Čo sa stalo so zábavou?

AKO mohli starovekí Rimania, ktorí boli pravdepodobne na vrchole svojej kultúry, považovať utrpenie svojich blížnych za zábavu? „Možno to vysvetliť iba túžbou po nových a silnejších podnetoch,“ píše Gerhard Uhlhorn v knihe The Conflict of Christianity With Heathenism (Konflikt kresťanstva s pohanstvom). „Ľudia presýtení všemožnými potešeniami hľadali... vzrušenie, ktoré už inde nenachádzali.“

Mnohí ľudia dnes prejavujú podobnú ‚túžbu po nových a silnejších podnetoch‘. Pravda, možno sa nestretávajú, aby sledovali skutočné krviprelievanie či bezuzdnosť. Ale ich výber zábavy odhaľuje podobnú posadnutosť násilím a sexom. Pouvažujme o niekoľkých príkladoch.

Filmy. V posledných rokoch dávajú filmoví tvorcovia „prednosť perverznosti“, tvrdí filmový kritik Michael Medved. Dodáva: „Zdá sa, že odkazom filmovej branže je, že zobrazovanie krutosti a šialenstva si zasluhuje viac vážnych úvah, viac samozrejmej úcty než akékoľvek snahy ukázať ušľachtilosť alebo dobro.“

Súperenie s televíziou prinútilo filmových tvorcov zájsť takmer tak ďaleko, ako sa len dá, aby ľudí prilákali do kina. „Potrebujeme filmy, ktoré by ľudí priťahovali, ktoré sú super, ktoré predstihnú všetko, čo vidia v televízii,“ hovorí vedúci jedného filmového štúdia. „Nie je to tak, že by sme boli zameraní na ukazovanie krvi a čriev a [hrubej] reči, ale práve to je dnes potrebné, aby ste mohli film predstaviť verejnosti.“ Mnohých už nešokujú ani tie najdetailnejšie zábery filmového násilia. „Ľudia sa stávajú imúnnymi voči takým efektom,“ hovorí filmový režisér Alan J. Pakula. „Počty mŕtvych sa zoštvornásobili, výbušná sila vzrástla o megatonu, a oni sa stávajú voči tomu hluchými. Vznikla v nich neukojiteľná túžba po drsnom vzrušení.“

Televízia. Otvorené predvádzanie sexu v televízii je v súčasnosti bežné v mnohých častiach sveta, vrátane Brazílie, Európy a Japonska. Priemerný televízny divák v Amerike sa za jediný rok stretne s tematikou sexu asi 14 000-krát. „Vzostup sexuálnych tém a sexuálnych scén nevykazuje žiadne známky spomalenia,“ uvádza jeden výskumný tím. „Témy, ktoré kedysi boli tabu, napríklad krvismilstvo, sadomasochizmus a sodomia, sú teraz populárne v hlavnom vysielacom čase.“

Podľa knihy Watching America existuje dôvod na povoľnosť televízie. Uvádza sa tam: „Sex predáva... Keď televízne stanice a produkčné spoločnosti zistili, že je viac tých divákov, ktorých príjemne vzrušia, než tých, ktorých urazia, postupne zvýšili predajnosť svojich produktov tak, že dovolili, aby stále viac toho, čo bolo tabu, prestávalo byť tabu, a aby sa to ukazovalo stále otvorenejšie.“

Videohry. Pomerne nevinné obdobie Pac-Mana a Donkey Konga ustúpilo novej ére príšerne sadistických hier. Profesorka Marsha Kinderová opisuje tieto hry ako „horšie než televízia alebo filmy. Prinášajú posolstvo, že jediný spôsob, ako získať moc, je násilie.“

Vzhľadom na znepokojenie verejnosti jeden popredný výrobca v Spojených štátoch teraz používa klasifikačný systém na označenie svojich videohier. Napríklad „MA-17“ označuje hru pre dospelých, ktorá je nevhodná pre mládež do 17 rokov — môže obsahovať prudké násilie, sexuálne témy a vulgárny jazyk. Niektorí sa však obávajú, že označenie „pre dospelých“ iba pridá hre na príťažlivosti. Jeden mladý vášnivý hráč hovorí: „Keby som mal 15 rokov a zbadal by som označenie MA-17, snažil by som tú hru získať za každú cenu.“

