Bol som vycvičený zabíjať, teraz ponúkam život

„V severnom Izraeli držia teroristi v jednom dome rukojemníkov.“

KEĎ som začul z rádia túto správu, mal som práve voľno zo služby v izraelskej armáde a víkend som trávil kempingom na brehu Galilejského jazera. Dobre som vedel, čo tieto slová znamenajú. Bol som armádnym dôstojníkom v špeciálnej jednotke, ktorá bola profesionálne vycvičená na boj proti teroristom. Vedel som tiež, že budem musieť byť medzi tými, ktorí vtrhnú do domu, zabijú teroristov a oslobodia rukojemníkov. Bez váhania som skočil do auta a išiel som na miesto tak rýchlo, ako som mohol.

Keďže dôstojníci izraelskej armády idú vždy prví, vedel som, že budem musieť byť medzi prvými, čo sa postavia proti teroristom, no myšlienka, že by som mohol byť zabitý alebo zranený, ma nijako neodstrašovala. Dorazil som na miesto iba niekoľko minút po tom, čo moji priatelia z jednotky uskutočnili zásah. Zabili piatich teroristov a oslobodili rukojemníkov. Bol som veľmi sklamaný, že som celú akciu zmeškal.

Prečo som sa tak cítil? Pretože som bol silným nacionalistom a chcel som dokázať svoju lásku k vlasti. Ako som sa však dostal do tejto špeciálnej protiteroristickej jednotky?

Narodil som sa roku 1958 v izraelskom meste Tiberias a bol som vychovávaný v domácnosti so silným nacionalistickým cítením. Bol som presvedčený, že moja vlasť je vždy v práve. Keď som teda roku 1977 vstúpil do armády, dobrovoľne som sa prihlásil slúžiť v úzko špecializovanej bojovej jednotke izraelskej armády. Len veľmi malé percento tých, čo sa hlásia na tento veľmi ťažký výcvik, je prijatých. Nie všetci ho dokončia, a z tých, ktorým sa to podarí, sú vybraní iba niekoľkí, ktorí sa stanú dôstojníkmi. Bol som jedným z nich.

Môj úspech skutočne odzrkadľoval moju lásku k vlasti. Mal som dobrý dôvod byť na seba pyšný. Napokon, bol som dôstojníkom špeciálnej bojovej jednotky a robil som veci, ktoré obyčajný človek ťažko uvidí, dokonca ani vo filme nie. Ale úspech, sláva a utajovanie boli sprevádzané duchovnou prázdnotou, ktorá rástla až dovtedy, kým som si nezačal uvedomovať, že život musí mať väčší zmysel. A tak som po vyše štyroch veľmi ťažkých rokoch odišiel z armády, aby som cestoval a videl svet.

Prečo som odišiel z Izraela

Moja cesta okolo sveta sa skončila v Thajsku, kde som sa zoznámil s dievčaťom menom Kunlaya, svojou budúcou manželkou. Študovala umenie na univerzite v Bangkoku. Ani jeden z nás nemal v úmysle vstúpiť do manželstva, ale naša láska bola mocnejšia, ako sme si uvedomovali. A tak Kunlaya skončila so svojím štúdiom, ja som skončil svoju cestu a rozhodli sme sa pre spoločný život. Kde? Pravdaže, v Izraeli. „Musím pomáhať brániť svoju vlasť,“ povedal som jej.

V Izraeli sa židovský muž smie oženiť len so židovkou; veľmi dobre som si teda uvedomoval, že Kunlaya, ktorá bola budhistka, bude musieť prestúpiť na judaizmus. Ona s tým ochotne súhlasila. Ale nábožní Židia zodpovední za takéto obrátenie ju nechceli. Kdekoľvek sme sa obrátili o pomoc, stretli sme sa s rovnakou negatívnou odpoveďou: „Taký muž, ako ste vy, by si mal nájsť pekné židovské dievča a neženiť sa s touto pohankou.“ A Kunlaya nebola iba pohankou, bola aj inej rasy.

