Pomoc tým, ktorí trpia poruchami jedenia

MILIÓNY rodín po celom svete sa musia vyrovnávať s tým, že niekto z ich blízkych trpí poruchami jedenia. Bulímia (prejedanie sa a zámerne vyvolané zvracanie), anorexia nervosa (pretrvávajúce nechutenstvo alebo odmietanie jedla) a neodolateľné nutkanie k prejedaniu sa (neovládateľné jedenie) dosiahli v niektorých oblastiach epidemické rozmery.

Tieto poruchy sú prevažne problémom žien. Postihujú ženy prakticky každého veku, slobodné i vydaté. Medzi postihnutými sú dievčatá i slečny, no aj staršie ženy vrátane babičiek.a Keďže viac ako deväťdesiat percent postihnutých tvoria ženy, budeme sa v článku o tých, ktorí trpia týmto problémom, zameriavať predovšetkým na ne.

Ak niekto z vašich blízkych trpí poruchou jedenia, nepochybne mu chcete pomôcť. Ale povedať tomu, kto trpí bulímiou, aby sa prestal prejedať a vyvolávať si zvracanie, je to isté, ako povedať niekomu, kto má zápal pľúc, aby prestal kašlať. Skôr ako budete môcť skutočne pomôcť tomu, kto trpí poruchou jedenia, budete musieť identifikovať vážne citové poruchy, ktoré sú často koreňom tohto problému, a venovať im pozornosť. Nestačí iba dobrý úmysel, dôležitá bude vaša obratnosť. Niekedy je prvotnou príčinou sexuálne zneužitie v minulosti. Ak je to tak, potom bude postihnutý zrejme potrebovať zvláštnu pomoc od spôsobilého odborníka.b

Zistiť, v čom je podstata problému

Nie je vždy ľahké zistiť, že vaše dieťa, váš manželský druh alebo vaši priatelia sú postihnutí poruchami jedenia, pretože tí, ktorí trpia týmto problémom, to môžu tajiť. (Pozri pripojený rámik.) A porucha jedenia obyčajne nezmizne sama od seba. Čím skôr sa s postihnutou osobou niekto porozpráva a čím skôr dostane pomoc, tým väčšia je pravdepodobnosť uzdravenia.

No skôr ako sa porozprávate s tým, o kom sa domnievate, že je postihnutý, starostlivo si premyslite, čo poviete, a vyberte aj najvhodnejší čas na rozhovor. Malo by to byť vtedy, keď ste pokojný a keď sa dá očakávať, že vás nič nevyruší. Nesprávny prístup, ako je používanie vážnych hrozieb, zabráni výmene myšlienok a môže situáciu ešte zhoršiť.

Keď sa rozprávate s niekým, o kom sa domnievate, že trpí niektorou poruchou jedenia, nevyjadrujte dohady, ale buďte konkrétni. Mohli by ste napríklad povedať: ‚Vidím, že si schudla. Tie šaty sú ti dosť voľné. Čo sa s tebou deje?‘ Alebo: ‚Počul som, ako si v kúpelni zvracala. Viem, že je to nepríjemné, ale chcem ti pomôcť. Môžeme byť k sebe úprimní?‘ Aj keď dotyčná osoba reaguje s hnevom a zapiera, váš pokojný prístup ju môže podnietiť, aby sa o tom porozprávala. (Príslovia 16:21) Reálnym cieľom vášho prvého rozhovoru môže byť dosiahnutie otvorenej diskusie.

Poruchy jedenia vzniknú často vtedy, keď sú členovia rodiny príliš úzkostliví o telesné proporcie alebo keď deti dostávajú pochvalu najmä za svoj vzhľad či dosiahnuté výkony. Preto ak niekto trpí poruchou jedenia, ostatní členovia rodiny by mali prehodnotiť svoje postoje a priority. Vyriešenie problému postihnutého môže dokonca vyžadovať isté zmeny od členov rodiny. Ich úsilie je často jedným z najdôležitejších faktorov pri vyliečení postihnutého.

