Videli ste vlkovca?
OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII
VLKOVEC, ktorého úplný zoologický názov je vlkovec psohlavý (Thylacinus cynocephalus), je fascinujúce zviera u protinožcov, známe tiež ako tasmánsky tiger alebo tasmánsky vlk.
Thylacinus cynocephalus doslova znamená „vačkovitý pes s vlčou hlavou“, ale prví európski usadlíci v Tasmánii, malom austrálskom ostrovnom štáte, dali tomuto zvieraťu rôzne, oveľa jednoduchšie mená. Často to boli pomenovania ako zebrovitá vačica, hyena, zebrovitý vlk a vačica so psou hlavou. Domorodci, ktorí žili v Tasmánii dlho predtým, ako iba asi pred 200 rokmi prišli belosi, volali vlkovca menom korina.
Tasmánsky tiger sa teraz považuje za vyhynutého, ale v múzeách môžeme nájsť jeho vypchaté exempláre. Posledný známy žijúci vlkovec uhynul v roku 1936 v zoologickej záhrade v Hobarte, hlavnom meste Tasmánie. Stále sú tu však ľudia, ktorí tvrdia, že niekoľko vlkovcov ešte žije a skrýva sa v tasmánskej divočine. Správy o tom, že bol spozorovaný vlkovec, sa naďalej objavujú.
Hoci v skutočnosti nepatria do čeľade mačkovitých, meno tasmánsky tiger vzniklo pravdepodobne preto, lebo zviera je pruhované, a aj preto, že je mäsožravcom. Typické tmavohnedé, takmer čierne pruhy sa ťahajú cez chrbát a dole cez jeho dlhý, neohybný chvost. Ďalším fascinujúcim faktom je to, že vlkovec je vačkovec — to znamená, že samička má vak. Mláďatá sa narodia drobučké, nevyvinuté a nevidomé, ale potom si nájdu cestu do vaku svojej matky, kde sa kŕmia, až kým nie sú úplne dorastené a dostatočne silné na to, aby ho mohli opustiť. Maličké novorodeniatka zostávajú v matkinom vaku asi tri mesiace, kým sa odvážia von. Keď už sú z vaku von, netrvá dlho, a mladé vlkovčatá začnú nasledovať matku, keď si hľadá potravu.
Tvrdí sa, že vlkovec je najväčším mäsožravým vačkovcom známym v poslednej dobe. Na rozdiel od iných vačkovcov, ako je kengura, je samička vlkovca jedinečná tým, že má vak smerom dozadu. Môže naraz nosiť a kŕmiť štyri mlaďatá.
Nakoľko bol rozšírený?
Hoci maľby na kameňoch od domorodcov, fosílie a vysušené, mumifikované exempláre sa našli v mnohých častiach Austrálie, zdá sa, že hlavným domovom vlkovcov bola Tasmánia. A ani tam ich nemuselo byť nikdy veľa. Za jeho vyhubenie boli zodpovední hlavne ľudia. Napriek tomu, že tasmánsky tiger sám bol dravcom, neubránil sa ľstivým a chamtivým poľovníkom, ako sa niektorí bieli usadlíci prejavili. Keďže vlkovec bol zvedavý a ľudí sa väčšinou nebál, ľahko sa stal obeťou zbrane a osídla.
Mnoho farmárov vyhlasovalo, že tasmánsky tiger je zabijakom oviec, a tak veľké pastierske spoločnosti, ako aj vláda Tasmánie ponúkali lákavé odmeny. Živé kusy, ktoré chytili do pasce, sa rýchlo dostali do zámorských zoologických záhrad. Hoci populáciu vlkovcov bezpochyby postihlo neznáme vážne ochorenie, ktoré pred mnohými rokmi zahubilo veľké množstvo tasmánskej divej zveri, predsa najväčší počet ich vyhubil človek.
Jedinečné lovecké metódy
Vlkovec obyčajne lovil sám, ale niekedy aj v pároch. Jeho metódou bolo vybrať si cieľ, napríklad malú kenguru, potom za ňou klusať a uštvať ju. Len čo vyčerpaná korisť spomalila, vlkovec na ňu skočil a svojimi mocnými čeľusťami ju zabil. Ďalšou jedinečnou črtou tohto nezvyčajného zvieraťa bol uhol medzi otvorenými čeľusťami, prekvapivých 120 stupňov!
Ich zvyk jesť iba určité časti zabitého zvieraťa, obvykle iba vnútorné orgány, viedol niektorých k tomu, že vlkovce začali považovať za zákerných zabijakov. Avšak, na ospravedlnenie tohto zdanlivého plytvania, ďalší menší mäsožravý vačkovec, zdochlinožravý diabol medveďovitý (ktorý stále existuje), nasledoval za tigrom a zakrátko po ňom ‚poupratoval‘ všetky zvyšky — kosti, kožu a ostatné.
Vlkovec zjavne nepredstavoval žiadnu hrozbu pre človeka. Neexistuje žiaden dôkaz, že by niekedy lovil ľudí. Jeden starý muž si spomína, ako raz neskoro večer, pred mnohými rokmi, sedel pri táboráku a čítal, keď zrazu cez plamene zazrel prikrčeného tasmánskeho tigra, ako sa prikráda a hrozivo sa k nemu približuje. Keďže sa obával útoku, ticho sa načiahol za puškou, opatrne cez plamene zamieril a vystrelil. Vlkovec spravil nemotorný kotrmelec dozadu, ale očividne nebol vážnejšie zranený, pretože vyskočil a zmizol v tme. Muž si išiel obhliadnuť krv, aby videl, nakoľko vážne tigra zranil. Priamo pred ohňom našiel veľkú vačicu s guľkou v tele. To bolo to, k čomu sa vlkovec prikrádal!
A čo správy o tom, že ho niektorí zahliadli?
Existuje množstvo správ, že odvtedy, ako posledný z vlkovcov v roku 1936 v zajatí uhynul, bol mnohokrát spozorovaný. Doteraz však bolo predložených málo dôkazov, ktoré by zoológov presvedčili, že nejaké vlkovce ešte žijú. Zdá sa, že úradníkov o ich pretrvávajúcej existencii presvedčí iba aktuálna fotografia alebo zajatý živý vlkovec.
Mnoho starších ľudí, ktorí žijú na tasmánskom vidieku, hovorí, že keby nejakého tasmánskeho tigra uvideli, nepodali by o tom správu. Znepokojuje ich skutočnosť, že kedysi dávno v ich živote boli za pravdepodobné vyhubenie tohto unikátneho zvieraťa zodpovední iní ľudia. Ak nejaké vlkovce ešte stále existujú, títo ľudia ich chcú nechať na pokoji.
Takže ak sa ich spýtajú: „Videli ste v poslednom čase vlkovca?“, ich odpoveď, či už bude pravdivá alebo nie, bude znieť: „Nie!“
[Prameň ilustrácie na strane 26]
Tom McHugh/Photo Researchers