Po šesťmesačnom úsilí sme konečne boli pozvaní pred náboženský súd, aby sa s nami porozprávali traja rabíni, ktorí mali rozhodnúť o tom, či Kunlaya bude obrátená na judaizmus alebo nie. Tam som zistil, že som kritizovaný za to, že sa chcem oženiť s pohankou. Povedali mi, aby som ju poslal domov. Potom jeden rabín navrhol: „Prečo si ju nevezmete za otrokyňu?!“ Našu žiadosť zamietli.

Už som mal toho dosť. Ešte hovorili, keď som vzal Kunlayu za ruku a odišli sme zo súdnej siene. Vyhlásil som, že sa nikdy nestane židovkou, aj keby jej to povolili, a ani ja si neželám zostať židom. ‚Náboženstvo, ktoré takto zaobchádza s ľuďmi, i tak nestojí za nič!‘ pomyslel som si. Po tomto mojom rozhodnutí vyvíjali mimoriadne úsilie, aby nás oddelili. Dokonca aj moji drahí rodičia boli zatiahnutí do toho všetkého, a to pre svoje silné náboženské cítenie a pre tlak, ktorý bol na nás vyvíjaný, aby sme sa rozišli.

Medzitým sa v Libanone začala vojna medzi izraelskou armádou a palestínskymi partizánmi. Bol som samozrejme povolaný, aby som sa zapojil do boja, a keď som bol hlboko v nepriateľskom území, riskujúc svoj život za vlasť, Kunlayi zobrali cestovný pas a požiadali ju, aby odišla z krajiny. To všetko bolo súčasťou snahy rozdeliť nás. Vo chvíli, keď som zistil, čo sa stalo, moja láska k vlasti zanikla. Prvý raz som si začal uvedomovať, čo vlastne je nacionalizmus. Bol som ochotný dať svojej vlasti tak veľa a teraz mi ani nedovolili oženiť sa so ženou, ktorú som miloval! Cítil som sa veľmi zranený a podvedený. Pokiaľ išlo o mňa, zbaviť sa Kunlaye znamenalo zbaviť sa i mňa. Bojovať o vyhratie tohto prípadu znamenalo vlastne bojovať o moje právo žiť v Izraeli a to bolo čosi, čo som nebol ochotný urobiť.

Nemali sme inú možnosť, iba letieť do zámoria a zosobášiť sa tam, potom sa vrátiť do Izraela a urobiť konečné prípravy na opustenie krajiny. Z Izraela sme odišli v novembri roku 1983, ale najprv sme sa zmierili s mojimi rodičmi. Vždy som považoval náboženské pokrytectvo za hlavnú príčinu našich problémov, nikdy mi však náboženstvo nebolo natoľko vzdialené ako vtedy.

Nachádzam pravdu o Mesiášovi

Boli sme veľmi prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že určitý prisťahovalecký zákon nám nedovoľuje, aby sme žili v krajine mojej manželky. Museli sme sa poobzerať po tretej krajine, v ktorej by sme mohli žiť! Náš prvý syn sa narodil v Austrálii, ale ani tam sme nemohli zostať. Ďalej sme sa sťahovali z jednej krajiny do druhej. Uplynuli dva roky a postupne sme začali strácať nádej, že nájdeme miesto, kde by sme sa mohli trvale usadiť. V októbri 1985 sme pristáli na Novom Zélande. ‚Iba ďalšia krajina nášho dočasného pobytu,‘ mysleli sme si, keď sme cestovali s naším jedenásťmesačným synom autostopom na sever. Ako sme sa však mýlili!

V jeden večer nás pozval na večeru príjemný manželský pár. Keď si vypočuli naše rozprávanie, domáca pani sa ponúkla, že nám pomôže so žiadosťou o trvalý pobyt na Novom Zélande. Nasledujúci deň, tesne pred rozlúčkou, mi podala malú knihu s názvom Nová zmluva (Grécke písma). „Prečítajte si ju,“ povedala. „Všetci jej pisatelia boli Židia.“ Vložil som si ju do tašky a sľúbil som, že sa do knihy pozriem. Nemal som nijakú predstavu o tom, čo kniha obsahuje — Židia zvyčajne nečítajú kresťanskú literatúru. Neskôr sme si kúpili staré auto a pokračovali sme v ceste na juh. Auto sa stalo naším domovom.

