Reč, ktorú môžete vidieť!

AKO ste sa naučili svoj rodný jazyk? Pravdepodobne tak, že ste ako dieťa počúvali členov svojej rodiny a priateľov. Väčšina ľudí sa naučí jazyk tak, že ho počúva, a používa ho tým, že ním hovorí. Počujúci ľudia si pri formulovaní myšlienok v mysli automaticky vybavujú hovorené slová a slovné zvraty a potom ich vyslovujú. Ale keď sa narodí nepočujúce dieťa, dokáže jeho myseľ formulovať myšlienky nejako inak? Existuje reč, pomocou ktorej môže jeden človek odovzdávať myšlienky, abstraktné i konkrétne, druhému človeku bez vydania akéhokoľvek zvuku?

Možno ju vidieť, ale nie počuť

Jeden zo zázrakov ľudskej mysle je naša schopnosť komunikovať rečou a prispôsobiť sa nejakej reči. Keď však niekto nepočuje, naučiť sa reč je obyčajne úlohou očí, nie uší. Našťastie túžba ľudí komunikovať je veľmi silná a to nám umožňuje prekonať akékoľvek zdanlivé prekážky. Potreba komunikovať viedla nepočujúcich k tomu, že na celom svete vyvinuli mnoho podôb posunkovej reči. Keď nepočujúci prichádzali do vzájomného kontaktu buď tak, že sa narodili v rodinách nepočujúcich, alebo spolu chodili do špecializovaných škôl, či bývali v jednej komunite, vytvorili si zložitú reč využívajúcu oči — posunkovú reč.

Pre Carla zo Spojených štátov bola táto reč darom od jeho nepočujúcich rodičov.a Hoci bol od narodenia nepočujúci, už vo veľmi mladom veku vedel pomenovať veci, spájať posunky a vyjadrovať i abstraktné myšlienky v americkej posunkovej reči (APR). Väčšina nepočujúcich detí, ktoré majú nepočujúcich rodičov používajúcich posunky, začína svoje prvé posunky vytvárať už vo veku 10 až 12 mesiacov. V knihe A Journey Into the Deaf-World (Cesta do sveta nepočujúcich) sa píše, že „jazykovedci teraz uznávajú, že prirodzená schopnosť naučiť sa jazyk a odovzdať ho dieťaťu je pevne zapísaná v mozgu. Či sa táto schopnosť prejaví v podobe posunkovej reči, alebo hovoreného jazyka, je úplne nepodstatné.“

Sveta sa narodila v Rusku v tretej generácii rodiny nepočujúcich. Spolu so svojím nepočujúcim bratom sa naučila ruskú posunkovú reč. Do veku troch rokov, keď bola zapísaná do materskej školy pre nepočujúce deti, bola už schopná dobre sa vyjadrovať posunkovou rečou, ktorú sa naučila prirodzeným spôsobom. Sveta hovorí: „Ostatné nepočujúce deti nevedeli posunkovú reč a učili sa odo mňa.“ Mnohé nepočujúce deti majú počujúcich rodičov, ktorí nepoužívajú posunky. Posunkovú reč sa mladšie nepočujúce deti učia často až v škole od starších detí, čo im umožňuje ľahšie komunikovať.

Dnes sa stále viac počujúcich rodičov učí hovoriť so svojimi deťmi posunkami. Vďaka tomu sú tieto nepočujúce deti schopné účinne komunikovať ešte skôr, ako idú do školy. Tak to bolo v prípade Andrewa z Kanady, ktorý má počujúcich rodičov. Jeho rodičia sa naučili posunkovú reč a používali ju už od jeho raného veku, čím Andrew získal jazykový základ, na ktorom mohol v ďalších rokoch stavať. Teraz celá táto rodina dokáže komunikovať v posunkovej reči na akúkoľvek tému.

Nepočujúci sú schopní formulovať myšlienky, abstraktné i konkrétne, bez toho, žeby museli myslieť v nejakom hovorenom jazyku. Tak ako každý z nás formuluje myšlienky vo svojom jazyku, mnohí nepočujúci rozmýšľajú v posunkovej reči.

