Londýnsky rozvod vody — nová dimenzia
Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Británii
LONDÝN, hlavné mesto Anglicka, má teraz jeden z najmodernejších systémov rozvodu vody na svete. Jeho vybudovanie bolo dokončené dva roky pred termínom a stálo asi 375 miliónov dolárov. Odborné skúsenosti získané pri výstavbe už boli ponúknuté na predaj do iných krajín.
Prečo bol potrebný taký nákladný projekt a čo sa ním dosiahlo?
Nový namiesto starého
Londýnsky najstarší centrálny rozvod vody bol vybudovaný roku 1838. No aj po 40 rokoch sa v chudobnejších štvrtiach mesta ešte stále nosila voda vo vedrách z verejných pouličných vodovodných kohútikov. „Keď muž s kľúčom skoro ráno otvoril kohútik, bola to dôležitá udalosť... lebo keď tento muž s kľúčom odišiel, až do nasledujúceho rána nebolo možné nabrať ani kvapku vody,“ spomína jedna spisovateľka.
Viktoriánski inžinieri vykonali majstrovské dielo, keď položením železných rúrok a potrubí v rozličnej hĺbke pod povrchom ciest zaviedli rozvody vody do jednotlivých domov. Odvtedy však rastúci objem, váha a vibrácie dopravy spolu s vyšším tlakom vody potrebným na zaistenie dostatočného prietoku vody na dlhé vzdialenosti — niekedy až 30 kilometrov — si vyžiadali svoju daň vo forme prasknutých potrubí. Ulice museli byť pre opravu vodovodného potrubia často uzavreté, čo vyústilo do zmätku v doprave. Odhaduje sa, že 25 percent všetkej vody odoberanej z vodojemov v Anglicku uniká cez poškodené prívodné potrubia.
Okrem toho, spotreba vody v Londýne sa za posledných 150 rokov zvýšila z 330 miliónov litrov na vyše 2 miliardy litrov denne. Práčky, umývačky riadu, umývanie áut a polievanie záhrad cez suché letá prispelo k zvýšeniu spotreby. Potreba zlepšiť dodávku vody do hlavného mesta sa stala naliehavou. Ale čo bolo možné urobiť?
Veľkorysé plánovanie
Nahradiť staré rúry položením silnejších pod tú istú cestnú sieť neprichádzalo do úvahy. Výška nákladov odrádzala práve tak ako ohrozené pohodlie Londýnčanov. A preto bol pred desiatimi rokmi vypracovaný projekt Temžského okružného napájacieho tunela. Tak sa mala dodávka vody podstatne zvýšiť. Projekt predstavuje 80 kilometrov vodovodného tunela s priemerom 2,5 metra v hĺbke priemerne 40 metrov pod mestom, ktorý je schopný privádzať viac ako miliardu litrov vody denne. Taký okružný napájací tunel by umožnil kontrolovať prietok vody v oboch smeroch a tiež kvôli údržbe vyradiť hocikedy ktorýkoľvek úsek. Voda by z úpravní tiekla do tunela samospádom a potom by sa prečerpávala priamo do existujúcich miestnych rozvodov vody alebo do vodojemov.
Prečo musel byť tento tunel, najdlhší v Británii, tak hlboko? Lebo londýnske podzemie je popretkávané dvanástimi železničnými systémami, ako aj zvyčajným veľkým množstvom zariadení verejných služieb a tunel ich, samozrejme, všetky musel podísť. Keď inžinieri nečakane narazili na hlboké stĺpové základy jednej budovy, ktoré neboli zistené pri prvom prieskume, práce sa o desať mesiacov oneskorili.
Výstavba bola rozvrhnutá do etáp. Pri kopaní v londýnskej ílovitej pôde sa neočakávali žiadne väčšie problémy, napriek tomu razenie tunela muselo byť na mieste začatia, južne od Temže pri okrsku Tooting Bec, na vyše roka prerušené. Tunelári tam narazili na vrstvu piesku obsahujúcu vodu pod veľkým tlakom, ktorá napokon vŕtací stroj zaliala. Na vyriešenie tohto problému sa stavitelia rozhodli pôdu zmraziť na mínus dvadsaťosem stupňov Celzia pomocou cirkulácie soľného roztoku cez navŕtané diery. Vyhĺbením ďalšej šachty hneď vedľa prvej sa mohli prekopať cez ľadový blok, získať späť uväznený stroj a pokračovať vo vŕtaní.
