Vedený vierou v Boha v komunistickej krajine
ROZPRÁVA ONDŘEJ KADLEC
V LETE 1966 som sprevádzal skupinu turistov po svojom rodnom meste — po Prahe. Zanietený za svoju novonadobudnutú vieru som tej skupine ukazoval pôsobivé kostoly a chrámy nášho mesta a pritom som im rozprával o Bohu.
„Ste Jehovov svedok?“ spýtal sa ma istý americký profesor ekonómie.
„Nie,“ odvetil som. „Nikdy som nepočul o Jehovových svedkoch. Som rímskokatolík.“
Stávam sa veriacim
Moji rodičia mali významné postavenie na poli vzdelávania, politiky a medicíny. Krátko po mojom narodení v roku 1944 a po skončení druhej svetovej vojny v nasledujúcom roku sa môj otec stal komunistom. V skutočnosti bol spoluzakladateľom reformného komunistického hnutia a v roku 1966 sa stal rektorom Ekonomickej univerzity v Prahe. O niekoľko rokov neskôr bol vymenovaný za ministra školstva v Československu, ktoré vtedy bolo jednak komunistickou a jednak ateistickou krajinou.
Mama bola úzkostlivo čestná, talentovaná žena. Bola očnou chirurgičkou, podľa všeobecnej mienky najlepšou v krajine. A predsa zadarmo vynakladala úsilie, aby pomohla ľuďom, ktorí to potrebovali. Hovorievala: „Akékoľvek nadanie, ktoré je človeku zverené, musí byť využité v prospech spoločnosti a národa.“ Keď som sa narodil, nevybrala si dokonca ani materskú dovolenku, aby mohla byť k dispozícii na svojej klinike.
Odo mňa sa očakávalo, že budem v škole vynikať. Otec mal vo zvyku pýtať sa: „Počína si niekto lepšie ako ty?“ Začal som mať radosť zo súťaženia, pretože som často dostával školské vyznamenanie za vynikajúce výsledky. Naučil som sa po rusky, po anglicky a po nemecky a hodne som cestoval po komunistickom svete i mimo neho. S obľubou som vyvracal náboženské predstavy ako nezmyselné povery. A hoci som úplne prijal ateizmus, začal som nenávidieť spôsob, akým bol politicky vyjadrovaný.
Jedna cesta do Anglicka v roku 1965, keď som mal iba 21 rokov, na mňa hlboko zapôsobila. Stretol som ľudí, ktorí obhajovali svoju vieru v Najvyššiu bytosť s presvedčením a logikou. Keď som sa vrátil do Prahy, jeden známy, ktorý bol rímskokatolík, mi navrhol: „Nečítaj o kresťanstve. Čítaj Bibliu.“ To som aj urobil. Trvalo mi tri mesiace, kým som ju prečítal.
Zapôsobilo na mňa to, ako biblickí pisatelia predkladali svoje posolstvá. Boli otvorení a sebakritickí. Uveril som, že nádherná budúcnosť, o ktorej hovorili, je niečím, čo by mohol predvídať a uskutočniť iba osobný Boh.
Po mesiacoch súkromného čítania Biblie a rozjímania o nej som sa cítil pripravený odolávať svojmu otcovi a priateľom. Vedel som, že budú napádať moju novonadobudnutú vieru. Potom som začal s nadšením získavať pre vieru iných. Ktokoľvek mi bol nablízku — tak ako ten americký profesor, o ktorom som sa zmienil v úvode — musel čeliť môjmu získavaniu pre vieru. Na stenu nad posteľ som si dokonca zavesil kríž, aby každého informoval o mojej viere.
Mama však namietala, že zo mňa by sotva mohol byť kresťan, lebo som sa veľmi podobal svojmu otcovi, nadšenému komunistovi. A predsa som vytrval. Prečítal som Bibliu druhý i tretí raz. Vtedy som si uvedomil, že na to, aby som mohol urobiť ďalší pokrok, potrebujem vedenie.
Moje hľadanie odmenené
Spojil som sa s rímskokatolíckou cirkvou. Hlavným záujmom jedného mladého kňaza bolo naučiť ma cirkevné náuky, ktoré som v plnom rozsahu prijal. Potom, v roku 1966 — na hanbu svojmu otcovi — som bol pokrstený. Keď ma kňaz pokropil vodou, navrhol, aby som si čítal Bibliu, ale dodal: „Pápež už prijal evolučnú teóriu, tak si nerob starosti; budeme rozlišovať pšenicu od buriny.“ Bol som šokovaný tým, že by kniha, ktorá bola zdrojom mojej viery, mala byť spochybňovaná.