Rôzne jazyky

Skupiny nepočujúcich na celom svete si buď vyvinuli vlastnú posunkovú reč, alebo prijali aspekty iných posunkových rečí. Niektoré slová dnešnej APR boli pred 180 rokmi odvodené z francúzskej posunkovej reči. Boli pripojené k tomu, čo sa už vtedy v Spojených štátoch používalo, a tak vznikla dnešná APR. Každá posunková reč sa mnoho rokov vyvíja a vylepšuje v každej ďalšej generácii.

Posunková reč sa obyčajne neriadi spoločensko-geografickým vývojom hovoreného jazyka. V Portoriku sa napríklad používa APR, aj keď sa tam hovorí po španielsky. Hoci v Anglicku i v Spojených štátoch sa hovorí po anglicky, v Anglicku sa používa britská posunková reč, ktorá sa značne líši od APR. Aj mexická posunková reč sa líši od mnohých podôb posunkovej reči Latinskej Ameriky.

Keď sa niekto učí posunkovú reč, zapôsobí na neho prepracovaná zložitosť a živosť vyjadrovania. V posunkovej reči je možné hovoriť na väčšinu tém a vyjadriť väčšinu myšlienok či predstáv. Našťastie rastie trend vydávať pre nepočujúcich literatúru na videokazetách, na ktorých sú bežnou posunkovou rečou prerozprávané príbehy, prednesená poézia, predložené historické záznamy či vyučovaná biblická pravda. V mnohých krajinách sa pracuje na tom, aby ľudia hovoriaci posunkovou rečou vedeli čítať a písať.

Prečítať niečo, čo ste nikdy nepočuli

Počujúci sa pri čítaní vo všeobecnosti spoliehajú na sluchovú pamäť a vybavujú si znenia slov. A tak väčšine čítaných slov rozumejú preto, že ich predtým počuli. Vo väčšine jazykov nie sú napísané slová zobrazením myšlienky, ktorú vyjadrujú, ani sa na ňu nepodobajú. Mnohí počujúci sa naučia tento vymyslený systém alebo písomný kód tak, že si ho spájajú so zvukmi hovoreného jazyka, aby rozumeli tomu, čo čítajú. Skúste si ale predstaviť, že by ste nikdy v živote nepočuli žiaden zvuk, žiadne slovo ani hovorenú reč! Bolo by zrejme ťažké a frustrujúce naučiť sa nejaký vymyslený písomný kód reči, ktorú nemôžete počuť. Nie div, že čítanie v takomto jazyku je pre nepočujúcich veľmi náročné, zvlášť pre tých, ktorí v detstve úplne stratili sluch alebo ktorí ani nikdy nepočuli!

Mnohé vzdelávacie strediská pre nepočujúce deti na celom svete zistili, že je užitočné používať posunkovú reč už v ranom veku, keď si dieťa rozvíja schopnosť reči. (Pozri rámčeky na stranách 20 a 22.) Tieto strediská zistili, že keď malé nepočujúce deti vidia bežnú posunkovú reč a získajú jazykový základ, je to podklad pre väčší úspech v ďalšom vzdelávaní, v spoločenských vzťahoch, ako aj pre neskoršie osvojenie si písaného jazyka.

Výbor pre vzdelávanie nepočujúcich pri Organizácii Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru uviedol: „Už viac nemôžeme prehliadať posunkovú reč ani sa vyhýbať aktívnemu podielu na jej vývoji, pokiaľ ide o vzdelávacie programy pre nepočujúcich.“ Treba však povedať, že bez ohľadu na to, aké vzdelanie rodičia pre svoje nepočujúce deti vyberú, je naliehavo potrebná plná účasť oboch rodičov na vývoji dieťaťa. — Pozri článok „Aby som mohla komunikovať so svojím dieťaťom, naučila som sa ďalšiu reč“ v Prebuďte sa! z 8. novembra 1996.