Hudba. Istý časopis, ktorý sa zaoberá obsahom populárnej hudby, tvrdí, že na konci roku 1995 iba 10 zo 40 špičkových albumov neobsahovalo vulgárne slová ani zmienky o drogách, násilí alebo sexe. „Hudba dostupná predadolescentom je veľmi šokujúca a veľká časť z nej je priam nihilistická,“ uvádzajú noviny St. Louis Post-Dispatch. „[Hudba], ktorá je príťažlivá pre niektorých adolescentov, je plná hnevu a beznádeje a privádza k pocitu, že svet i sám poslucháč je odsúdený na záhubu.“

Zdá sa, že death metal, „grunge“ rock a „gangsta“ rap majú záľubu v násilí. A podľa správy v novinách San Francisco Chronicle „mnohí, ktorí sú zasvätení do priemyslu [zábavy], predpovedajú, že tie najhrôzostrašnejšie skupiny sú na ceste k dosiahnutiu vrcholu [na rebríčku popularity]“. Hymny hnevu a smrti sa stali populárnymi v Austrálii, Európe a Japonsku. Pravda, niektoré skupiny sa snažia o priaznivejšie posolstvo. Ale spomínané noviny poznamenávajú: „Fakty ukazujú, že na trhu nie je veľký záujem o nevinnosť.“

Počítače. Sú to cenné nástroje, ktoré majú mnohé pozitívne využitie. Ale niektorí ľudia ich využívajú aj na rozširovanie oplzlého materiálu. Napríklad časopis Maclean’s uvádza, že to zahŕňa „obrázky a text s námetom všetkého od bizarných fetišov po prostitúciu a pedofíliu — teda materiál, ktorý by šokoval mnohých dospelých, nieto ešte deti“.

Tlačený materiál. Mnohé populárne knihy sú plné sexu a násilia. Nedávno sa v Spojených štátoch a Kanade objavil žáner nazvaný „shock fiction“ — sú to hrôzostrašné príbehy, ktoré bombardujú mladých ľudí už od ôsmich rokov. Diana Westová tvrdí v časopise New York Teacher, že tieto knihy „robia veľmi mladých ľudí necitlivými a bránia rozvoju mysle skôr, než sa vôbec začal“.

V mnohých komiksoch vydávaných v Hongkongu, Japonsku a Spojených štátoch sú „prudké a brutálne vojnové témy, kanibalizmus, zotínanie hláv, satanizmus, znásilňovanie a vulgárna reč“, uvádza jedna štúdia Národnej koalície proti televíznemu násiliu (NCTV). „Intenzita násilia a úpadkové sexuálne témy v týchto časopisoch sú šokujúce,“ hovorí Dr. Thomas Radecki, riaditeľ výskumu NCTV. „Ukazuje to, čo sme pripustili — akými sme sa stali necitlivými.“

Potrebná je opatrnosť

Je jasné, že v dnešnom svete sa prejavuje určitá očarenosť sexom a násilím a odzrkadľuje sa to v priemysle zábavy. Situácia sa podobá tej, ktorú opísal kresťanský apoštol Pavol: „Pretože stratili celý mravný zmysel, oddali sa voľnému správaniu, aby chamtivo páchali nečistotu každého druhu.“ (Efezanom 4:19) Mnohí ľudia dnes oprávnene hľadajú niečo lepšie. Patríte k nim aj vy? Ak áno, poteší vás, keď sa dozviete, že je možné nájsť zdravú zábavu, ako to ukáže nasledujúci článok.