Poučení touto skúsenosťou, inžinieri považovali za potrebné vyvinúť nový spôsob betónovania tunela. Bolo tiež zrejmé, že je potrebný iný typ vŕtacích strojov, aby bolo možné zvládnuť vŕtanie v takej nestabilnej zemine. Riešením bol kanadský zemný tlakový raziaci štít. Boli zakúpené tri kusy a výsledkom bolo to, že sa rýchlosť výstavby tunela zdvojnásobila na 1,5 kilometra za mesiac.
Výstavba riadená počítačom
Tradičné povrchové zamerania teodolitom sa robili zo striech, aby sa získali priame merania na umiestnenie šachiet, a výsledky boli potom overené elektronicky. Spočiatku bol tento spôsob dostačujúci, no ako bude môcť byť zaistené presné zameranie pod zemou, keď sa začne razenie tunela?
Tu nastúpila moderná technika — družicový navigačný systém (GPS). Toto prieskumné zariadenie pozostáva zo satelitného prijímača naladeného na satelit GPS obiehajúci okolo Zeme. Zariadenie dokáže porovnať signály z viacerých obiehajúcich satelitov. Len čo tieto merania počítač skoordinoval, umiestnenie všetkých 21 šachiet a 580 vrtov bolo presne zaznačené pozdĺž celej trasy na mapách britského Kartografického ústavu. Tunelári, vyzbrojení týmito údajmi, boli teda vedení presne.
Ovládanie počítačmi
Zabezpečiť dodávku vody pre šesť miliónov odberateľov nie je ľahká úloha. Spotreba môže kolísať nielen podľa ročného obdobia, ale aj zo dňa na deň. To si vyžaduje 24-hodinové sledovanie, aby bol v každom čase udržiavaný správny tlak a kvalita vody. Ako je možné zaistiť túto dôležitú koordináciu? Pomocou počítačového riadiaceho systému, ktorý stál 5 miliónov dolárov.
Každé čerpadlo v šachte je ovládané vlastným počítačom a minimálne náklady sa dosahujú využívaním lacného nočného prúdu. Celú sieť reguluje hlavný počítač v Hamptone na západe Londýna. Počítače dostávajú údaje z káblov zo sklených vláken upevnených v drážkach na stenách tunela a prenášajú ich prostredníctvom monitorov uzavretého televízneho okruhu.
Kvalita vody sa kontroluje v denných, týždenných a mesačných intervaloch. „Na kontrolu kvality vody existuje 60 povinných testov na 120 látok. Patria k nim rozbory na také látky, ako sú dusičnany, stopové prvky, pesticídy a iné chemické rozpúšťadlá,“ objasňuje článok v novinách The Times. Tieto merania sa teraz robia automaticky a prenášajú sa do počítačového centra na vyhodnotenie a v prípade potreby aj na vykonanie nejakej úpravy. Aj ochutnávači vody robia pravidelné vyhodnotenie jej kvality.
Už myslia dopredu
Tento div moderného staviteľstva už dodáva 583 miliónov litrov pitnej vody denne pre obyvateľov žijúcich na ploche vyše 1500 štvorcových kilometrov Veľkého Londýna. Keď je v plnej prevádzke, pokrýva asi 50 percent súčasného odberu, odľahčujúc tak iné vodné zdroje.
Ale ani to nebude stačiť. Preto sa teraz robia plány na rozšírenie okružného rozvodu o ďalších 60 kilometrov na začiatku budúceho storočia. Skutočne dômyselné riešenie ťažkého problému!
[Nákres na strane 15]
Priečny rez londýnskym podzemím, kde vidno rozvod vody pod inými tunelmi
J
Nový vodný tunel a šachty
Rieka Temža
Tunely metra
S
[Prameň ilustrácie]
Podľa fotografie: Thames Water
[Obrázok na strane 16]
Stroj na razenie vodného tunela
[Prameň ilustrácie]
Fotografia: Thames Water
[Obrázok na strane 17]
Výstavba rozvodu vody
[Prameň ilustrácie]
Fotografia: Thames Water