‚Aj jazyk zajakavých bude hovoriť‘

PREBIEHAL odpoludňajší program zvláštneho zjazdového dňa Jehovových svedkov v bývalom Československu a stovky ľudí sa zhromaždili, aby si vypočuli poučenie z Biblie. Stál som za pódiom a prezeral som si svoju časť programu. Nebola obsiahla. Dvaja mladí svedkovia mali povedať svoje skúsenosti a ja som mal túto časť programu iba viesť. V to ráno som cítil vnútorné napätie, ktoré sa teraz zvyšovalo. Bol som doslova ochromený, plný úzkosti a neschopný hovoriť.

Azda si pomyslíte, že v takej situácii by bol takmer každý nervózny. Ale toto bolo viac než obyčajná nervozita. Dovoľte mi vysvetliť prečo.

Môj rečový problém

Keď som mal 12 rokov, spadol som a poranil si hlavu, krk a chrbticu. Potom som sa občas zajakával alebo som mal ťažkosti s vyslovovaním slov, najmä so slovami začínajúcimi sa písmenami p, k, t, d a m. Niekedy som dokonca nemohol ani rozprávať.

Vtedy ma tento problém príliš neznepokojoval; zdal sa mi nepodstatný. Ale ako roky plynuli, vyvinul sa u mňa skutočný strach z akéhokoľvek prejavu na verejnosti. Keď som raz v škole odpovedal, zamdlel som. A niekedy, keď sa ma pri nakupovaní predavačky pýtali, čo si prajem, nemohol som im odpovedať. Ako som tam stál a úporne som sa snažil prehovoriť, ich podráždenie narastalo: „Poponáhľaj sa, nemám na teba celý deň. Ďalší zákazníci čakajú.“ Výsledok bol taký, že som si nemohol kúpiť veci, ktoré som potreboval.

Moje študentské roky boli veľmi ťažké. Keď som odpovedal, spolužiaci si z môjho zajakávania robili žarty. Napriek tomu som skončil strednú školu a v roku 1979 som pokračoval v štúdiu na vysokej škole v Prahe. Keďže som mal rád šport, študoval som telovýchovu, lebo som sa chcel stať učiteľom telocviku. Ako som však mohol dosiahnuť svoj cieľ? Napriek pochybnostiam som bol rozhodnutý pokračovať.

Hľadám pomoc

Musel existovať nejaký spôsob, ako sa zbaviť rečovej chyby. A tak som sa po skončení vysokej školy rozhodol vyhľadať odbornú pomoc. V Prahe som vyhľadal kliniku, ktorá sa špecializovala na liečbu rečových chýb. Počas prvého pohovoru zdravotná sestra vyhŕkla: „Vaša neuróza je teda mimoriadna!“ Zranilo ma pomyslenie, že ma považuje za neurotika, i keď sa odborníci zhodujú v tom, že zajakavosť nie je nervového pôvodu. Netrvalo dlho, kým som si uvedomil, že stojím pred vážnou výzvou: bol som 24-ročný muž a všetci ostatní pacienti boli deti.

Zakrátko sa mi snažil pomáhať celý personál vrátane psychológa. Vyskúšali všetko. Raz mi zakázali rozprávať, päť týždňov som sa nesmel vôbec s nikým rozprávať. Druhý raz mi dovolili hovoriť iba monotónne a v-e-ľ-m-i pomaly. I keď tento postup pomáhal, vyslúžil mi prezývku Zaklínač hadov, lebo počas môjho rozprávania mnohí zaspávali.

Kontakt s Jehovovými svedkami

V jeden letný deň v roku 1984, keď som kráčal do centra mesta, pristúpili ku mne dvaja mladí muži. Neprekvapil ma ich vzhľad, no prekvapilo ma to, čo hovorili. Povedali, že Boh má vládu, Kráľovstvo, ktoré odstráni všetky problémy ľudstva. Dali mi svoje telefónne číslo a ja som im neskôr zatelefonoval.

Vtedy neboli Jehovovi svedkovia zákonne uznanou náboženskou organizáciou v Československu. No zakrátko môj záujem vzrástol natoľko, že som začal chodiť na ich zhromaždenia. Cítil som lásku a záujem, ktorý mali svedkovia jeden o druhého.

Cesta k sebadôvere

Pomoc môjmu rečovému problému prišla vo forme toho, čo sa nazýva teokratická škola kazateľskej služby, škola, ktorú vedú všetky zbory Jehovových svedkov každý týždeň. Nabádali ma, aby som sa do nej zapísal, a ja som to urobil. Na základe rád uvedených v jednej učebnici tejto školy s názvom Príručka pre školu teokratickej služby som pracoval na takých znakoch reči, ako je plynulosť, výslovnosť, zdôraznenie podľa zmyslu a modulácia.a

Môj prvý cvičný prejav, ktorým bolo čítanie Biblie, bol fiaskom. Bol som mimoriadne nervózny a sotva som sa dostal domov. Aký som bol vďačný za osviežujúci účinok horúcej sprchy!