Pri jednej zastávke som si spomenul na svoj sľub. Vybral som knihu a začal som ju čítať. Zistil som, že sa dozvedám o tom mužovi, ku ktorému ma židovské náboženstvo učilo pociťovať odpor, dokonca nenávisť. Prekvapilo ma, keď som čítal, že Ježiš strávil väčšinu svojho života tam, kde i ja, v blízkosti Galilejského jazera. Ešte viac ma prekvapilo, keď som čítal o tom, čo povedal. Nikdy som nikoho nepočul hovoriť tak, ako hovoril on.

Snažil som sa na tom mužovi nájsť chybu, ale nemohol som. Namiesto toho sa mi páčilo to, čo učil, a čím viac som o ňom čítal, tým viac som sa čudoval, prečo mi Židia o ňom klamali. Začal som chápať, že hoci som nikdy nebol nábožensky založený, náboženstvo deformovalo moje myslenie práve tak ako nacionalizmus. Čudoval som sa: ‚Prečo len Židia tak veľmi Ježiša nenávidia?‘

Táto otázka mi bola sčasti zodpovedaná, keď som si prečítal 23. kapitolu Matúšovho evanjelia. Doslova som vyskočil zo stoličky, keď som si prečítal, ako Ježiš odvážne odhaľoval pokrytectvo a zlé správanie židovských náboženských vodcov tých čias. ‚Nič sa nezmenilo,‘ pomyslel som si. ‚Práve tieto Ježišove slová sa plne vzťahujú na židovských náboženských vodcov aj dnes. Sám som to videl a zažil!‘ Nemohol som si pomôcť, pociťoval som hlbokú úctu k mužovi, ktorý tak nebojácne hovoril pravdu. Nehľadal som iné náboženstvo, ale nemohol som ignorovať moc Ježišovho učenia.

Počujem vysloviť meno Jehova

Prečítal som asi polovicu Gréckych písiem, keď sme prišli do Milford Soundu v krajine fjordov na Južnom ostrove Nového Zélandu. Zaparkovali sme auto vedľa iného auta, pri ktorom sedela nejaká ázijská žena. Moja manželka sa s ňou dala do reči. Keď prišiel jej manžel, Brit, krátko sme im vyrozprávali svoj príbeh. Manžel nám potom povedal, že v blízkej budúcnosti Boh zničí dnešné vlády a bude mať svoju vládu, ktorá bude panovať nad spravodlivým svetom. Hoci to na mňa zapôsobilo dobre, pomyslel som si: ‚Ten človek sníva.‘

Muž pokračoval a rozprával nám o náboženskom pokrytectve a falošných náukách cirkví kresťanstva. Jeho manželka potom povedala: „Sme Jehovovi svedkovia.“ To ma zarazilo. ‚Čo majú títo pohania spoločné s Bohom Židov? A s menom Jehova!‘ Poznal som to meno, ale bolo to prvý raz, čo som ho počul vysloviť. Židia nemajú dovolené toto meno vyslovovať. Manželia nám dali svoju adresu a nejakú biblickú literatúru a odišli sme. Sotva sme si uvedomovali, že stretnutie s týmito dvoma ľuďmi zmení náš život.

Nachádzam pravdu

O dva týždne sme boli v meste Christchurch. Mali sme vybavené, že tam budeme bývať a pomáhať na ovčej farme, ktorú vlastnili členovia letnicovej cirkvi. Na farme som dočítal Grécke písma a začal som ich čítať odznova. Všimol som si, aká jasná bola Ježišovi existencia Boha. Po prvý raz v živote som si položil otázku: ‚Skutočne existuje Boh?‘ Začal som hľadať odpoveď. Podarilo sa mi získať exemplár celej Biblie v mojom jazyku, v hebrejčine, a pokračoval som v čítaní, aby som sa viac dozvedel o Jehovovi, o tom, ktorý vyhlasoval, že je Všemocným Bohom.

