‚Ďakujem ti, mamička, že si ma vzala domov‘

KEĎ si môj manžel Glen išiel zalietať, vždy som bola nervózna a nemohla som sa dočkať, kedy sa vráti domov. Obyčajne lietal pre potešenie. Tentoraz si ho najali, aby urobil nejaké fotografie zo vzduchu. Sprevádzal ho náš mladší syn Todd. Glen bol vždy opatrným pilotom a nikdy zbytočne neriskoval.

Keď v to nedeľné popoludnie, 25. apríla 1982, zazvonil telefón, zdvíhala som ho so zlou predtuchou. Bol to môj švagor. „Glen a Todd s lietadlom havarovali,“ povedal. „Stretneme sa v nemocnici.“

Spolu s naším 13-ročným synom Scottom sme vyslovili modlitbu a ponáhľali sme sa do nemocnice. Po príchode sme sa dozvedeli, že Glenovo lietadlo havarovalo asi 100 kilometrov severne od mesta New York. (Presná príčina havárie nebola nikdy zistená.) Glen a Todd boli nažive, ale v kritickom stave.

Podpísala som právne formuláre, dávajúc tým nemocnici súhlas na potrebnú liečbu. Ale ako Jehovova svedkyňa by som nesúhlasila s krvnou transfúziou. V opačnom prípade by som bola porušila biblický príkaz ‚zdržiavať sa krvi‘. (Skutky 15:28, 29) Glen nosil so sebou kartu Záväzný pokyn pre lekára, ktorá v tomto ohľade jasne vyjadrovala jeho presvedčenie. Dali sme však lekárom súhlas na použitie bezkrvných náhradiek.a

Glen utrpel ťažké zranenia hlavy a hrude. O niekoľko hodín zomrel. Najťažšie, čo som kedy musela v živote urobiť, bolo ísť do čakárne a povedať svojmu synovi Scottovi, že jeho otec zomrel. On sa iba privinul ku mne a povedal: „Čo budem teraz robiť? Práve som stratil svojho najlepšieho priateľa!“ Áno, Glen bol najlepším priateľom obidvoch svojich synov, trávil s nimi čas oddychu aj uctievania. Bol aj mojím najlepším priateľom a mojím manželom. Jeho smrť bola hroznou stratou.

Držíme sa svojho presvedčenia

Todd mal zlomenú nohu a prst, rozdrvené lícne kosti a vážne poranenie mozgu. Upadol do bezvedomia. Aké to bolo ťažké pozerať sa na svojho deväťročného syna, ktorý bol len pred niekoľkými hodinami plný života! Todd bol vždy roztomilý chlapček. Bol zhovorčivý a veľmi rád spieval a hral. Teraz ani nevedel, že sme tam.

Obávajúc sa, že Todda bude potrebné operovať, lekári ma žiadali, aby som dala súhlas na transfúziu krvi. Odmietla som. Reagovali tak, že si vyžiadali súdny príkaz, ktorý im použitie krvi umožňoval. Ukázalo sa však, že operácia nie je potrebná a že Todd nemá nijaké vnútorné krvácanie. No o niekoľko dní mi lekári povedali, že mu i tak zamýšľajú dať transfúziu krvi. Boli sme omráčení! „Jednoducho je potrebné, aby sme to urobili!“ bolo jediné vysvetlenie, ktoré nám lekári poskytli. Nebrali do úvahy naše náboženské presvedčenie a dali Toddovi tri jednotky krvi. Cítila som sa vyslovene bezmocná.

O niekoľko dní po havárii sme sa ocitli na titulných stránkach novín. Miestne noviny priviedli čitateľov k presvedčeniu, že Glen zomrel preto, lebo odmietol prijať krv, a citovali dokonca vyjadrenie miestneho lekára! To nebola pravda. Úradný lekár neskôr potvrdil, že Glen jednoducho nemohol prežiť ťažké poranenia hlavy a hrude. Našťastie, do miestneho rozhlasového štúdia bolo pozvaných niekoľko svedkov, aby vysvetlili náš postoj založený na Biblii. To viedlo k priaznivej publicite a postoj Jehovových svedkov ku krvi sa stal hlavným námetom rozhovorov v službe od dverí k dverám.