Po tomto prvom prejave mi dozorca školy láskavo venoval osobnú pozornosť. Nielenže mi poskytol konštruktívnu radu, ale ma aj pochválil. To mi dodalo odvahu snažiť sa ďalej. Krátko nato som sa roku 1987 stal pokrsteným svedkom. O niekoľko mesiacov som sa presťahoval z Prahy do tichého mestečka Žďár nad Sázavou. Malá miestna skupina svedkov ma vrelo privítala. Prijali aj moju ešte dosť zajakavú reč a to mi pozdvihlo sebaúctu.

Časom som začal viesť malú študijnú skupinku Biblie a potom som predniesol svoju prvú verejnú biblickú prednášku. Napokon, po zmene vlády v Československu, som začal mávať také prednášky aj v susedných zboroch. V neznámom prostredí sa môj rečový problém objavil opäť. Ale ja som sa nevzdal.

Zvládol som mimoriadne nároky

Jedného dňa ma istý kresťanský starší pozval na svoje pracovisko. Povedal: „Petr, mám pre teba naozaj dobrú správu. Boli by sme radi, keby si sa podieľal na programe nadchádzajúceho krajského zjazdu.“ Obišli ma mdloby a musel som si sadnúť. Na sklamanie môjho priateľa som túto ponuku odmietol.

To odmietnutie ma znepokojovalo. Nemohol som naň zabudnúť. Kedykoľvek padla na kresťanských zhromaždeniach zmienka o dôvere v Boha, bolestne sa mi vracala spomienka na to odmietnutie. Niekedy sa na zhromaždeniach spomínal Gedeon, ktorý pod Božím vedením stál iba s 300 mužmi proti celej madianskej armáde. (Sudcovia 7:1–25) To bol muž, ktorý skutočne dôveroval svojmu Bohu, Jehovovi! Riadil som sa Gedeonovým príkladom, keď som odmietol tú úlohu? Nemohol som čestne povedať, že áno. Hanbil som sa.

No moji kresťanskí bratia sa nechceli vzdať a ďalej mi pomáhali. Ponúkli mi ďalšiu príležitosť — podieľať sa na programe zvláštneho zjazdového dňa. Tentoraz som súhlasil. Bol som skutočne veľmi vďačný za túto výsadu, no myšlienka hovoriť v sále plnej ľudí ma ochromovala. Naozaj som musel pracovať na tom, aby moja dôvera k Jehovovi vzrástla. Ale ako?

Dôkladne som uvažoval o viere a dôvere, ktorú mali k Bohu iní svedkovia. To ma posilnilo. Ako dobrý príklad mi poslúžil aj list od Verunky, šesťročnej dcéry istého priateľa. Napísala: „V septembri začnem chodiť do školy. Neviem, ako to bude so štátnou hymnou. Verím, že Jehova bude bojovať za mňa tak, ako bojoval za Izrael.“

Nuž, to boli iba niektoré z udalostí, ktoré viedli k tomu odpoludňajšiemu programu zvláštneho zjazdového dňa, o ktorom som rozprával na začiatku. Úpenlivo som sa modlil. Teraz som si už nerobil také starosti s plynulosťou reči ako s tým, aby som pred týmto veľkým obecenstvom chválil vznešené Božie meno.

A tak som tam stál pred mikrofónom tvárou v tvár stovkám ľudí. Potom som si uvedomil, že posolstvo je oveľa dôležitejšie než posol, zhlboka som sa nadýchol a začal. Keď som skončil, mal som čas všetko zhodnotiť. Bol som nervózny? Iste, a dokonca som sa niekoľkokrát zajakal. Vedel som však, že bez Božej podpory by som vôbec nebol schopný hovoriť.

Neskôr som začal uvažovať nad niečím, čo mi raz povedal jeden kresťanský brat: „Buď rád, že máš problém so zajakavosťou.“ Vtedy, keď to povedal, som bol skutočne prekvapený. Ako mohol také niečo povedať? Keď sa teraz pozerám späť, chápem, čo tým myslel. Môj rečový problém mi pomohol spoliehať sa viac na Boha ako na seba.

Od toho odpoludnia zvláštneho zjazdového dňa uplynulo už niekoľko rokov. V tých rokoch som mal ďalšie výsady, ku ktorým patrili prednášky pred veľkým obecenstvom. Bol som vymenovaný za kresťanského staršieho v zbore Žďár nad Sázavou a tiež za priekopníka, ako Jehovovi svedkovia nazývajú svojich služobníkov celým časom. Len si to predstavte! Potom som strávil každý mesiac vyše sto hodín tak, že som druhým ľuďom rozprával o Božom Kráľovstve, nehovoriac už o čase, ktorý som každý týždeň strávil vyučovaním na našich kresťanských zhromaždeniach. Teraz slúžim ako krajský dozorca a každý týždeň prednášam v inom zbore.

Moje srdce jednoducho prekypuje vďačnosťou vždy, keď si čítam zvlášť toto Izaiášovo biblické proroctvo: „Aj jazyk zajakavých bude rýchlo hovoriť jasné veci.“ (Izaiáš 32:4; 2. Mojžišova 4:12) Jehova skutočne dokázal, že je so mnou, pomáha mi „hovoriť jasné veci“ na jeho česť, chválu a slávu. Som veľmi spokojný a šťastný, že môžem chváliť nášho nanajvýš milosrdného Boha. — Rozprával Petr Kunc.

[Poznámka pod čiarou]