Sme nerozlučné priateľky

TRACY je môj vodiaci pes, desaťročná sučka čierneho labradora retrievera. Vďaka nej sa môžem celkom normálne pohybovať. Robí mi aj spoločnosť a poskytuje útechu. A tak nie div, že som si ju veľmi zamilovala a že sme nerozlučné priateľky.

Ľudia niekedy neúmyselne zlyhajú tak, ako by Tracy nikdy nezlyhala. Jedného dňa som napríklad nechala Tracy doma a šla som na prechádzku s priateľkou. Veselo sme sa rozprávali, keď som náhle spadla na zem. Moja priateľka zabudla, že nevidím, a nevarovala ma, keď sme prišli k obrubníku. To by sa nikdy nestalo, keby som mala po boku Tracy.

Raz mi Tracy doslova zachránila život. Išla som po ulici, keď sa zrazu na mňa začalo rútiť nákladné auto, ktorého šofér nezvládol riadenie. Počula som jeho motor, ale, samozrejme, nevidela som, kam mieri. Tracy to videla, pochopila nebezpečenstvo a rýchle ma odtiahla do bezpečia.

Hoci nevidiaca, predsa vidím

Narodila som sa roku 1944 v južnom Švédsku a som od narodenia slepá. Poslali ma do internátnej školy pre nevidiace deti, kde som sa naučila čítať Braillovo písmo a písať ním. Dôležitou súčasťou môjho života sa stala hudba, najmä hra na klavíri. Po skončení strednej školy som na univerzite v Göteborgu pokračovala v štúdiu jazykov a hudby.

Môj život sa však navždy zmenil, keď na dvere mojej izby v univerzitnom internáte zaklopali dve Jehovove svedkyne. Čoskoro som začala chodiť na zhromaždenia svedkov a začala som aj rozprávať iným o tom, čo som sa dozvedala. Roku 1977 som svoju oddanosť Jehovovi Bohu symbolizovala krstom vo vode. Hoci v skutočnosti nevidím, štúdiom Božieho Slova som získala niečo, čo prevyšuje všetky hodnoty — duchovný zrak.

Dnes si myslím, že sa mi darí oveľa lepšie než ľuďom, ktorí v telesnom ohľade vidia, ale duchovne sú slepí. (Porovnaj Jána 9:39–41.) Nadchýna ma skutočnosť, že si v duchu viem jasne predstaviť Boží nový svet, v ktorom, podľa jeho sľubu, oči slepých budú vidieť — áno, kde všetky telesné chyby budú odstránené a kde aj mŕtvi budú vzkriesení! — Žalm 146:8; Izaiáš 35:5, 6; Skutky 24:15.

Hoci som nevydatá a nevidiaca, s Tracy ako s mojou vernou spoločníčkou sa mi celkom dobre darí. Dovoľte mi, aby som opísala, ako mi pomáha vykonávať svetské zamestnanie a tiež službu, ktorú konám ako Jehovova svedkyňa. (Matúš 24:14; Skutky 20:20; Hebrejom 10:25) Ale najprv niečo viac o Tracy samej.

Vybraná na špeciálny výcvik

Keď mala Tracy iba osem mesiacov, podrobila sa testom, aby sa zistilo, či by bola schopná slúžiť ako vodiaci pes. Ukázalo sa, že je pokojná, ľahko sa učí a nečakaných hlasných zvukov sa len tak ľahko nezľakne. Preto ju najprv dali na nejaký čas do jednej rodiny, aby sa naučila, aký je normálny rodinný život. Potom, keď dostatočne dospela, poslali ju do výcvikového strediska pre vodiacich psov.

V tomto stredisku sa Tracy naučila to, čo sa od vodiaceho psa vyžaduje, totiž pomáhať svojmu budúcemu pánovi nájsť dvere, schody, brány a chodníky. Naučila sa aj chodiť po rušných chodníkoch a prechádzať cez cestu. Naučili ju zastať pri obrubníku, rešpektovať dopravné svetlá a vyhnúť sa všetkým nebezpečným prekážkam. Približne po piatich mesiacoch výcviku bola pripravená pracovať. Práve vtedy mi Tracy priviedli.

Čo pre mňa Tracy robí

Každé ráno ma Tracy vytiahne z postele, aby som ju nakŕmila. Potom sa vychystáme do práce. Moja kancelária je vzdialená asi 20 minút chôdze. Cestu, samozrejme, poznám, ale Tracinou úlohou je pomôcť mi dostať sa do zamestnania bez toho, aby som vrážala do vozidiel, do ľudí, do stĺpov pouličného osvetlenia a do iných vecí. Keď prídeme do práce, ľahne si pod môj stôl. Cez obedňajšiu prestávku ideme obyčajne na prechádzku.

Večer, po návrate zo zamestnania, sa začína najlepšia časť nášho dňa. Vtedy ma Tracy vodí v kazateľskej službe od dverí k dverám a do domov, v ktorých vediem biblické štúdiá. Mnohí ľudia sú k nej priateľskí, potľapkávajú ju a maznajú sa s ňou a niekedy mi pre ňu dajú malú maškrtu. Každý týždeň chodíme na kresťanské zhromaždenia. Po zhromaždení deti s radosťou Tracy vítajú a objímajú, čo jej pôsobí veľké potešenie.

Uvedomujem si, že Tracy je iba pes a jedného dňa zomrie. To znamená, že napokon budem musieť dostať iného vodiaceho psa. Ale teraz tvoríme tím a jedna druhú potrebujeme. Keď nie je Tracy pri mne, zostávam úplne neistá, a ona býva nervózna a nepokojná, keď ma nemôže vodiť.

Treba nás chápať

Je prekvapujúce, že niekedy sa nás ľudia snažia oddeliť. Považujú Tracy iba za obyčajného psa alebo za domáceho miláčika a nechápu náš hlboký vzťah. Je potrebné, aby títo ľudia pochopili, že Tracy je pre mňa tým, čím je pre ochrnutého človeka invalidný vozík. Oddeliť nás by znamenalo to isté, akoby mi vzali oči.

Čím lepšie iní pochopia vzťah medzi mnou a Tracy, tým menej problémov nastane. Napríklad invalidný vozík každý hneď akceptuje, žiaľ, nie vždy akceptuje vodiaceho psa. Niektorí ľudia sa psov boja alebo ich jednoducho nemajú radi.

Veľmi užitočná je informácia o vodiacich psoch v brožúre, ktorú vydala Švédska asociácia pre zrakovo postihnutých. Uvádza: „Vodiaci pes je pre zrakovo postihnutého pohyblivou pomôckou. Áno, viac než to. Je to živá pomôcka... Je to priateľ, ktorý vás nikdy nesklame.“

Vskutku, Tracy mi slúži ako oči v tme a pomáha mi žiť normálnym životom natoľko, nakoľko je to teraz možné. Ale som presvedčená, že čoskoro, v Božom sľúbenom novom svete, budem môcť všetky tie divy stvorenia vzbudzujúce bázeň vidieť. Preto som rozhodnutá udržiavať si svoj duchovný zrak.

A tak, s Tracinou hlavou v lone, sme teraz pripravené počúvať nahrávku najnovšieho čísla časopisu Strážna veža. — Rozprávala Anne-Marie Evaldssonová.