Prečo cirkev stráca vplyv?

„Každý stoik bol stoikom; kde je však kresťan v kresťanstve?“

RALPH WALDO EMERSON, AMERICKÝ ESEJISTA A BÁSNIK 19. STOROČIA.

„SOM katolíčka — ale nie aktívna,“ hovorí istá mladá matka. „Náboženstvo ma vôbec nezaujíma,“ dodáva jeden dospievajúci mladík. Ich vyjadrenia sú typické pre mladšiu generáciu Európanov. Aj keď ich rodičia — alebo skôr starí rodičia — stále chodia do kostola, náboženská viera nepreklenula generačnú priepasť.

Prečo sa Európania zriekli náboženských zvykov, ktoré si vážili celé generácie?

Strach už nehrá úlohu

Strach z pekelného ohňa alebo z očistca po stáročia pôsobil na Európanov mocným vplyvom. Plamenné kázne a názorné kostolné maľby neuhasiteľného horiaceho pekla presviedčali laikov, že iba zbožné chodenie do kostola ich môže zachrániť pred zatratením. Navyše Katechizmus katolíckej cirkvi uvádza, že „Cirkev zaväzuje veriacich, ‚aby mali každú nedeľu a vo sviatočné dni účasť na bohoslužbách‘“.a Vo vidieckych oblastiach bol tiež značný sociálny tlak — od každého sa očakávalo, že bude každú nedeľu chodiť do kostola.

No časy sa zmenili. Ľudia teraz cítia, že si môžu robiť, čo chcú. Strach už nehrá úlohu. Peklo bolo v tichosti zahrané do autu, lebo väčšina európskych katolíkov v peklo aj tak neverí.

„Hriech“ spočívajúci vo vynechávaní nedeľnej omše sa v praxi neberie príliš vážne. Tirso Vaquero, katolícky kňaz v Madride (Španielsko), pripúšťa: „Ak dajaký kresťan [katolík] nepríde v nedeľu na omšu, je nám to úprimne ľúto, pretože prišiel o tento okamih komunikácie s Bohom a so svojimi bratmi, a nie preto, že sa dopustil hriechu. To je druhoradé.“

Takže strach už neučí oddanosti. A ako je to s morálnou autoritou cirkvi a jej vedúcich osobností — môžu vyžadovať lojálnosť svojich stád?

Kríza autority

Zánik náboženského strachu sa prekrýva so zjavným úpadkom mravného stavu cirkvi. „Po stáročia sme mali... toľko učiteľov morálky a tak málo morálnych učiteľov,“ sťažuje sa taliansky historik Giordano Bruno Guerri. Tento nedostatok morálneho vedenia zvýraznili dve svetové vojny, ktoré spustošili takzvané kresťanstvo. Európske cirkvi nedokázali zabrániť veriacim zúčastniť sa tohto krviprelievania. Ba čo je ešte horšie, cirkvi sa aktívne zapojili do vojenského snaženia — a to na oboch stranách.

„Prvou svetovou vojnou, občianskou vojnou medzi kresťanskými sektami, sa pre kresťanstvo začalo obdobie tragédie a hanby,“ vyjadruje sa historik Paul Johnson. „Druhá svetová vojna zasadila morálnemu stavu kresťanskej viery ešte viac bolestných úderov než prvá. Odhalila nemohúcnosť cirkví v Nemecku, kolíske reformácie, a zbabelosť a sebectvo Svätej stolice.“

Aj vatikánske konkordáty s Hitlerovým nacistickým režimom a fašistickou vládou Mussoliniho v Taliansku a Franca v Španielsku podkopali morálnu autoritu cirkvi. Cenou, ktorú náboženstvo nakoniec zaplatilo za také politické výhody, bola strata dôveryhodnosti.

Cirkev a štát — rozväzovanie zväzku

V priebehu 20. storočia väčšina európskych krajín napokon rozviazala zväzok medzi cirkvou a štátom. V skutočnosti žiadna významnejšia európska krajina teraz neuznáva rímsky katolicizmus za svoje oficiálne náboženstvo.