Vyhýbajte sa donucovaniu

V istej rodine sa podráždení rodičia pokúšali doslova napchať jedlo do úst svojej dcéry, ktorá trpela anorexiou, ale ona odporovala a cítila uspokojenie, keď sa jej podarilo odolať úsiliu rodičov. Preto uznajte, že nemôžete prinútiť niekoho, aby jedol, alebo naopak, aby sa prestal oddávať prejedaniu. Čím viac sa budete snažiť postihnutého nútiť, tým sa môže stať boj urputnejším.

„Situácia sa zhoršovala zakaždým, keď som sa začal zaoberať jej jedením,“ pripustil Jozef, ktorého dcéra Lea takmer zomrela v dôsledku anorexie. „Musel som celkom prestať rozprávať o všetkom, čo sa týkalo jedenia.“ Jeho manželka Anna vysvetlila, čo ich dcére prospelo: „Pomohli sme jej uvedomiť si, že môže získať pocit kontroly sama nad sebou aj bez toho, aby sa musela utiekať k takým extrémom. To jej zachránilo život.“ Je múdre neklásť taký dôraz na jedenie. Pomôžte postihnutej osobe uvedomiť si, že keď je, robí to kvôli sebe a nie kvôli vám.

Pomôžte im budovať sebadôveru

Poruchami jedenia trpia väčšinou perfekcionisti. Mnohí majú len malé skúsenosti s neúspechom. Niekedy k tomuto problému prispievajú aj rodičia, hoci majú tie najlepšie úmysly. Ako? Tým, že deti úzkostlivo opatrujú a snažia sa ich ochrániť pred každou nepríjemnosťou.

Preto rodičia musia pomôcť dieťaťu, aby si uvedomilo, že chyby sú súčasťou života a hodnota jeho osobnosti sa neurčuje podľa chýb. „Lebo spravodlivý môže padnúť i sedemkrát,“ hovorí sa v Prísloviach 24:16, „a určite vstane.“ Dieťa nebude skrúšené nešťastím, ak bolo učené, že prehry sú normálne, dočasné a možno ich prekonať.

Rodič musí tiež uznávať a vážiť si jedinečnosť každého dieťaťa. Zatiaľ čo sa kresťanský rodič snaží vychovávať dieťa v „Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní“, mal by tiež dovoliť, aby si dieťa zachovalo svoju osobnosť. (Efezanom 6:4) Nesnažte sa vtesnať dieťa do určitej formy podľa svojich predstáv. Aby dieťa prekonalo nejakú poruchu jedenia, musí cítiť, že jeho osobnosť je rešpektovaná a že je milované.

Rozvíjajte otvorenú výmenu myšlienok

V mnohých rodinách, kde dieťa alebo manželský druh trpí poruchou jedenia, býva len slabá výmena myšlienok. Tí, ktorí trpia touto poruchou, majú obyčajne ťažkosti s vyjadrením svojich skutočných pocitov, keď sa odlišujú od pocitov rodičov alebo manželského druha. Tak je to najmä v domácnosti, kde platí pravidlo: ‚Ak nemáš povedať niečo pekné, nehovor radšej nič.‘ Preto sa postihnutý utieka k jedlu, aby si nepripomínal vnútorné sklamanie.

Napríklad Matúš nevedel pomôcť svojej manželke prekonať nutkanie k prejedaniu sa. „Vždy, keď sa rozruší, plače, a potom ide a je,“ sťažoval sa. „Nikdy... mi nepovie, čo ju skutočne znepokojuje.“ Jeden odborník im navrhol vyhradiť si jednu hodinu v týždni, aby sa spolu porozprávali a aby hovorili o svojich ťažkostiach bez toho, že by ten druhý prerušoval. „To mi otvorilo oči,“ povedal Matúš. „Nemal som ani potuchy o tom, že Monika je nešťastná z toľkých vecí a že mám taký sklon ospravedlňovať sa. Myslel som si, že som dobrý poslucháč, ale v skutočnosti som ním nebol.“

Teda aby ste pomohli svojmu manželskému druhovi alebo dieťaťu, buďte ochotní vypočuť si ich negatívne pocity a to, s čím sú nespokojní. Podľa Biblie je správne počúvať ‚žalostný krik poníženého‘. (Príslovia 21:13) Jozef a Anna sa to museli naučiť.