Medzitým, na jeseň roku 1966, som sa rozprával s istým priateľom z katolíckej rodiny a delil som sa s ním o svoje presvedčenie. Aj on dobre poznal Bibliu a hovoril mi o Armagedone. (Zjavenie 16:16) Povedal, že je v kontakte s Jehovovými svedkami, o ktorých som prvý raz počul pred niekoľkými mesiacmi, keď som sprevádzal spomínaných turistov. Priateľovu skupinu som však považoval za bezvýznamnú v porovnaní so svojou mocnou, bohatou, početnou rímskokatolíckou cirkvou.
V ďalších rozhovoroch sme skúmali tri pálčivé sporné otázky. Po prvé, je rímskokatolícka cirkev pokračovaním kresťanstva prvého storočia? Po druhé, čo by sa malo pokladať za konečnú autoritu — moja cirkev, alebo Biblia? A po tretie, čo je správne, biblická správa o stvorení, alebo evolučná teória?
Keďže pre každého z nás bola zdrojom viery Biblia, môj priateľ ma bez ťažkostí presvedčil, že učenie katolíckej cirkvi sa veľmi líši od učenia raného kresťanstva. Dozvedel som sa napríklad, že aj katolícke pramene uznávajú, že významná cirkevná náuka o trojici nie je založená na učení Ježiša Krista a jeho apoštolov.
To nás priviedlo k nadväzujúcej otázke, čo by malo byť našou konečnou autoritou. Poukázal som na slová sv. Augustína: „Roma locuta est; causa finita est,“ ktoré znamenajú: „Rím sa vyjadril; vec je skončená.“ Ale môj priateľ trval na tom, že našou najvyššou autoritou by malo byť Božie Slovo, Biblia. Musel som súhlasiť so slovami apoštola Pavla: „Boh nech je nájdený ako pravdivý, aj keby bol každý človek nájdený ako luhár.“ — Rimanom 3:4.
Napokon mi priateľ ponúkol akýsi ošúchaný, strojom písaný text s názvom Evolúcia proti novému svetu. Keďže Jehovovi svedkovia boli v Československu koncom 40. rokov zakázaní, robili si odpisy svojich publikácií a boli opatrní, pokiaľ išlo o to, komu ich dať. Po prečítaní tejto brožúrky som vedel, že obsahuje pravdu. Priateľ so mnou začal viesť biblické štúdium. Požičal mi vždy niekoľko strán z biblickej študijnej pomôcky „Boh nech je pravdivý“ a spolu sme sa o nich zhovárali.
Krátko nato, ako sme začali viesť tieto rozhovory — počas vianočného obdobia roku 1966 — prišli ku mne do Prahy na návštevu priatelia zo západného Nemecka. V jednom z našich rozhovorov zosmiešňovali kresťanov ako pokryteckých vojnových štváčov. Povedali: „Ako vojaci krajín NATO by sme mohli bojovať proti tebe ako údajnému kresťanovi v komunistickej krajine Varšavskej zmluvy.“ Ich záver bol: „Lepšie je byť cynikom než pokrytcom.“ Cítil som, že možno majú pravdu. Preto som sa na nasledujúcom biblickom štúdiu opýtal svojho priateľa, aký postoj zaujímajú praví kresťania k vojne a k príprave na ňu.
Rozhodnutia, pred ktorými som stál
Bol som ohromený jeho jasným vysvetlením. Napriek tomu, vyhovieť biblickému učeniu a ‚prekovať meče na radlice‘, to by dramaticky zmenilo môj život i budúcu kariéru. (Izaiáš 2:4) O päť mesiacov som mal ukončiť štúdium na lekárskej univerzite, a potom by sa odo mňa vyžadovalo, aby som určitý čas vykonával povinnú vojenskú službu. Čo by som mal urobiť? Bol som otrasený. A tak som sa modlil k Bohu.
