Aby som mohla komunikovať so svojím dieťaťom, naučila som sa ďalšiu reč

NARODENIE nášho syna Spencera v auguste 1982 bolo jedným z najšťastnejších okamihov nášho života. Bol úplne zdravým dieťaťom! S manželom sme si naplánovali, že kým budeme mať prvé dieťa, päť rokov počkáme. Ako plynuli mesiace po jeho narodení, prinášalo nám veľké šťastie pozorovať, ako rastie. Pravidelná mesačná kontrola u lekára sa vždy skončila dobre. Ďakovala som Jehovovi za také nádherné požehnanie.

Keď mal však Spencer takmer deväť mesiacov, začala som mať podozrenie, že čosi nie je v poriadku. Nereagoval na hlasy a niektoré zvuky. Aby som vyskúšala, či počuje, postavila som sa tak, aby ma nemohol vidieť, a potom som búchala na panvice alebo na iné predmety. Niekedy sa obrátil, ale nie vždy. Keď mal deväť mesiacov, pri kontrole som povedala o svojich obavách lekárovi, no uistil ma, že syn je v poriadku a že si nemusím robiť starosti. Ako však mesiace plynuli, stále nereagoval na zvuk ani sa nesnažil rozprávať.

Keď mal Spencer rok, pri prehliadke som u lekára opäť vyjadrila svoje obavy. Opäť nezistil nič, ale poslal nás na kontrolu k audiológovi. Zobrala som tam Spencera, no výsledky neboli jednoznačné. Išla som tam druhý i tretí raz, no vždy som sa dozvedela iba to, že výsledky nie sú jednoznačné. Lekár predpokladal, že ako bude Spencer rásť, výsledky testov sa budú zlepšovať. Prvé tri roky života dieťaťa sú rozhodujúce pre vývoj reči. Bola som mimoriadne znepokojená. Ďalej som žiadala audiológa o testy, ktoré by ukázali konečné výsledky. Nakoniec mi povedal o auditívnom teste mozgového kmeňa, ktorý robí Massachusettská očná a ušná klinika.

Cítila som sa zdrvená

Nasledujúci týždeň sme išli do nemocnice v Bostone. Modlila som sa k Jehovovi, aby mi dal silu uniesť výsledky, nech budú akékoľvek. V srdci som dúfala, že Spencer zle počuje a že potrebuje iba nejakú pomôcku na počúvanie. Ako som sa mýlila! Po vyšetreniach nás technička zavolala do svojej ambulancie. Výsledky boli jednoznačné: Spencer má úplnú senzoricko-nervovú stratu sluchu. Keď som sa opýtala, čo to presne znamená, vysvetlila mi, že môj syn nepočuje hovorené slovo a väčšinu ostatných zvukov. Nečakala som, že sa dozviem toto; cítila som sa zdrvená.

Ihneď som si položila otázku: ‚Ako sa to mohlo stať? Čo mohlo byť príčinou?‘ Spomínala som na svoje tehotenstvo a pôrod. Všetko prebiehalo dobre. Spencer nikdy nemal infekciu uší ani nijakú vážnejšiu nádchu. Premohli ma city! Čo budem teraz robiť? Zatelefonovala som svojej rodine a niekoľkým priateľom a povedala som im o výsledkoch vyšetrenia. Jedna priateľka, svedkyňa, ma povzbudila, aby som sa na to pozerala ako na výzvu; jednoducho budem musieť Spencera vyučovať inak. Bola som vďačná Jehovovi, že mi dal potrebnú silu.

Čo by bolo pre Spencera najlepšie?

O výchove nepočujúceho dieťaťa som nevedela nič, ani to, čo znamená byť nepočujúci. Ako som mala vychovávať svojho syna a dobre s ním komunikovať? Myseľ mi zamestnávalo tak veľa myšlienok a obáv.

