Nazývali to zábavou
AMFITEÁTER bol nabitý vzrušením. Desaťtisíce ľudí sa zhromaždili na jedno z najvzrušujúcejších predstavení v starovekom Ríme. Aréna bola pestro vyzdobená zástavami, ružami a farebnými tapisériami. Z fontán striekala voňavá voda, takže vzduch bol naplnený príjemnou arómou. Boháči boli oblečení vo svojich najžiarivejších odevoch. Vravu zástupu prerušovali výbuchy smiechu, ale ľahkomyseľnosť tohto davu kontrastovala s hrôzou toho, čo malo nasledovať.
Zakrátko bola dvojica gladiátorov vyzvaná do boja zlovestným zatrúbením trúb. Dav šalel, keď súťažiaci začali neľútostne divoko sekať jeden do druhého. V ohlušujúcom kriku divákov rinčanie mečov takmer zanikalo. Zrazu jeden bojovník dostal svojho súpera rýchlym manévrom na zem. Osud gladiátora, ktorý spadol, bol teraz v rukách divákov. Ak zamávali vreckovkami, mal žiť. Zhromaždený dav — v ktorom boli ženy i dievčatá — jediným pohybom palca nariaďoval smrteľnú ranu. O chvíľu už ťahali mŕtve telo preč z arény, prehádzali lopatami zem nasiaknutú krvou, posypali ju novým pieskom, zatiaľ čo sa zástup pripravoval na zvyšok krvavého kúpeľa.
Pre mnohých, ktorí žili v starovekom Ríme, to bola zábava. „Ani tí najprísnejší moralisti nemali žiadne námietky proti tomuto potešeniu z krviprelievania,“ uvádza kniha Rome: The First Thousand Years (Rím: prvých tisíc rokov). Gladiátorské hry boli len jednou formou úpadkovej zábavy, ktorú ponúkal Rím. Na pobavenie krvilačných divákov sa pripravovali aj skutočné námorné bitky. A konali sa aj verejné popravy, pri ktorých bol odsúdený zločinec pripútaný ku kolu a zožraný vyhladovanými divými šelmami.
Tým, ktorí nemali také krvilačné chute, ponúkal Rím rôzne javiskové hry. Ludwig Friedländer napísal v knihe Roman Life and Manners Under the Early Empire (Rímsky život a zvyky v čase ranej ríše), že v mimoch — krátkych hrách z každodenného života — „bolo hlavnou témou cudzoložstvo a ľúbostné aféry“. „Jazyk bol plný vulgárnych výrazov a humor bol hrubý, s množstvom grimás, oplzlých gest a predovšetkým groteskných tancov sprevádzaných hrou na flaute.“ Podľa diela The New Encyclopædia Britannica „existujú doklady, že v čase Rímskej ríše boli cudzoložné akty skutočne predvádzané na javisku v rámci mimov“. Friedländer odôvodnene nazval mimus „zjavne najpoburujúcejšou z frašiek, čo sa týka nemravnosti a obscénnosti“, a dodal: „Najoplzlejšie scény žali najväčší potlesk.“a
A ako je to dnes? Zmenil sa nejako vkus ľudí, pokiaľ ide o zábavu? Pouvažujme o faktoch, ako ich rozoberá nasledujúci článok.
[Poznámka pod čiarou]
a Niekedy bola na javisku vykonaná poprava, aby to dodalo dramatickému dielu realizmus. Kniha The Civilization of Rome (Rímska civilizácia) uvádza: „Nebolo neobvyklé, že zločinec odsúdený na smrť zaujal v tragickom momente miesto herca.“
[Prameň ilustrácie na strane 3]
The Complete Encyclopedia of Illustration/J. G. Heck