Úsilie prebrať Todda

Todd zostával v bezvedomí. Potom, 13. mája, ho sestra na posteli obrátila a on konečne otvoril oči! Objala som ho a pokúsila som sa mu niečo povedať, no vôbec nereagoval. Nemohol dokonca ani pohnúť viečkami či stisnúť mi ruku. No odvtedy predsa len začal robiť pokroky. Keď sme vošli do miestnosti, obrátil hlavu smerom k dverám. Keď sme mu niečo hovorili, pozeral sa na nás. Vedel Todd naozaj, že sme tam? Nevedeli sme. Začali sme teda pracovať na tom, aby sme ho duševne i telesne podnecovali. Hneď od prvého dňa sme mu rozprávali, čítali sme mu a prehrávali hudbu a kazety s biblickými námetmi. Ja som mu dokonca hrala na gitare; bola to liečba pre nás oboch.

Veľmi nám pomáhal miestny zbor Jehovových svedkov. Môj starší syn Scott si nedávno spomenul: „Dve rodiny ma prijali naozaj ako svojho syna a vzali ma so sebou aj na dovolenku.“ Okrem toho nám niektorí pokosili trávnik, vyprali bielizeň a varili pre nás. Kresťanskí priatelia a členovia rodiny sa striedali, aby celú noc mohol niekto byť pri Toddovi v nemocnici.

Todd však celé týždne nemohol reagovať na našu starostlivosť — ani len úsmevom. Potom dostal zápal pľúc. Lekár ma požiadal o súhlas opäť napojiť Todda na respirátor. Hrozilo však riziko, že sa stane navždy závislý od respirátora. Len si to predstavte: Rozhodnutie o jeho živote či smrti vložili na moje plecia! Keď však išlo o transfúziu krvi, moje želanie úplne ignorovali! I tak sme sa rozhodli pre respirátor a dúfali sme v to najlepšie.

V to odpoludnie som išla domov, aby som si odpočinula. Na trávniku pred naším domom stál vládny úradník. Informoval nás, že musíme náš dom predať, aby bolo možné rozšíriť cestu. Teraz sme museli zápasiť s ďalším vážnym problémom. Vždy som iným hovorila, že Jehova nikdy nedovolí, aby sme niesli viac, ako sme schopní zvládnuť. Mala som vo zvyku citovať slová z 1. Petra 5:6, 7: „Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás povýšil v patričnom čase, a uvrhnite naňho všetku svoju úzkostlivú starosť, lebo sa o vás stará.“ Teraz bola moja viera a dôvera v Boha podrobená takej skúške ako nikdy predtým.

Týždne sa míňali a Todd dostával jednu infekciu za druhou. Boli to dni mnohých krvných testov, odberov mozgovomiechového moku, snímkovania kostí, mozgu, odberov pľúcnej tekutiny a nekonečného röntgenovania. Do augusta sa Toddovi napokon teplota vrátila na normálnu hodnotu. V auguste mu odstránili aj trubicu na kŕmenie a tracheálnu trubicu na dýchanie. Teraz sme stáli pred najnáročnejšou úlohou.

Príchod domov

Lekári nám povedali, že pre Todda by bol najlepší dajaký ústav. Jeden lekár nám pripomenul, že Scott a ja máme aj svoj vlastný život. Podobne uvažovali dokonca aj kresťanskí priatelia, ktorí to mysleli dobre. Neuvedomili si však, ako veľmi bol Todd súčasťou nášho života! A keby sme dokázali starať sa oňho doma, bol by obklopený tými, ktorí ho milujú a majú rovnakú vieru ako on.