Nasledujúci týždeň sme sa vrátili do nemocnice a technička s nami prebrala možnosti. Vysvetlila, že jeden spôsob, orálny, je zameraný na vývoj reči a schopnosť čítať z pier. Ďalšou metódou bolo používanie posunkovej reči, ktorá je jazykom nepočujúcich. Existoval program, ktorý poskytoval vyučovanie v posunkovej reči a neskôr zahŕňal čítanie z pier a techniku reči. Technička nám odporučila používať aj načúvacie pomôcky na zlepšenie tej schopnosti počuť, ktorú môj syn ešte mal. Potom sme navštívili miestneho audiológa, ktorý vyzbrojil Spencera načúvacím aparátom a pomôckami. Počas našej návštevy audiológ povedal, že Spencer by mohol mať veľmi dobré predpoklady na orálnu metódu.

Čo by bolo pre Spencera najlepšie? Premýšľala som o tom, čo je naozaj dôležité. Jehova chce, aby sme s našimi deťmi komunikovali; to je veľmi dôležité, ak chceme mať úspech v rodinnom živote. Mohli sme sa venovať orálnej metóde a sústrediť sa na rozvoj reči a schopnosti čítať z pier. Bolo možné, že Spencer by si rozvinul schopnosť rozprávať do tej miery, že by mu ľudia rozumeli. Ale to by sa ukázalo až po rokoch! Čo sme mali urobiť? Rozhodli sme sa pre posunkovú reč.

Nasledujúci mesiac sme sa so Spencerom zapísali do kurzu, ktorý sa vtedy nazýval úplný komunikačný program. Obidvaja sme sa učili základy posunkovej reči a Spencer dostával poučenie aj v hovorenej angličtine a v čítaní z pier. Ukázali mi, ako môžem svojho syna učiť. Mesiace plynuli a Spencer robil veľmi dobré pokroky. Ja som ešte mávala chvíle, keď som cítila, že je to nad moje sily. Skľučovalo ma, keď som si všimla, ako iné deti hovoria „mama“ alebo ako sa učia vysloviť „Jehova“. Ale potom som si položila otázku: ‚Prečo sa takto cítim? Môj syn je šťastný a zdravý.‘ Modlila som sa k Jehovovi, aby mi pomohol vážiť si, že mám také dobré dieťa.

Keď mal Spencer dva roky, pripravili sme sa na návštevu zjazdu Jehovových svedkov, na ktorom bol program predkladaný aj v americkej posunkovej reči (ASL). Porozprávala som sa o svojich skľučujúcich pocitoch s manželmi, ktorí dlhé roky pracovali s nepočujúcimi svedkami. Povedali mi o zhromaždeniach pre nepočujúcich, ktoré sa konali raz mesačne v Massachusetts, a povzbudili ma, aby sme tam išli.

Prijala som ich radu a začali sme tam chodiť obidvaja, Spencer i ja. Tam sme mali príležitosť stretnúť nepočujúcich dospelých a komunikovať s nimi. V našom anglicky hovoriacom zbore mal Spencer zo zhromaždení malý úžitok. Držal sa tesne pri mne, lebo som bola jediná, s kým mohol komunikovať. Keď bol starší, jeho frustrácia sa počas týchto zhromaždení zväčšovala a jeho správanie sa zhoršovalo. Keď sme chodili na zhromaždenia v posunkovej reči, bolo to iné. Mohol voľne komunikovať s každým bez toho, aby mu matka musela slúžiť ako tlmočník. Tak si vytvoril veľmi potrebné vzťahy s ľuďmi v zbore. Obidvaja sme sa v používaní posunkovej reči zlepšili a ja som sa naučila, ako byť lepšou učiteľkou na našom domácom biblickom štúdiu. Aké to bolo vynikajúce! Teraz som mohla byť po prvý raz na zhromaždení so svojím synom iba ako jeho MAMIČKA, a nie ako jeho tlmočníčka!

