Kde sú veriaci?
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V ŠPANIELSKU
„Nič nie je pre náboženstvo natoľko osudné ako ľahostajnosť.“
EDMUND BURKE, BRITSKÝ ŠTÁTNIK 18. STOROČIA.
NA VETERNEJ planine v severnej oblasti Španielska leží mestečko Caleruega. Tomuto stredovekému mestu dominuje pôsobivý románsky kláštor. Bol vybudovaný pred 700 rokmi na počesť Dominga de Guzmána, zakladateľa dominikánskeho rádu, ktorý sa tu narodil. Sedem storočí bol tento kláštor domovom mníšok, ktoré si zvolili život v tichosti a v ústraní.
Kláštor má deravú strechu a jeho starobylé múry sa začínajú rozpadávať. Ale matka predstavená je znepokojená hlbším úpadkom — rozpadom samotného náboženstva. Vysvetľuje: „Keď som takmer pred 30 rokmi vstúpila do kláštora, bolo tu 40 mníšok. Teraz je nás iba 16. Nie sú tu nijaké mladé mníšky. Zdá sa, že náboženské povolanie je minulosťou.“
K tomu, čo sa deje v Caleruege, dochádza vo väčšine krajín Európy. Nezdvihla sa nijaká vlna protináboženského cítenia, je to iba tiché, neúprosné opúšťanie náboženstva. Povestné európske katedrály slúžia skôr turistom, než aby priťahovali miestnych „veriacich“. Kedysi nezdolnú cirkev — či už protestantskú alebo katolícku — premáha apatia. Život ľudí ovládajú skôr svetské ako náboženské záujmy — čo je trend, ktorý cirkevní hovorcovia nazývajú sekularizácia. Skrátka, nezdá sa, že by náboženstvo ešte malo dajaký význam. Mohlo by byť náboženské ovzdušie v Európe predzvesťou toho, že k podobnému úpadku sa schyľuje aj v ostatných častiach sveta?
Čo sa deje s návštevnosťou kostolov?
V severnej Európe nie je tento jav ničím novým. Iba 5 percent škandinávskych luteránov pravidelne chodí do kostola. V Británii chodia na nedeľné bohoslužby iba 3 percentá tých, ktorí sa hlásia k anglikánom. Ale teraz sa zdá, že európski katolíci na juhu nasledujú príklad svojich severných susedov.
Vo Francúzsku, ktoré je prevažne katolíckou krajinou, chodí raz týždenne do kostola iba každý desiaty obyvateľ. Percentuálny počet Španielov, ktorí sa pokladajú za „aktívnych katolíkov“, za posledných 25 rokov prudko klesol z 83 percent na 31 percent. Španielsky arcibiskup Ramon Torrella na jednej tlačovej konferencii v roku 1992 povedal, že „katolícke Španielsko neexistuje; ľudia chodia na procesie v Svätom týždni a na vianočnú omšu — ale nie [na omšu] každý týždeň“. Na pápežskej návšteve Madridu v roku 1993 Ján Pavol II. upozorňoval, že „Španielsko sa potrebuje vrátiť k svojim kresťanským koreňom“.
Nálada náboženskej ľahostajnosti nakazila duchovenstvo práve tak ako laikov. V roku 1988 klesol počet novoordinovaných kňazov vo Francúzsku na 140 (menej ako polovica počtu za rok 1970), kým v Španielsku opustilo kňazský stav asi 8000 mužov, aby sa mohli oženiť. Na druhej strane, niektorí, čo naďalej slúžia svojim stádam, majú pochybnosti o svojom posolstve. Iba 24 percent švédskych luteránskych duchovných cíti, že môžu „s čistým svedomím“ kázať o nebi a pekle, zatiaľ čo štvrtina francúzskych kňazov si dokonca nie je istá vzkriesením Ježiša.
Potešenie a možnosť voľby pred zbožnosťou
Čím je náboženstvo vytláčané? V mnohých domácnostiach uctievanie nahradila rekreácia. V nedeľu rodiny mieria radšej na pláž alebo do hôr než do kostola. „Chodiť na omšu je nudné,“ mykol plecom Juan, typický španielsky teenager. Bohoslužby nemôžu konkurovať futbalovému zápasu či koncertu populárnej hudby, podujatiam, ktoré priťahujú davy ľudí a napĺňajú štadióny.
Pokles návštevnosti kostolov nie je jediným dokladom náboženského úpadku. Mnohí Európania dávajú prednosť súkromnému výberu náboženských myšlienok, ktorým budú veriť. V dnešnej dobe sa oficiálne cirkevné dogmy asi len veľmi málo podobajú osobnému presvedčeniu tých, ktorí sa hlásia k tomu-ktorému náboženstvu. Väčšina Európanov — či sú to katolíci alebo protestanti — už neverí v život po smrti, zatiaľ čo vyše 50 percent francúzskych, talianskych a španielskych katolíkov neverí ani v zázraky.
Vyzerá to tak, že proti tomuto prudkému vzrastu nonkonformizmu je hierarchia bezmocná. Nikde to nebolo lepšie viditeľné ako v pápežskej kampani proti kontrole pôrodnosti. Pápež Ján Pavol II. v roku 1990 naliehal na katolíckych farmaceutov, aby nepredávali antikoncepčné prostriedky. Tvrdil, že tieto výrobky „sú v rozpore s prírodnými zákonmi na úkor osobnej dôstojnosti“. Podobne aj Katechizmus katolíckej cirkvi kladie dôraz na to, že „manželská láska medzi mužom a ženou je preto pod dvojnásobným záväzkom vernosti a plodnosti“.
Napriek týmto prísnym nariadeniam priemerná katolícka dvojica ide bezstarostne svojou cestou. V katolíckych krajinách južnej Európy sú teraz rodiny s viac než dvoma deťmi výnimkou. V Španielsku sa kondómy — ktoré boli pred dvoma desaťročiami takmer tovarom čierneho trhu — pravidelne objavujú v televíznych reklamách a iba 3 percentá francúzskych katolíčok hovorí, že dodržiavajú oficiálne katolícke nariadenie o kontrole pôrodnosti.
Je jasné, že Európania sa k cirkvám a ich učeniu obracajú chrbtom. Anglikánsky arcibiskup canterburský George Carey názorne opísal situáciu vo svojej cirkvi: „Postupne vykrvácame,“ povedal, „a to je veľmi naliehavý problém, ktorému musíme čeliť.“
Od otrasov spôsobených reformáciou nevyzerala náboženská stavba v Európe taká otrasená. Prečo sa mnohí Európania stali ľahostajnými k náboženstvu? Aká je budúcnosť náboženstva?