Rýchle sme si s manželkou uvedomili, že náuky, ktoré sme sa dozvedeli od majiteľov farmy, neboli v súlade s tým, čo sme čítali v našej Biblii. A nebolo také ani ich správanie. V skutočnosti nás v istom čase tak rozčúlil spôsob, akým s nami na farme zaobchádzali, že som o tom napísal v liste panej, ktorá nám dala Grécke písma. „Som presvedčený, že až doteraz nám Boh ukazoval, ktoré ‚kresťanstvo‘ je falošné, a ak Boh skutočne existuje, ukáže nám teraz aj pravé kresťanstvo.“ Napísal som jej a ani som nevedel, aké to bolo pravdivé. Práve vtedy som si spomenul na to, čo nám povedali tí dvaja svedkovia o pokrytectve cirkví. Rozhodli sme sa, že sa opäť stretneme so svedkami.

O niekoľko dní tí manželia zariadili, aby nás navštívili dvaja iní svedkovia Jehovu, ktorí žili nablízku. Pozvali nás na obed. U nich doma sme diskutovali o Biblii a to, čo sme počuli, sa nám veľmi páčilo. Nasledujúci deň sme boli pozvaní opäť a mali sme ďalší dlhý rozhovor. Všetko, čo nám ukázali v Biblii, bolo také logické a zrozumiteľné, a my sme si s manželkou uvedomovali, že sme objavili niečo nádherné, áno, objavili sme pravdu!

V ten večer sme takmer nemohli zaspať. Vedeli sme, že náš život nebude stále takýto. Začal som čítať knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, ktorú vydali Jehovovi svedkovia, a pri jej čítaní som mal pocit, akoby som bol predtým slepý, ale teraz vidím! Mohol som pochopiť zmysel života, prečo bol človek umiestnený na zem, prečo zomierame, prečo Boh pripúšťa toľko utrpenia a ako sa svetovými udalosťami spĺňajú biblické proroctvá. Požičal som si od Jehovových svedkov toľko kníh, koľko som len mohol, a čítal som ich celé hodiny. Ľahko som pochopil falošnosť učenia o trojici, pekelnom ohni a nesmrteľnosti duše. Veľmi sa mi páčila logika a pôsobivá biblická argumentácia, ktorá bola v publikáciách použitá.

Porovnávanie Biblií a veriacich

Majitelia farmy sa nás snažili odradiť od štúdia s Jehovovými svedkami. „Majú odlišnú Bibliu, nesprávny preklad,“ povedali nám. „Nuž, budem ho musieť skontrolovať,“ povedal som. Od majiteľov farmy som si požičal niekoľko prekladov Biblie a dostal som aj výtlačok Prekladu nového sveta Svätých písiem a všetky som vzájomne porovnával s Bibliou v hebrejčine. Bol som nadšený, keď som zistil, že Preklad nového sveta je najpresnejším a najvernejším prekladom. Moja dôvera v publikácie Watchtower Bible and Tract Society vzrástla.

Keď sme prvý raz navštívili zhromaždenie v sále Kráľovstva, nerozumeli sme všetkému, o čom sa tam hovorilo, ale nemali sme problémy pochopiť úžasnú lásku, ktorú nám zbor prejavil. Zapôsobilo na nás, že sa tak často spomína meno Jehova. „Jehova, Jehova,“ opakoval som stále znovu cestou zo zhromaždenia. „Teraz to už nie je len ‚Boh‘, je to ‚Jehova Boh‘,“ povedal som svojej manželke.

Napokon sme sa presťahovali do Christchurchu, aby sme sa mohli častejšie stretávať s Jehovovými svedkami a chodiť na všetky zhromaždenia. Kniha Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? mi odstránila z mysle akékoľvek pochybnosti, že Jehova Boh skutočne existuje a že je Stvoriteľom.