Kúpili sme invalidný vozík a nemocničnú posteľ. S pomocou priateľov sme zbúrali priečku v mojej spálni, osadili sme sklené posuvné dvere a vonku sme vybudovali rovnú plochu s rampou, ktorá umožňovala, aby sme Todda zaviezli na vozíku priamo do jeho spálne.

Ráno 19. augusta prišiel čas, aby som si vzala domov svojho syna, ktorý bol stále len napoly pri vedomí. Todd mohol otvoriť oči a trochu pohnúť pravou nohou a rukou, ale lekár predpovedal, že jeho stav sa už viac nezlepší. O niekoľko týždňov sme priviezli Todda k uznávanému neurológovi, ale vypočuli sme si tie isté slová. No i tak to bol báječný pocit, že sme ho priviezli domov! Čakala tam na nás moja matka a niekoľko blízkych priateľov. Ten večer sme dokonca všetci spoločne išli do sály Kráľovstva. To nám poskytlo prvú predstavu o ohromnom úsilí, ktoré bude spojené so starostlivosťou o Todda.

Starostlivosť o Todda doma

Ukázalo sa, že starostlivosť o invalidnú osobu si vyžaduje nepredstaviteľne veľa času. Toddovi trvalo viac ako hodinu, kým sa najedol. Ešte stále mi trvá takmer hodinu, kým ho umyjem špongiou, oblečiem a umyjem mu vlasy. Vírivkový kúpeľ mu môže zabrať dobré dve hodiny. Veľkým výkonom vyžadujúcim značnú telesnú námahu je cestovanie. Hoci v poslednom čase sa mu stav výrazne zlepšil, Todd mal veľké problémy sedieť vzpriamene dokonca aj v nastaviteľnom invalidnom kresle; obyčajne musel ležať na podlahe. V sále Kráľovstva som s ním celé roky sedávala vzadu na podlahe. To nám však nezabránilo chodiť na kresťanské zhromaždenia a obyčajne sa nám podarilo prísť včas.

Naše vytrvalé úsilie sa vyplatilo. Lekári si istý čas mysleli, že havária spôsobila, že Todd je hluchý a slepý. No pred haváriou som svojich synov začala učiť posunkovú reč. Počas toho prvého týždňa doma začal Todd naznačovať áno alebo nie na otázky, ktoré sme mu kládli. Neskôr už dokázal ukazovať. Ukazovali sme mu fotografie priateľov a požiadali sme ho, aby niektorých ukázaním identifikoval — a urobil to presne. Dokázal presne rozlíšiť aj číslice a písmená. Neskôr prešiel na slová. Jeho rozlišovacie schopnosti boli neporušené! V novembri, práve sedem mesiacov po havárii, sa objavila dlho očakávaná vec.

Todd sa usmieval. V januári bol už jeho úsmev sprevádzaný smiechom.

Ako si iste spomínate, boli sme nútení predať náš dom. Ale to sa zmenilo na požehnanie, pretože náš dvojpodlažný dom bol malý a veľmi obmedzoval Toddov pohyb. Keďže sme mali málo peňazí, bolo ťažké nájsť dom, ktorý by vyhovoval našim potrebám. Jeden láskavý úradník realitnej kancelárie však taký dom našiel. Bol majetkom vdovca, ktorého manželka bola odkázaná na invalidný vozík; dom bol navrhnutý s ohľadom na jej potreby. Úplne perfektný pre Todda!

Samozrejme, dom bolo potrebné vyčistiť a vymaľovať. Ale keď sme boli pripravení začať s maľovaním, prišlo vyše 25 svedkov z nášho zboru s valčekmi a štetkami v rukách.

Zvládame úlohy každodenného života

Glen sa vždy staral o záležitosti rodiny, o platenie účtov a tak ďalej. S menšími ťažkosťami som sa dokázala ujať tejto stránky života. Glen však nepovažoval za dôležité urobiť závet alebo uzavrieť primeranú poistku. Boli by sme ušetrení mnohých finančných ťažkostí — problémov, ktoré pretrvávajú dodnes — keby si bol dal čas na vybavenie týchto záležitostí. Po našej skúsenosti si veľa našich kresťanských priateľov začalo dávať takéto záležitosti do poriadku.