Aj keď dominantným cirkvám štát azda ešte stále poskytuje subvencie, tieto cirkvi stratili politický vplyv, ktorý bežne mali. Nie všetci duchovní sa zmierili s touto novou realitou. Prominentný španielsky jezuita José María Díez-Alegría je presvedčený, že „vodcovia [katolíckej] cirkvi si myslia — a mnohí z nich vo všetkej úprimnosti — že nemôžu vykonávať svoju pastiersku povinnosť bez ľudskej platformy ‚moci‘“.

Ale táto „ľudská platforma ‚moci‘“ sa zrútila. Príkladom tejto situácie je Španielsko, ktoré malo až do roku 1975 „nacionálno-katolícku“ vládu. V posledných rokoch viedla španielska hierarchia so socialistickou vládou ustavičný boj, ktorý sa týkal financovania cirkvi. Biskup z mesta Teruel (Španielsko) sa nedávno sťažoval svojim farníkom, že „ako katolík“ sa cíti „prenasledovaný“, lebo španielska vláda nedáva cirkvi dostatočnú finančnú podporu.

V roku 1990 španielski biskupi vyhlásili, že španielsku spoločnosť postihuje „hlboká kríza svedomia a morálky“. Koho obvinili z tejto ‚morálnej krízy‘? Tvrdili, že jednou zo základných príčin je „dvojznačná mentalita, často podporovaná štátnou správou [španielskou vládou]“. Biskupi zjavne očakávajú, že vláda bude podporovať katolícku ideológiu a tiež poskytovať subvencie.

Riadia sa duchovní tým, čo kážu?

Ohromné bohatstvo katolíckej cirkvi vždy privádzalo do rozpakov kňazov pracujúcich v zbedačených farnostiach. Ešte väčšie rozpaky to vyvolalo, keď bola Vatikánska banka zapletená do toho, čo časopis Time nazval „najhorším finančným škandálom v povojnovom Taliansku“. V roku 1987 talianske policajné súdy vydali zatykač na jedného arcibiskupa a ďalších dvoch úradníkov Vatikánskej banky. Ale na základe špeciálneho statusu zvrchovanosti Vatikánu sa obvinení duchovní vyhli zatknutiu. Vatikánska banka trvala na tom, že sa nedopustila nijakého nesprávneho konania, no nepodarilo sa jej zmazať dojem, že cirkev sa neriadi tým, čo káže. — Porovnaj Matúša 23:3.

Sexuálna nemravnosť, ktorej sa dostalo rozsiahlej publicity, narobila ešte viac škody. V máji 1992 istý írsky biskup, známy ako obhajca celibátu, požiadal svoju diecézu, aby „mu odpustila“ a aby „sa zaňho modlila“. Bol nútený odstúpiť, keď vyšlo na svetlo, že je otcom 17-ročného chlapca a že používal cirkevné prostriedky na zaplatenie jeho vzdelania. Mesiac predtým sa v nemeckom televíznom vysielaní objavil istý katolícky kňaz so svojou „družkou“ a jej dvoma deťmi. Povedal, že si želá „otvorený dialóg“ na tému tajných pomerov, ktoré udržiava značný počet kňazov.

Tieto škandály nevyhnutne zanechávajú stopy. Historik Guerri v knihe Gli italiani sotto la Chiesa (Taliani pod vedením Cirkvi) vyhlasuje, že „Cirkev po stáročia pohoršovala Talianov“. Jedným výsledkom, uvádza Guerri, je „rozvoj všeobecného antiklerikalizmu, a to dokonca aj medzi veriacimi“. Pobúrení katolíci sú možno v pokušení položiť svojim duchovným tie isté otázky, ktoré položil apoštol Pavol Rimanom: „Kážeš napríklad proti krádeži, no si si istý vlastnou poctivosťou? Odsudzuješ dopúšťanie sa cudzoložstva, no si si istý vlastnou cudnosťou?“ — Rimanom 2:21, 22, Phillips.