Po dňoch hlbokého, intenzívneho premýšľania som nemohol nájsť nijaké ospravedlnenie, prečo nevyhovieť požiadavke, že praví kresťania majú byť ľuďmi pokoja. Po ukončení univerzity som sa rozhodol, že kým nebudem odsúdený ako človek, ktorý odmieta vojenskú službu z dôvodu svedomia, prijmem zamestnanie v nemocnici. No potom som sa dozvedel, čo Biblia hovorí o zdržiavaní sa krvi. Keď som si uvedomil, že pri svojej práci by som sa mohol zapliesť do podávania transfúzií krvi, rozhodol som sa opustiť prácu v nemocnici. (Skutky 15:19, 20, 28, 29) Toto rozhodnutie viedlo k tomu, že som bol vystavený pohaneniu pred širokou verejnosťou.
Keď sa môj otec uistil, že som sa nestal svojvoľným buričom, ktorý sa snaží zničiť jeho politickú kariéru, zasiahol a vybavil mi odklad povinnej vojenskej služby o rok. Leto 1967 bolo pre mňa ťažké. Zamyslite sa nad mojou situáciou: Bol som novým bádateľom Biblie, ktorého učiteľ, jediný svedok, s ktorým som dovtedy prišiel do kontaktu, bol v to leto preč. A na osobné štúdium mi nechal iba niekoľko kapitol z knihy „Boh nech je pravdivý“. Tieto kapitoly a Biblia boli pre mňa jediným zdrojom duchovného vedenia.
Neskôr som sa zoznámil s ďalšími svedkami a 8. marca 1968 som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode. Nasledujúci rok som dostal ponuku absolvovať dvojročný kurz postgraduálneho štúdia na Oxfordskej univerzite v Anglicku. Niektorí mi odporúčali, aby som tú ponuku prijal a šiel do Anglicka, kde by som mohol duchovne napredovať v krajine, v ktorej svedkovia nie sú zakázaní. Zároveň by som sa mohol pripravovať na skvelú profesionálnu kariéru. Jeden kresťanský starší mi však povedal, že v Anglicku nie sú moje služby natoľko potrebné ako v Československu. A tak som sa rozhodol, že odmietnem ponuku rozšíriť si svetské vzdelanie, a zostal som v Československu pomáhať v našej podzemnej kazateľskej činnosti.
V roku 1969 som bol pozvaný, aby som sa zúčastnil kurzu školy služby Kráľovstva, ktorého hlavnou náplňou boli pokyny osobitne určené kresťanským dozorcom. V tom istom roku som získal štipendium ako najlepší mladý farmakológ v Československu. Vďaka tomu som navštívil zjazd Medzinárodného zväzu farmakológie vo Švajčiarsku.
Vedec mení svoje názory
V jednej prednáške, ktorú som navštívil v roku 1970, vedec menom František Vyskočil vysvetľoval zložitý námet nervovo-impulzívneho prenosu. Povedal, že keď v nejakom organizme vznikne dajaká potreba, vždy je postarané o vynikajúce riešenie. „Príroda, tá čarodejka, vie, ako to urobiť,“ povedal na záver.
Po prednáške som pristúpil k nemu. „Nemyslíte,“ opýtal som sa, „že uznanie za znamenitú skladbu živých vecí by malo patriť Bohu?“ Moja otázka ho zaskočila, pretože bol ateistom. Reagoval otázkami iného druhu. Opýtal sa: „Odkiaľ pochádza zlo?“ a „Kto je vinný za to, že je toľko osirelých detí?“
Keď som mu dal rozumné odpovede založené na Biblii, vzbudil som jeho záujem. Spýtal sa však, prečo Biblia neposkytuje konkrétne vedecké informácie, napríklad opis štruktúry bunky, aby ľudia mohli ľahko rozoznať, že jej autorom je Stvoriteľ. „Čo je ťažšie,“ odvetil som, „opísať, alebo stvoriť?“ Požičal som mu knihu Vznikol človek evolúciou, alebo bol stvorený?
Po zbežnom prečítaní ju František označil za naivnú a nepresnú. Skritizoval aj to, čo Biblia hovorí o polygamii, o Dávidovom cudzoložstve a o tom, že Dávid zavraždil nevinného človeka. (1. Mojžišova 29:23–29; 2. Samuelova 11:1–25) Vyvrátil som jeho námietky, keď som poukázal na to, že Biblia aj v prípade Božích služobníkov poctivo uvádza ich nedostatky, ako aj ich nesporné priestupky.