„Musel som prestať robiť prenáhlené závery a prejavovať podráždenie, keď Lea zastávala odlišný názor,“ priznal Jozef v súvislosti so svojou dcérou trpiacou na anorexiu. Jeho manželka Anna povedala: „Počúvajte, čo chce dieťa povedať. Nesnažte sa klásť svoje slová do jeho úst. Počúvajte, čo skutočne cíti.“

Anna to znázornila takto: „Keď sa predtým Lea sťažovala, že ju niekto citovo zranil, hovorievala som jej, že ten človek to tak v skutočnosti nemyslel. Ale ona sa ešte viac rozrušila. Keď sa teraz sťažuje, hovorím: ‚Viem, že ťa to muselo zraniť. Chápem, že sa preto trápiš.‘ Snažím sa skôr vcítiť do jej situácie, ako ihneď meniť jej postoj.“ Preto pozorne počúvajte a nedomnievajte sa, že už poznáte úmysly alebo pocity toho druhého.

Keď sa udržiava otvorená výmena myšlienok, človek môže nájsť útechu v čase citového rozrušenia a necíti nutkanie utiekať sa k nezdravým zvykom pri jedení. Dana vysvetľuje, prečo sa už nevrátila k neodolateľnému prejedaniu a bulímii: „Keď som rozrušená, vždy sa môžem porozprávať so svojím manželom, pretože je chápavý a vie ma potešiť.“

Prejavujte obetavú lásku

Jeden zarmútený otec, ktorého dcéra postihnutá bulímiou zomrela na zlyhanie srdca, dal takúto radu: „Milujte svoje deti ešte viac, ako sa vám zdá, že je dostatočné.“ Áno, buďte štedrí v prejavoch lásky. Pomôžte svojmu dieťaťu a vášmu manželskému druhovi cítiť, že vaša láska k nim nezávisí od toho ako vyzerajú alebo aké výkony dosahujú. No milovať niekoho, kto je v zovretí poruchy jedenia, nie je ľahké. Kľúčom je preto obetavá láska, ktorá sa podľa Biblie prejaví láskavosťou, trpezlivosťou a odpúšťaním. Je to ochota klásť záujmy iného pred svoje vlastné. — 1. Korinťanom 13:4–8.

Keď sa istí manželia dozvedeli, že ich dcéra je postihnutá bulímiou, boli v rozpakoch, čo robiť. „Cítil som, že ak si človek nie je celkom istý, čo robiť, treba prejaviť láskavosť,“ poznamenal otec. „Uvedomoval som si, že je dobrým dievčaťom, ktoré má vážny osobný problém. Prejavom láskavosti bolo pomôcť dcére nadobudnúť pocit istoty a poskytnúť jej citovú oporu.“

Spýtal sa svojej dcéry: „Neprekážalo by ti, keby sme sa ťa spolu s matkou pravidelne pýtali, ako sa ti darí pri prekonávaní tohto problému?“ Vyjadrila ocenenie za tento láskavý záujem, a tak sa jej rodičia z času na čas na jej problém pýtali.

„Boli obdobia, keď recidíva prišla po niekoľkých dňoch, potom dcérka vydržala niekoľko týždňov a potom niekoľko mesiacov,“ vysvetľoval otec. „Ale keď sa priznala, že opäť podľahla, snažili sme sa ju povzbudiť a nedať najavo sklamanie.“ Matka dodala: „Veľa sme sa rozprávali. Hovorila som jej, že robí očividné pokroky. Povedala som: ‚Len sa nevzdávaj. Tentokrát si vydržala dva týždne. Uvidíme, koľko vydržíš teraz.‘“

„Jedným z dôvodov, prečo sme si nevšimli dcérine abnormálne návyky pri jedle, bolo to, že sme len zriedkakedy večerali spolu,“ poznamenal otec. „Preto som si zmenil časový plán tak, aby som bol pri večeri doma s rodinou.“ Tieto úpravy, ktoré umožnili rodine jedávať spoločne, a tiež prejavovanie trpezlivosti a milujúcej pozornosti, pomohli ich dcére, aby sa celkom uzdravila.