Priepasť medzi duchovenstvom a laikmi

Menej zjavným, no azda ešte vysiľujúcejším problémom je priepasť medzi duchovenstvom a laikmi. Zdá sa, že biskupské pastierske listy skôr farníkov popudzujú, než poučujú. V jednom španielskom prieskume iba 28 percent opýtaných „súhlasilo s výrokmi biskupov“. Rovnakému počtu opýtaných „to bolo úplne jedno“ a 18 percent povedalo, že „nechápu, o čom [biskupi] hovoria“. Arcibiskup Ubeda z ostrova Mallorca (Španielsko) uznal: „Aj my, biskupi, musíme prijať svoj diel zodpovednosti v procese odkresťančovania — ktorý je skutočnosťou.“

Chýba jasné biblické posolstvo, a to naďalej odcudzuje laikov. Podľa novín Catholic Herald „sa mnohí kňazi [vo Francúzsku] rozhodli pre politickú činnosť, aby ‚išli s dobou‘“, aj keď väčšina ich farníkov by uprednostnila, keby sa zameriavali na duchovné veci. Taliansky kňaz a sociológ Silvano Burgalassi pripúšťa: „Možno, že [mladí ľudia] opustili Boha pre náš zlý príklad. Poskytli sme im zmes kompromisov, náboženstva a podnikania, sebectva a falzifikátov.“ Nie div, že kňazi strácajú spoločenskú prestíž. „Som katolík, ale kňazom neverím“ — to je vyjadrenie, ktoré často počuť od španielskych katolíkov.

Niektorým katolíkom pripadá ťažké dôverovať duchovným a ďalší majú vážne pochybnosti o cirkevných dogmách — a to najmä o tých náukách, ktoré považujú za nerozumné alebo za nepraktické.

Nepochopiteľné dogmy

Do očí bijúcim príkladom je oficiálne katolícke učenie o pekle. V Katechizme katolíckej cirkvi sa uvádza: „Učenie Cirkvi potvrdzuje existenciu pekla a jeho večnosti.“ Napriek tomu nedávne prieskumy ukazujú, že iba štvrtina francúzskych a tretina španielskych katolíkov verí v existenciu pekla.

Podobne aj v prípade mravných sporných otázok majú Európania sklon byť kresťanmi typu „urob si po svojom“. Mimmi, dospievajúca luteránka zo Švédska, verí, že mravné otázky, napríklad či mať deti mimo manželstva, sú „vecou osobného rozhodnutia“. Väčšina francúzskych katolíkov by s ňou súhlasila. Osemdesiat percent z nich povedalo, že keď v živote stáli pred dôležitými rozhodnutiami, nechávali sa viesť skôr svojím svedomím než cirkvou.

V minulosti bola autorita cirkvi dostatočná na to, aby potlačila akýkoľvek prejav nesúhlasu. Z pohľadu Vatikánu sa málo zmenilo. Katechizmus neoblomne tvrdí, že „všetko, čo bolo povedané o spôsobe výkladu Písiem, napokon podlieha súdu Cirkvi“. Autoritatívny prístup však nachádza malú podporu. „Argument autority neobmedzene vládne,“ ponosuje sa Antonio Elorza, profesor politických vied zo Španielska. „Cirkev dáva prednosť stavbe veže obohnanej hradbou, posväcujúc platnosť svojej tradície i napriek histórii.“ Mimo „veže obohnanej hradbou“ vplyv cirkvi i jej autorita stále slabne.

Ďalším významným faktorom, ktorý prispieva k náboženskej ľahostajnosti, sú okrem duchovného úpadku aj sociálne príčiny. Konzumná spoločnosť poskytuje mnoho príležitostí na zábavu a rekreáciu — a väčšina Európanov má túžbu i prostriedky využiť ich. V porovnaní s týmito možnosťami sa chodenie do kostola zdá nudným spôsobom, ako stráviť nedeľné dopoludnie. Okrem toho, zdá sa, že bohoslužby sa zriedkakedy vážne zaoberajú duchovnými potrebami ľudí.

Javí sa ako nepravdepodobné, že by tradičné náboženstvo znovu získalo svoj vplyv nad európskym stádom. Je náboženstvo iba silou minulosti — je odsúdené vydať sa cestou dinosaurov?

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 6]

Kult zábavy dobyl srdce takzvaného kresťanstva

[Obrázok na strane 7]

Keď majú Európania voliť medzi kázňou a opaľovaním, väčšina z nich si to bez váhania namieri na pláž