Napokon som Františkovi v jednom z našich rozhovorov povedal, že ak človek nemá dobrú pohnútku, ak mu chýba láska k pravde, nijaký argument či dôvod ho nepresvedčí o Božej existencii. Keď som sa chystal odísť, zastavil ma a požiadal o biblické štúdium. Povedal, že si znovu prečíta knihu Vznikol človek evolúciou, alebo bol stvorený? — tentoraz s otvorenou mysľou. Neskôr sa jeho postoj úplne zmenil, o čom svedčí nasledujúci citát, ktorý uviedol v jednom zo svojich listov: „Povýšenectvo pozemského človeka sa skloní a povýšenosť mužov sa poníži; a jediný Jehova bude vyvýšený v ten deň.“ — Izaiáš 2:17.
V lete 1973 on i jeho manželka boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia. František v súčasnosti slúži ako starší v jednom z pražských zborov.
Kázanie v čase zákazu
Počas zákazu sme boli usmerňovaní, aby sme našu zvestovateľskú službu vykonávali veľmi opatrne. Istý čas za mnou stále chodil jeden mladší svedok, aby som sa s ním zúčastnil kazateľského diela. Mal pochybnosti, či tí, ktorí sa v organizácii Jehovových svedkov ujímajú vedenia, aj sami chodia do služby. V našej neformálnej službe sme sa tešili z mnohých pekných rozhovorov. Ale nakoniec sme stretli akéhosi muža, a ten, hoci som si to vtedy neuvedomil, rozpoznal moju tvár z fotografie v albume štátnej bezpečnosti. Aj keď som nebol zatknutý, odvtedy som bol pod prísnym úradným dohľadom, čo bolo prekážkou mojej účinnosti v našej podzemnej kazateľskej činnosti.
V lete 1983 som podľa svojho zvyku z predošlých rokov zorganizoval skupinu mladých svedkov, aby sme niekoľko dní strávili neformálnym vydávaním svedectva v odľahlej časti krajiny. Nedbajúc na múdru radu, cestoval som svojím autom, pretože to bolo pohodlnejšie, než keby som využil verejnú dopravu. Urobili sme si krátku prestávku, aby sme kúpili pár vecí v obchodnom dome, a auto som zaparkoval pred ním. Kým som platil za tovar, ukázal som na niekoľko mladých predavačiek a oslovil som jednu staršiu zamestnankyňu: „V budúcnosti všetci budeme môcť byť mladí.“ Pani sa usmiala. „To však nie je v ľudskej moci,“ pokračoval som. „Bola by potrebná pomoc zhora.“
Keďže nebola nijaká ďalšia odozva, odišiel som. Zamestnankyňa ma podozrievala, že propagujem náboženské názory, a bez toho, že by som o tom vedel, pozorovala ma cez okno, ako kladiem balíček do svojho auta. Potom informovala políciu. O niekoľko hodín, po tom, čo sme neformálne vydávali svedectvo v iných častiach mesta, vrátili sme sa s mojím spoločníkom k autu. Zrazu sa objavili dvaja policajti a zaistili nás.
Na policajnej stanici nás vyšetrovali dlhé hodiny, kým nám povedali, že môžeme odísť. Mojou prvou myšlienkou bolo, čo urobiť s adresami ľudí, ktorí prejavili záujem, získanými v ten deň. A tak som šiel na toaletu, aby som ich spláchol. Ale skôr ako som to mohol urobiť, silná ruka policajta mi v tom zabránila. Vytiahol papiere zo záchodovej misy a poutieral ich. To mi spôsobilo ďalší stres, lebo ľudia, ktorí mi dali svoju adresu, boli teraz vystavení nebezpečenstvu.
Potom nás všetkých vzali do hotela, kde už polícia prehľadala našu izbu. Žiadne ďalšie adresy záujemcov však nenašli, hoci neboli starostlivo ukryté. Neskôr som bol na mieste, kde som bol zamestnaný ako neurofarmakológ, verejne pokarhaný za to, že sa zapájam do ilegálnej činnosti. Potrestal ma aj dozorca nad kazateľským dielom v Československu, ktorý ma už skoršie varoval, aby som na cestovanie nepoužíval svoje auto, keď máme v úmysle zúčastniť sa služby.