Dôležitý okamih

Keď mal Spencer tri roky, so súhlasom manžela som ho zapísala do programu pre nepočujúce a slabo počujúce deti, ktorý prebiehal v miestnej škole. Rodičom ponúkal na vzdelávanie skupinové stretnutia a ja som túto možnosť využila, aby som sa naučila viac. Na jednom stretnutí sa naša skupina mohla porozprávať s niekoľkými nepočujúcimi dospelými a dospievajúcimi. Povedali nám, že so svojimi rodičmi či rodinami komunikujú len veľmi málo alebo vôbec nie. Keď som sa ich spýtala prečo, odpovedali, že ich rodičia sa nikdy nenaučili posunkovú reč, a tak sa s nimi nikdy nemohli dobre porozprávať o živote, o ich pocitoch alebo záujmoch. Zdalo sa, že sa necítia členmi svojich rodín.

To bol pre mňa dôležitý okamih. Myslela som na svojho syna. Nemohla som zniesť myšlienku, že by vyrástol a odišiel z domu bez toho, aby mal vzťah k svojim rodičom. Bola som ešte pevnejšie ako kedykoľvek predtým rozhodnutá zlepšovať sa v znalosti posunkovej reči. Ako čas plynul, stále viac som si uvedomovala, že rozhodnutie používať posunkovú reč bolo pre nás najlepšie. Spencerova reč sa naďalej rozvíjala a mohli sme sa rozprávať o každej téme, napríklad „Kam by sme chceli ísť na prázdniny?“ alebo „Čím sa chceš stať, keď vyrastieš?“ Uvedomila som si, čo by som bola premeškala, keby som sa snažila spoliehať pri komunikácii na hovorenú reč.

Keď mal Spencer päť rokov, bol zaradený do bežnej triedy s počujúcimi deťmi a učiteľkou, ktorá ovládala posunkovú reč. V tomto programe zostal tri roky, no aj tie boli dlhé. Školu nenávidel a nebolo jednoduché pozerať sa, ako sa borí s takými veľkými ťažkosťami. Ja som s ním našťastie mohla komunikovať, keď sa rôznymi spôsobmi snažil vyrovnať so svojou frustráciou. Nakoniec som však usúdila, že program v štátnej škole nie je vyhovujúci ani pre jeho sebaúctu, ani pre jeho vzdelanie.

Roku 1989 sa moje manželstvo skončilo. Teraz som bola osamelým rodičom so šesťročným synom, ktorého schopnosti v posunkovej reči sa rýchlo zlepšovali. Hoci som s ním mohla komunikovať, vedela som, že si potrebujem zlepšiť schopnosti v ASL, aby som mohla udržiavať a rozvíjať medzi nami komunikáciu.

Čas presťahovať sa

Preskúmala som mnohé programy pre nepočujúce deti vo viacerých štátoch a v Massachusetts som našla školu, kde sa používala posunková reč i angličtina spôsobom, ktorý bol považovaný za dvojjazyčný prístup. Navyše mi povedali, že v oblasti Bostonu bude čoskoro zbor Jehovových svedkov pre nepočujúcich a priatelia mi navrhli, aby som sa tam presťahovala. Pre osamelého rodiča bolo ťažké prijať myšlienku odsťahovať sa z nášho domova a od rodiny a kresťanských priateľov vo vidieckom New Hampshire do oblasti hlavného mesta. Aj Spencerovi sa viac páčil život na vidieku. Boli tu však dve veci, ktoré som musela vziať do úvahy. Spencer potreboval školu, kde učitelia a žiaci voľne komunikujú v posunkovej reči, a cítila som, že by bolo lepšie byť v zbore s inými nepočujúcimi svedkami.

Pred štyrmi rokmi, keď mal Spencer deväť rokov, sme sa presťahovali. Krátko nato bol v Maldene (Massachusetts) vytvorený zbor pre nepočujúcich a odvtedy urobil Spencer úžasný pokrok. Aj jeho správanie sa veľmi zlepšilo a na zhromaždenia chodí rád. Veľmi sa teším, keď vidím, ako komunikuje a vytvára si vzťahy s inými. Nepočujúci bratia a sestry v zbore sú pre môjho syna výborným vzorom. Pomáhajú mu uvedomiť si, že aj on môže dosiahnuť duchovné ciele. A práve to urobil. Teraz máva v teokratickej škole kazateľskej služby prejavy a slúži ako nepokrstený zvestovateľ. Vyjadril už túžbu dať sa pokrstiť.