Ďalšou náročnou vecou bolo uspokojovanie našich citových a duchovných potrieb. Po Toddovom návrate z nemocnice mnohí sa správali tak, akoby už pre nás ťažké časy pominuli. Scott však naďalej potreboval pomoc a povzbudenie. Pohľadnice, listy a telefonáty, ktoré prichádzali, zostanú navždy vzácnymi spomienkami. Pamätám si na list od jednej osoby, ktorá nám poskytla finančnú pomoc. V liste bolo napísané: „Nepodpíšem tento list, pretože nechcem, aby ste mi ďakovali, ale aby ste ďakovali Jehovovi, lebo je to on, kto nás podnecuje k tomu, aby sme si vzájomne prejavovali lásku.“

Naučili sme sa však nebyť úplne závislí od povzbudzovania iných, ale podnikali sme pozitívne kroky, aby sme si pomohli sami. Keď sa cítim deprimovaná, často sa snažím myslieť na iných. Rada pečiem a varím a z času na čas pohostím našich kresťanských priateľov alebo jednoducho upečiem nejaké koláče a rozdám ich. Keď som skutočne vyčerpaná alebo potrebujem zmenu, vždy dostanem pozvanie na obed, na večeru alebo na víkend s priateľmi. Občas sa niekto dokonca ponúkne, že zostane chvíľu s Toddom, kým si vybavím rôzne veci alebo si nakúpim.

Aj môj starší syn Scott bol skutočným požehnaním. Kedykoľvek mohol, vzal Todda na spoločenské stretnutia. Vždy bol poruke a dajako pomáhal so starostlivosťou o Todda a nikdy sa nesťažoval, že má príliš veľa povinností. „Keď som si niekedy želala, aby som mala ‚normálnejší‘ život,“ Scott raz povedal: „Ja si rýchle pripomeniem, ako ma moje zážitky priblížili k Jehovovi.“ Denne ďakujem Jehovovi, že ma obdaroval takým láskavým, duchovne zmýšľajúcim synom. Slúži v zbore ako služobný pomocník a so svojou manželkou pracuje ako evanjelista celým časom.

A Todd? Ďalej robí ustavičné pokroky. Po niekoľkých rokoch začal opäť rozprávať. Spočiatku len niekoľko slov, potom viet. Teraz sa už dokáže vyjadrovať na kresťanských zhromaždeniach. Veľmi usilovne pracuje na tom, aby rozprával plynulejšie a pomohla mu aj rečová terapia. Ešte stále veľmi rád spieva — najmä v sále Kráľovstva. A zostáva optimistom. Teraz dokáže stáť pomocou vozíka. Pred nejakým časom sme mali príležitosť porozprávať úryvky nášho príbehu na zjazde Jehovových svedkov. Keď sa Todda pýtali, čo by rád povedal všetkým prítomným bratom a sestrám, odpovedal: „Nerobte si starosti. Bude mi lepšie.“

Za všetko pripisujeme zásluhu Jehovovi; za to, že nás vo všetkom podporoval. Naozaj sme sa naučili spoliehať sa na neho tak ako nikdy predtým. Všetky tie prebdené noci, všetka namáhavá práca súvisiaca s Toddovými osobnými potrebami a pohodlím, všetky obete, ktoré sme priniesli, stáli za to. Nedávno sme sedeli pri raňajkách. Zdvihla som oči a zistila som, že Todd sa na mňa uprene pozerá so širokým úsmevom na tvári. Povedal: „Ľúbim ťa, mamička. Ďakujem ti, že si ma z nemocnice vzala domov.“ — Rozprávala Rose Marie Boddyová.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 13]

Najťažšie bolo povedať môjmu synovi Scottovi, že jeho otec zomrel

[Obrázok na strane 15]

So synmi