Pochopiť svet nepočujúcich

Keď sa z nepočujúcich detí stávajú nepočujúci dospelí, často priznávajú, že to, čo od svojich rodičov najviac chceli, bola komunikácia. Keď nepočujúcemu Jackovi zomierala zostarnutá matka, pokúšal sa s ňou komunikovať. Snažila sa mu niečo povedať, ale nedokázala to napísať a neovládala posunkovú reč. Potom upadla do kómy a neskôr zomrela. Jacka prenasledovali tieto posledné frustrujúce momenty. Tento zážitok ho podnietil k tomu, aby rodičom nepočujúcich detí radil: „Ak chcete mať so svojím nepočujúcim dieťaťom plynulú komunikáciu a zmysluplnú výmenu myšlienok a ak si chcete prejavovať city a lásku, používajte posunky... Pre mňa je už na to príliš neskoro. Je príliš neskoro aj pre vás?“

Roky mnohí ľudia nepočujúcich nechápali. Niektorí zastávali názor, že nepočujúci nevedia takmer nič, pretože nič nepočujú. Rodičia príliš chránili svoje nepočujúce deti a báli sa dovoliť im zapojiť sa do vonkajšieho sveta. V niektorých kultúrach boli nepočujúci mylne označovaní za nemých, hoci nepočujúci obyčajne nemajú postihnuté hlasivky. Jednoducho nepočujú. Iní považovali posunkovú reč za primitívnu alebo za podradnejšiu než hovorenú reč. Nie div, že pri takej neinformovanosti sa niektorí nepočujúci cítili utláčaní alebo nepochopení.

Joseph, ktorý vyrastal v 30. rokoch v Spojených štátoch, bol ako malé dieťa zapísaný do špecializovanej školy pre nepočujúce deti, v ktorej bolo zakázané používať posunkovú reč. On i jeho spolužiaci boli často napomínaní za to, že používali posunky, aj keď nerozumeli tomu, čo učitelia hovoria. Ako len túžili, aby rozumeli a aby druhí rozumeli im! V krajinách, kde je vzdelávanie nepočujúcich detí obmedzené, majú niektoré deti, keď vyrastú, len veľmi malé školské vzdelanie. Napríklad jeden dopisovateľ Prebuďte sa! v západnej Afrike povedal: „Väčšina nepočujúcich v Afrike má ťažký a biedny život. Nepočujúci sú zo všetkých postihnutých ľudí pravdepodobne najviac prehliadaní a najmenej chápaní.“

Všetci potrebujeme pochopenie. Je smutné, že keď niektorí vidia nepočujúceho, vidia len to, čo ten človek „nedokáže“. Všímať si len to, čo nepočujúci nedokáže, zatieňuje jeho skutočné schopnosti. Na rozdiel od toho sa mnohí nepočujúci považujú za ľudí, ktorí niečo „dokážu“. Dokážu medzi sebou plynule komunikovať, rozvíjať si sebaúctu, získať vzdelanie a dosiahnuť úspech po spoločenskej i duchovnej stránke. Žiaľ, zlé zaobchádzanie, ktoré mnohí nepočujúci zažili, viedlo k tomu, že niektorí z nich počujúcim nedôverujú. No keď počujúci prejavia úprimný záujem o to, aby pochopili spôsoby nepočujúcich a aby rozumeli bežnej posunkovej reči, a keď sa pozerajú na nepočujúcich ako na ľudí, ktorí niečo „dokážu“, majú z toho všetci úžitok.

Ak sa budete chcieť naučiť posunkovú reč, pamätajte na to, že jazyky vyjadrujú, ako uvažujeme a aké máme myšlienkové pochody. Na to, aby sa niekto dobre naučil posunkovú reč, potrebuje myslieť v tomto jazyku. Preto keď sa jednoducho naučíme posunky z knihy o posunkovej reči, nepomôže nám to, aby sme naozaj vedeli používať tento jazyk. Prečo sa ho nenaučiť od tých, ktorí používajú posunkovú reč vo svojom každodennom živote — od nepočujúcich? Naučiť sa druhý jazyk od tých, pre ktorých je to rodný jazyk, vám pomôže prirodzene myslieť inak a mať prirodzene iné myšlienkové pochody.

Nepočujúci na celom svete si rozširujú svoj obzor tak, že používajú bohatú posunkovú reč. Príďte a budete môcť sami vidieť ich reč pomocou posunkov.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 20]

„New York učí nepočujúcich najprv v posunkovej reči a až potom v angličtine“

Tento titulok sa objavil v The New York Times z 5. marca 1998. Felicia R. Leeová napísala: „V jedinej štátnej škole pre nepočujúcich, ktorá je v tomto meste, dôjde k úprave, takže všetci učitelia budú učiť hlavne v posunkovej reči založenej na znakoch a gestách, čo sa verejne vyzdvihuje ako významná zmena vo vzdelávaní nepočujúcich žiakov.“ Vysvetľuje, že mnoho vyučujúcich „hovorí, že podľa výskumu je hlavná reč nepočujúcich názorná, nie hovorená, a že školy, ktoré používajú nimi uprednostňovaný spôsob reči, takzvanú americkú posunkovú reč, naučia študentov viac než ostatné školy.