Akú radosť mám v službe, keď pozorujem, ako v posunkovej reči „rozpráva“ o svojej viere iným nepočujúcim! Jeho sebaúcta úžasne vzrástla. Spencer vyjadril, čo si o tomto zbore myslí. Povedal: „Patríme sem. Bratia a sestry môžu so mnou komunikovať.“ Už ma môj syn viac neprosí, aby sme hneď po zhromaždení odišli. Teraz mu ja musím pripomenúť, že je čas odísť zo sály Kráľovstva!

V terajšej škole môže Spencer ľahko komunikovať s inými nepočujúcimi deťmi. Rozhovory s nimi mu pomohli pochopiť rozdiel medzi tým, ako sa na deti pozerá svet a ako sa na ne pozerá Jehova. Spencer a ja voľne komunikujeme a máme k sebe blízky vzťah v súlade s biblickými zásadami. Keď popoludní príde domov, robíme spolu úlohy. Chodievame spolu na zhromaždenia a do služby z domu do domu. Spencer však vidí, že nie všetky deti v škole majú k rodičom taký blízky vzťah. — Kolosanom 3:20, 21.

„My sa môžeme o všetkom rozprávať“

Asi pred rokom som si všimla, že Spencer sa na mňa pozerá, akoby mi chcel niečo povedať. Opýtala som sa, či niečo nepotrebuje. „Nie,“ odpovedal. Položila som mu niekoľko otázok o tom, čo sa deje v škole a o ďalších veciach. Videla som však, že mi predsa chce niečo povedať. Potom, počas nášho rodinného štúdia Strážnej veže, povedal: „Vedela si, že rodičia niektorých žiakov v našej škole neovládajú posunkovú reč?“ Prekvapene som sa na neho pozrela. „Myslím to vážne,“ povedal Spencer. „Skutočne existujú rodičia, ktorí nemôžu komunikovať so svojimi deťmi.“ Vysvetlil mi, že niektorí rodičia prišli do školy a videl, ako ukazujú a naznačujú rukami to, čo chcú povedať, v snahe komunikovať so svojimi deťmi. „Som taký šťastný, že si sa naučila posunkovú reč. My môžeme spolu komunikovať. Ty nemusíš ukazovať; my sa môžeme o všetkom rozprávať.“

Ako sa to len dotklo môjho srdca! Mnohí z nás si cenia úsilie svojich rodičov, až keď dospejú. Ale tu môj syn, ktorý má 12 rokov, mi hovorí, aký je vďačný, že môžeme zmysluplne komunikovať.

Jedným z mojich cieľov ako matky bolo, aby som mala dobrý vzťah k svojmu synovi a bola mu blízka. To by sa pravdepodobne nestalo, keby som sa nebola naučila posunkovú reč. Moja oddanosť Jehovovi ma motivovala vážne uvažovať o svojej rodičovskej zodpovednosti; to mi uľahčilo závažné rozhodnutia týkajúce sa komunikácie. Z týchto rozhodnutí máme obidvaja duchovný úžitok. Aké dôležité sú slová v 5. Mojžišovej 6:7, kde rodičia dostali pokyn, aby svojim deťom hovorili o Jehovových prikázaniach, ‚keď budú sedieť v svojom dome a keď pôjdu po ceste i keď budú líhať i keď budú vstávať‘. Som naozaj vďačná, že môžem so Spencerom voľne komunikovať „o vznešených Božích veciach“. (Skutky 2:11) — Rozprávala Cindy Adamsová.

[Zvýraznený text na strane 12]

‚Nemohla som zniesť myšlienku, že by vyrástol bez toho, aby mal vzťah k svojim rodičom‘