadov, keď existuje jednoznačný, presvedčivý dôkaz o bezprostrednej a reálnej škodlivosti pre dieťa.

[Obrázok na strane 7]

Sudcovia majú pri sporoch o zverenie detí do výchovy vážnu zodpovednosť

[Obrázok na strane 8]

Sprostredkovateľ môže rodičom pomôcť vyriešiť si vzájomné spory bez zdĺhavých súdnych pojednávaní