Hovoria, že s nepočujúcimi žiakmi by sa malo zaobchádzať ako so žiakmi hovoriacimi dvoma jazykmi, nie ako s postihnutými.“

Profesor Harlan Lane zo Severovýchodnej univerzity v Bostone povedal: „Myslím si, že [newyorská škola] je predvojom pokroku.“ Pre Prebuďte sa! povedal, že konečným cieľom je vyučovať angličtinu ako druhý, písaný jazyk.

[Rámček/obrázky na strane 21]

Je to jazyk!

Niektorí počujúci prišli mylne k záveru, že posunková reč je len zložitá forma pantomímy. Dokonca ju opisujú ako zobrazovací jazyk. Hoci posunková reč efektívne využíva tvár, telo, ruky a okolitý priestor, väčšina posunkov sa len málo alebo vôbec nepodobá tomu, čo vyjadruje. Napríklad v americkej posunkovej reči (APR) sa posunok znamenajúci „robiť“ ukazuje oboma rukami so zovretými prstami, s jednou päsťou na druhej a pohybom ako pri žmýkaní. Hoci je to bežný posunok, pre toho, kto nepozná posunky, to nie je jasný opis toho, čo to znamená. V ruskej posunkovej reči (RPR) sa posunok znamenajúci „potrebovať“ ukazuje súbežným krúživým pohybom oboch rúk, pričom palce sú spojené s prstenníkmi. (Pozri fotografie na tejto strane.) Keďže existuje množstvo abstraktných pojmov, nie je možné ich vyjadrovať opisne. Výnimkou sú posunky pre konkrétne predmety, ktoré sa dajú opísať, ako napríklad posunok znázorňujúci „dom“ alebo „dieťa“. — Pozri fotografie na tejto strane.

Ďalším kritériom jazyka je používanie vetnej stavby prijateľnej pre komunitu. Posunková reč má takúto gramatickú stavbu. Napríklad jadro vety v APR sa vo všeobecnosti uvádza najprv a až potom nasleduje komentár k nemu. Základnou črtou mnohých posunkových rečí je aj usporiadanie vecí v časovom slede.

Mnohé výrazy tváre majú tiež svoju gramatickú funkciu, lebo pomáhajú odlíšiť opytovaciu vetu od prikazovacej, podmieňovacej či oznamovacej. Zrakový kontakt pri posunkovej reči umožňuje využívať tieto výrazy tváre i mnohé ďalšie jedinečné prvky.

[Obrázky]

„robiť“ v APR

„potrebovať“ v RPR

„dom“ v APR

„dieťa“ v APR

[Rámček na strane 22]

Skutočný jazyk

„Napriek rozšíreným mylným predstavám posunková reč nie je pantomímou či gestikuláciou, výmyslom niekoho, kto ju učí, ani to nie je zašifrovaný hovorený jazyk určitej komunity. Nachádzame ju všade, kde je nejaká komunita nepočujúcich, a každá posunková reč je odlišným a úplným jazykom, ktorý využíva rovnaké druhy gramatických mechanizmov, aké nachádzame v hovorených jazykoch na celom svete.“

V Nikarague „sa školy zameriavali na cvičenie [nepočujúcich] detí v čítaní z úst a v hovorení, a ako všade, kde sa o to pokúšajú, výsledky boli len chabé. Ale na tom nezáleží. Na ihriskách a v školských autobusoch si deti vymysleli svoj vlastný posunkový systém... Zanedlho sa tento systém ustálil a dnes sa nazýva Lenguaje de Signos Nicaragüense.“ Mladšia generácia nepočujúcich detí si teraz vyvinula plynulejší jazyk, ktorý sa začal nazývať Idioma de Signos Nicaragüense. — The Language Instinct (Jazykový inštinkt) od Stevena Pinkera.

[Obrázky na strane 23]

Toto je jeden spôsob, ako v APR ukázať: „Najprv išiel do obchodu a potom do práce“

1 Obchod

2 on

3 ísť

4 koniec

5 ísť

6 práca