Čo o tom hovorí Biblia?

Čo robiť, ak niekoho urazíš

NIEČO nie je v poriadku. Vieš to určite. Tvoj kresťanský brat sa ti úmyselne vyhýba. Nepovedal, čo ho trápi, ale sotva sa pozdraví — aj to len vtedy, keď ho pozdravíš ako prvý! Mal by si ísť za ním, aby si zistil, čo sa stalo?

‚Je to jeho problém,‘ môžeš si myslieť. ‚Ak má niečo proti mne, mal by prísť a povedať mi to.‘ Iste, Biblia povzbudzuje toho, kto je urazený, aby sa chopil iniciatívy a zmieril sa so svojím bratom. (Porovnaj Matúša 18:15–17.) Ale ako je to s vinníkom? Aká zodpovednosť, ak vôbec nejaká, spočíva na jeho pleciach?

Vo svojej Kázni na vrchu Ježiš povedal: „Ak teda nesieš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ (Matúš 5:23, 24) Všimni si, že Ježišove slová mieria na vinníka. Akú má zodpovednosť pri riešení takej záležitosti? Aby sme na to mohli odpovedať, pouvažujme o tom, čo Ježišove slová znamenali pre jeho židovských poslucháčov v prvom storočí.

‚Nesúc svoj dar na oltár‘

Ježiš tu vykresľuje živý obraz: Židovský uctievateľ prišiel do Jeruzalema na jeden z každoročných sviatkov. Má dar — pravdepodobne nejaké zviera — na obetovanie Jehovovi.a Predkladanie obete malo ďaleko od bezvýznamného rituálu. Kniha Judaism—​Practice and Belief (Judaizmus — prax a viera) vysvetľuje: „Vyberanie tučných, bezchybných obetí, ich prezeranie odborníkmi, prechádzanie s nimi len na niekoľko yardov od horiaceho oltára, ich odovzdávanie, kladenie rúk na hlavu obete, vyznávanie nečistoty alebo viny alebo iné zasväcovanie zvieraťa, podrezávanie jeho hrdla alebo hoci aj len jeho držanie — toto všetko zaručovalo významnosť a posvätnú úctu spojenú s týmto okamihom... Nikto, kto veril, že Boh vyžaduje úplnú službu... by to nemohol robiť bez toho, aby nebol citovo zainteresovaný.“

Ježišove slová v Matúšovi 5:23, 24 takto prenášajú jeho poslucháčov do chvíle, ktorá bola pre židovských ctiteľov naplnená významom a posvätnou úctou. Jeden biblický učenec opísal túto scénu takto: „Ctiteľ vstúpil do chrámu, prešiel cez rad nádvorí, cez nádvorie pohanov, nádvorie žien, nádvorie mužov. Ďalej bolo nádvorie kňazov, do ktorého nesmel vojsť nikto okrem kňaza. Ctiteľ stojí pred zábradlím, je pripravený odovzdať svoju obeť kňazovi; s rukami na [hlave zvieraťa] sa vyznáva.“

V tomto rozhodujúcom okamihu si ctiteľ spomenie, že jeho brat má niečo proti nemu. Možno mu to povie jeho vlastné svedomie alebo možno cítil z bratovho postoja voči nemu, že je urazený. Čo má urobiť?

„Nechaj svoj dar... a odíď“

„Nechaj svoj dar pred oltárom a odíď,“ vysvetľuje Ježiš. Prečo? Čo by mohlo byť v tej chvíli dôležitejšie ako predložiť obeť Jehovovi? „Najprv sa zmier so svojím bratom,“ vysvetľuje ďalej Ježiš, „a potom, keď sa vrátiš, obetuj svoj dar.“ Takže ctiteľ necháva svoju obeť živú pred oltárom na zápalné obete a odchádza, aby hľadal svojho urazeného brata.

Keďže je sviatok, urazený brat je bezpochyby medzi pútnikmi, ktorí sa zhromaždili v Jeruzaleme. Jeruzalem, s jeho úzkymi ulicami a domami natlačenými na seba, je dosť zaľudnený. Ale teraz je sviatok a mesto je preplnené návštevníkmi.b

Aj keď ľudia z toho istého mesta cestovali a bývali spolu, prechádzať cez preplnené mesto a nájsť niekoho si vyžaduje istú námahu. Napríklad počas Sviatku prístreškov si návštevníci postavili stany po celom meste, i po cestách a záhradách okolo Jeruzalema. (3. Mojžišova 23:34, 42, 43) Napriek tomu musí židovský ctiteľ hľadať svojho urazeného brata, až kým ho nenájde. A čo potom?

„Zmier sa so svojím bratom,“ hovorí Ježiš. Grécky výraz preložený „zmier sa“ pochádza zo slovesa (diallassó), ktoré znamená „‚vykonať zmenu, zmeniť‘, a teda ‚zmieriť sa‘“. Po tom, čo židovský ctiteľ vynaložil značnú námahu na nájdenie urazeného brata, snaží sa s ním zmieriť. Potom, hovorí Ježiš, sa môže vrátiť do chrámu a obetovať svoj dar, ktorý teraz Boh schváli.

Ježišove slová v Matúšovi 5:23, 24 nám takto dávajú veľmi dôležité ponaučenie: Zmierenie alebo pokoj je pred obetovaním. Spôsob, akým zaobchádzame so spoluctiteľmi, priamo súvisí s naším vzťahom k Bohu. — 1. Jána 4:20.

Čo robiť, ak niekoho urazíš

Čo vtedy, ak sa ocitneš v situácii, ktorá bola opísaná na začiatku tohto článku — keď cítiš, že si urazil spoluctiteľa? Čo by si mal robiť?

Uplatni Ježišovu radu, chop sa iniciatívy a choď za svojím bratom. S akým cieľom? Vari presvedčiť ho o tom, že nemá žiaden dôvod cítiť sa urazený? Vôbec nie! Problém nemusí byť len v nedorozumení. „Zmier sa,“ povedal Ježiš. Ak je to možné, odstráň pocit nevôle z jeho srdca. (Rimanom 14:19) Aby sa to mohlo stať, možno budeš musieť uznať — nie popierať — jeho zranené city. Možno sa tiež budeš musieť spýtať: ‚Čo môžem urobiť, aby som to napravil?‘ Často je úprimné ospravedlnenie všetko, čo je potrebné. V niektorých prípadoch bude možno urazená osoba potrebovať nejaký čas, aby sa jej pocity zmenili.

Ale čo ak napriek svojmu opakovanému úsiliu nie si schopný zmierenie dosiahnuť? Rimanom 12:18 hovorí: „Ak je to možné, pokiaľ to záleží na vás, zachovávajte pokoj so všetkými ľuďmi.“ Tak môžeš byť presvedčený, že ak si urobil všetko pre zmierenie, Jehova rád prijme tvoje uctievanie.

[Poznámky pod čiarou]