Podriaďujem sa disciplíne
V roku 1976 som bol vymenovaný, aby som slúžil vo výbore, ktorý dohliadal na kazateľské dielo Jehovových svedkov v Československu. No keďže môj život sa dostal pod prísny dohľad tajnej polície, lebo som prejavoval chabý úsudok v takých záležitostiach, aké boli spomenuté, bol som pozbavený členstva vo výbore krajiny a rôznych iných výsad. Jednou z týchto výsad, ktorú som si mimoriadne cenil, bolo vyučovanie v škole pre cestujúcich dozorcov a priekopníkov, ako sa nazývajú služobníci celým časom.
Prijal som disciplinovanie, ktoré mi bolo uložené, ale toto obdobie od polovice do konca 80. rokov bolo pre mňa náročným obdobím sebaskúmania. Naučím sa pracovať rozvážnejšie a vyhnem sa ďalším nerozvážnostiam? V 30. žalme 5. verši sa hovorí: „Večer sa azda ubytuje plač, ale ráno je tu radostné volanie.“ Pre mňa to ráno prišlo spolu s pádom komunistického režimu v Československu v novembri 1989.
Úžasné požehnania
Aká to len bola zmena, slobodne sa podieľať na našej službe a tešiť sa z priamej komunikácie s ústredím Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku! Onedlho som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu a túto prácu som začal v januári 1990.
Potom, v roku 1991, som mal výsadu navštevovať školu služobného vzdelávania v Manchestri (Anglicko). Akým to len bolo požehnaním, keď som sa mohol dva mesiace tešiť zo spoločenstva so zrelými kresťanskými mužmi a z ich poučovania! My študenti sme každý deň trávili určitý čas v nejakom pracovnom pridelení, ktoré nám prinášalo úľavu v našom intenzívnom teoretickom poučovaní. Mojím pridelením bolo umývať okná.
Hneď po návrate z Anglicka som začal pomáhať pri organizovaní významného zhromaždenia Jehovových svedkov, ktoré sa konalo v dňoch 9. až 11. augusta na obrovskom Strahovskom štadióne v Prahe. Pri tejto príležitosti sa slobodne stretlo 74 587 ľudí z mnohých krajín, aby uctievali nášho Boha, Jehovu!
Nasledujúci rok som zanechal svoje svetské zamestnanie neurofarmakológa. Už takmer štyri roky pracujem v pražskej kancelárii, kde opäť slúžim vo výbore, ktorý dohliada na dielo Jehovových svedkov v Českej republike. Nedávno bola upravená nová desaťpodlažná budova, ktorá bola darovaná Jehovovým svedkom, a začala sa používať ako kancelária odbočky. Dňa 28. mája 1994 boli tieto vynikajúce priestory zasvätené pre službu Jehovovi.
Medzi moje najväčšie požehnania patrila výsada deliť sa o biblické pravdy s inými včítane mojich príbuzných. Môj otec a mama sa dodnes nestali svedkami, no teraz sú priaznivo naklonení mojej činnosti. Za posledných niekoľko rokov navštívili niektoré z našich zhromaždení. Mojou úprimnou nádejou je, že sa spolu s miliónmi ďalších čestne zmýšľajúcich ľudí pokorne podriadia vláde Božieho Kráľovstva a budú sa tešiť z večných požehnaní, ktoré má Boh prichystané pre tých, ktorí robia rozhodnutie slúžiť mu.
(Publikácie, o ktorých sa zmieňuje tento článok, vydala Watchtower Bible and Tract Society of New York, Inc.)
[Obrázok na strane 12]
Ako univerzitný študent
[Obrázky na strane 13]
Môj otec, ktorý sa stal ministrom školstva v Československu, a moja mama, ktorá bola významnou očnou chirurgičkou
[Obrázok na strane 15]
František Vyskočil, vedec a ateista, ktorý sa stal svedkom
[Obrázok na stranách 16, 17]
Od pádu komunizmu usporiadali Jehovovi svedkovia vo východnej Európe mnoho veľkých zjazdov. Na tomto zjazde v Prahe v roku 1991 bolo vyše 74 000 prítomných
[Obrázok na strane 18]
Vo svojom pracovnom pridelení počas štúdia v škole služobného vzdelávania v Anglicku
[Obrázok na strane 18]
Priestory našej odbočky v Prahe zasvätené 28. mája 1994