Zatiaľ čo sa snažíte urobiť pre postihnutú dcéru to najlepšie, je dôležité viesť ju podľa potreby k disciplíne, pretože je to prejavom lásky. (Príslovia 13:24) Nechráňte ju pred následkami vlastného konania. Ak musí zo svojho zaplatiť za jedlo spotrebované pri prejedaní, alebo keď budete požadovať, aby vyčistila kúpeľňu po zvracaní, ktoré si sama vyvolala, môže ju to naučiť, že je zodpovedná za svoje konanie. Keď budete trvať na tom, aby dodržiavala rozumné domáce pravidlá, prejavíte tým svoju dôveru, že je schopná správne riadiť svoj život. To môže prispieť k väčšej sebaúcte, ktorá obyčajne ľuďom trpiacim poruchami jedenia chýba.

Vnútro postihnutej je rozbúrené, preto možno hovorí v hneve. Ak sa to stane, snažte sa pochopiť príčinu tohto výbuchu. Pokúste sa nájsť zdroj týchto „útrap“ a pracujte na jeho odstránení. (Jób 6:2, 3) Pre Jozefa a Annu bolo zvlášť náročné vyrovnať sa s tým, že sa ich dcéra trpiaca anorexiou stala spurnou a používala urážlivé slová.

„Stále sme sa usilovali prejavovať jej lásku namiesto toho, aby sme ju jednoducho vyhodili na ulicu,“ povedala Anna. Jej manžel dodal: „Stále sme pre ňu hľadali pomoc a povedali sme jej, akú máme o ňu veľkú starosť.“ Výsledok? Napokon si uvedomila, že jej rodičia ju určite veľmi milujú, a začala sa s nimi otvorene rozprávať.

Keď je postihnuté dieťa, tlak na rodičov, najmä na matku, je veľký. Manželia preto musia poskytovať svojim manželkám potrebnú citovú podporu. Neobetujte svoje manželstvo pre chorobu dieťaťa. Zmierte sa so svojimi obmedzeniami.

V niektorých prípadoch budete možno musieť vyhľadať pomoc mimo rodiny. Vezmite do úvahy všetky okolnosti a rozhodnite, aký druh pomoci by bol najlepší. Ak sa vaša dcéra zdráha, bude potrebná aj pevnosť. Uistite ju, že ak to bude potrebné, budete konať, aby ste chránili jej život. Ale nehovorte niečo, čo nemôžete uskutočniť.

Niekedy sa budete cítiť bezmocní a situácia sa bude zdať beznádejná, ale nikdy nezabúdajte predkladať takéto problémy v modlitbe Bohu lásky. On môže pomôcť. „Uvedomili sme si, že je nad naše možnosti zvládnuť to,“ zveril sa Jozef. „To hlavné, čo sme sa naučili, bolo úplne vkladať svoju dôveru v Boha Jehovu. On nás nikdy neopustil.“

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 13]

NIEKTORÉ PRÍZNAKY PORÚCH JEDENIA

◼ Obmedzovanie jedenia ako pri prísnej diéte či pôste

◼ Nadmerné chudnutie alebo veľké výkyvy telesnej hmotnosti

◼ Zvláštne návyky pri jedle, napríklad krájanie potravy na maličké kúsky

◼ Veľký strach zo stlstnutia aj pri nízkej váhe

◼ Nadmerná pozornosť venovaná jedlu, stále rozprávanie o jedle alebo o váhe často spojené s prehnaným cvičením

◼ Vynechanie menštruácie

◼ Odťahovanie sa od iných, prejavy tajnostkárstva, a obzvlášť trávenie dlhého času v kúpeľni

◼ Citové zmeny, ako je depresia a podráždenosť

◼ Prejedanie sa pri hneve, nervozite alebo vzrušení

◼ Zneužívanie diuretík (močopudných prostriedkov), piluliek na potlačenie chuti do jedla alebo laxatív (preháňadiel)

[Obrázok na strane 15]

Súcitné počúvanie je veľmi dôležité