[Rámček/obrázok na strane 5]

Televízia môže byť nebezpečná

TELEVÍZIA sa v Spojených štátoch prvý raz predstavila verejnosti na svetovom veľtrhu v New Yorku v roku 1939. Jeden novinár, ktorý bol pri tom, sa vyjadril skepticky v súvislosti s budúcnosťou tohto nového vynálezu. Napísal: „Problémom televízie je, že ľudia musia sedieť a mať oči stále upreté na obrazovku; priemerná americká rodina na to nemá čas.“

Ako sa len mýlil! Tvrdí sa, že kým priemerný Američan skončí školu, strávi pri televízore o 50 percent viac času ako v školskej lavici. „Deti, ktoré nadmerne pozerajú televíziu, sú agresívnejšie, pesimistickejšie, majú väčšiu hmotnosť, menšiu predstavivosť, menšiu schopnosť empatie a sú menej schopnými žiakmi ako deti, ktoré ju pozerajú menej,“ tvrdí Dr. Madeline Levinová v knihe Viewing Violence (Sledovanie násilia).

Akú radu dáva? „Deti treba učiť, že televízor, práve tak ako každé iné zariadenie v domácnosti, má svoju konkrétnu úlohu. Sušič na vlasy nenecháme zapnutý, keď už máme vlasy suché, ani opekač hrianok nenecháme zapnutý, keď už sú hrianky hotové. Uznávame, že tieto zariadenia sú určené na konkrétne použitie, a vieme, kedy ich máme vypnúť. Podobne treba vyškoliť naše deti, pokiaľ ide o televízor.“

[Rámček/obrázky na strane 7]

Zábava v rôznych častiach sveta

Časopis Prebuďte sa! požiadal svojich dopisovateľov z rôznych častí sveta, aby opísali trendy v zábave v ich oblasti. Tu sú niektoré z ich vyjadrení.

Brazília: „Televízne programy sú stále úpadkovejšie. Ale vzhľadom na to, že mnohí rodičia pracujú mimo domu, deti sú často ponechané zabávať sa pri televízore. Populárne sú aj kompaktné disky CD-ROM s okultnými témami a videohry obsahujúce hrubé násilie.“

Česká republika: „Po páde komunizmu je krajina zaplavovaná takou zábavou, akú tu nikdy predtým nebolo vidieť, vrátane televíznych programov zo Západu a obchodov s pornografiou. Mladí ľudia často chodia na diskotéky, do biliardových klubov a do hostincov. Výstredná reklama a tlak rovesníkov na nich často pôsobí silným vplyvom.“

Nemecko: „Nanešťastie mnohí rodičia sú príliš unavení, než aby pre svoje deti organizovali zábavu, a tak sú mladí ľudia často odkázaní jeden na druhého, aby sa zabavili. Niektorí sa izolujú pri počítačových hrách. Iní chodia na celonočné tanečné podujatia, kde sú veľmi rozšírené drogy.“

Japonsko: „Obľúbenou zábavou mladých ľudí i dospelých je čítanie komiksov, ktoré sú však často plné násilia a nemravnosti a používajú hrubé slová. Bežné sú aj hazardné hry. Ďalším znepokojivým trendom je, že niektoré mladé dievčatá volajú do veľmi propagovaných telefónnych klubov, ktoré uspokojujú mužov s nemravnými zámermi. Niektoré dievčatá telefonujú iba zo zábavy, zatiaľ čo ďalšie zachádzajú tak ďaleko, že idú na schôdzku za peniaze, čo v niektorých prípadoch vedie k prostitúcii.“

Nigéria: „V západnej Afrike vzrastá počet nekontrolovaných videoklubov. Tieto provizórne miestnosti sú prístupné ľuďom každého veku vrátane detí. Pravidelne sú tam na programe pornografické videá a horory. Okrem toho vo filmoch domácej produkcie vysielaných v televízii je bežnou témou špiritizmus.“

Južná Afrika: „Majú tu úspech celonočné tanečné podujatia, na ktorých sú často ľahko dostupné drogy.“

Švédsko: „Vo Švédsku majú úspech hostince a nočné kluby; na tieto miesta často chodia zločinci a priekupníci s drogami. Zábava v televízii a na videu je plná násilia, špiritizmu a nemravnosti.“