Spoznávame palestínskych bratov

Keď sme sa skontaktovali s kanceláriou odbočky Jehovových svedkov v Izraeli, dostal som listy od tamojších svedkov. Jeden z listov bol od Palestínčanky žijúcej na západnom pobreží a jej list sa začínal slovami: „Môj brat Rami.“ Pomyslel som si: To je neuveriteľné, veď Palestínčania boli mojimi nepriateľmi a tu ma jedna z nich oslovuje „môj brat“. Začal som si vážiť jedinečnú lásku a jednotu, ktorá panuje medzi Jehovovými svedkami na celom svete. Čítal som, že cez druhú svetovú vojnu boli Jehovovi svedkovia v Nemecku posielaní do koncentračných táborov, trpeli a boli popravovaní, pretože sa neučili bojovať proti svojim duchovným bratom z iných krajín. Áno, práve to som očakával od pravých nasledovníkov Ježiša. — Ján 13:34, 35; 1. Jána 3:16.

Ďalej sme robili pokroky v štúdiu. Medzitým nám imigračný úrad Nového Zélandu láskavo povolil trvalý pobyt, čo len zväčšilo našu radosť. Teraz sme sa mohli usadiť a uctievať Jehovu v jednej z najkrajších krajín sveta.

Moji rodičia prijímajú pravdu

Samozrejme, len čo sme sa dozvedeli tieto nádherné biblické pravdy, začal som o nich písať rodičom. Už predtým vyjadrili želanie, že by nás chceli navštíviť. „Našiel som niečo, čo je hodné akejkoľvek sumy peňazí,“ napísal som, aby som v nich vzbudil očakávanie. Koncom roku 1987 pristáli na Novom Zélande a takmer ihneď sme začali hovoriť o pravdivosti Biblie. Otec si pre moju vieru v Ježiša myslel, že som zošalel, a veľmi sa mi snažil dokázať, že sa mýlim. Skoro každý deň sme sa hádali. Časom sa však naše hádky zmenili na diskusie a diskusie na biblické štúdium. Prostredníctvom opravdivej lásky, ktorú im prejavovali svedkovia, moji rodičia pochopili krásu a logiku pravdy.

Aká to bola pre mňa radosť, keď som videl, ako sa rodičia oslobodili z pút falošného náboženstva a neskôr aj z pút nacionalizmu. Po štvormesačnej návšteve sa vrátili s biblickou pravdou do svojho domovského mesta pri Galilejskom jazere. Tam pokračovali v štúdiu s dvoma svedkami z najbližšieho zboru, ktorý bol vzdialený 65 kilometrov. Čoskoro začali rozprávať o Jehovovi a jeho Slove aj iným. Niekoľko dní pred začiatkom vojny v Perzskom zálive symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi.

Medzičasom sme sa s manželkou pripojili k celosvetovej rodine Jehovových svedkov, keď sme v júni 1988 verejne symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi Bohu. Bol som presvedčený, že je len jeden spôsob, ako môžem slúžiť Jehovovi, a to ako služobník celým časom. Chopil som sa teda prvej príležitosti a začal som slúžiť celým časom. Nikdy nezabudnem, ako veľa som bol ochotný vykonať pre svoju vlasť, dokonca riskovať život. O koľko viac musím byť ochotný to robiť pre Jehovu Boha, o ktorom viem, že ma nikdy nesklame! — Hebrejom 6:10.

Ďakujeme Jehovovi za úžasnú nádej, ktorú nám dáva, za nádej, že čoskoro sa celá planéta Zem stane krásnym domovom pre tých, ktorí skutočne milujú spravodlivosť — domovom, kde nebude panovať nacionalizmus a falošné náboženstvo, a preto tam nebudú vojny, utrpenie a nespravodlivosť. (Žalm 46:8, 9) — Rozprával Rami Oved.

[Mapa na strane 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

LIBANON

SÝRIA

IZRAEL

Tiberias

Okupované územia

Jericho

Jeruzalem

Pásmo Gazy

JORDÁN

[Obrázok na strane 18]

Rami Oved s rodinou dnes