Viera mi pomohla prekonať operácie mozgu

„MÁTE tumor za ľavým okom.“ Tieto slová neurológa dr. Stewarta mi zneli ako zo zlého sna. To, čo povedal potom, sa predo mnou zmenilo na dláviacu nočnú moru: „Musím sa zhovárať s vašimi rodičmi, aby sme vás ihneď mohli vziať do nemocnice.“

To bol pre mňa šok. To nemohla byť pravda. Veď som sa cítila dobre! Kde by sa vzal u zdravého 22–ročného dievčaťa mozgový tumor? Moja myseľ sa búrila pri slovách lekára, lebo mi rúcali životné ciele, ktoré som si stanovila. Som Jehovova svedkyňa a práve deň predtým som ráno dostala telefonické pozvanie do ústredia Spoločnosti Strážna veža v Brooklyne na trojmesačnú spoluprácu. To bolo moje túžobné prianie a častý predmet mojich modlitieb. Keď som v to ráno vychádzala z domu, že zájdem k očnému lekárovi, bola som prešťastná.

Teraz, po 29 hodinách, akoby tieto pocity odvialo. Nebolo pochýb, že mám tumor. Strávila som päťdesiat minút v tomografe, zavretá ako torpédo v hlavni, ktoré čaká, kedy bude vystrelené. Mám sklon ku klaustrofóbii a čím dlhšie som bola dnu, tým väčší nepokoj sa ma zmocňoval. Modlila som sa o vnútorný pokoj, nôtila som si piesne kráľovstva a v mysli som si opakovala biblické texty. Pomohlo mi to uvoľniť sa. Čoskoro som sa vrátila do neurológovej ordinácie aj so snímkami. Snímaný film ukázal tumor veľkosti väčšieho pomaranča a ako výbuch bomby ma zasiahla správa, že musím okamžite nastúpiť do nemocnice. Lekár vyšiel z miestnosti, aby zavolal mojich rodičov.

Moje rozhodnutie je neotrasiteľné

„Vaši rodičia sú už na ceste sem,“ povedal, keď sa vrátil. „Nepovedali ste mi, že ste Jehovovou svedkyňou. Musíme sa o tom porozprávať. Operácia si istotne bude vyžadovať transfúzie krvi.“

„Tu niet o čom rozprávať,“ povedala som. „Moje rozhodnutie je pevné. Žiadna krv.“

„Dobre, môžeme sa o tom porozprávať, keď tu budú vaši rodičia.“

„Nie,“ povedala som a zavrtela hlavou, „na tom nemožno nič zmeniť.“

Keď prišli rodičia, potvrdili moje stanovisko ku krvi. Neurológ prijal toto rozhodnutie a povedal, že vie o jednom chirurgovi, ktorý by možno rešpektoval moje rozhodnutie. Tak sme sa zoznámili s neurochirurgom dr. H. Dale Richardsonom.

Stretli sme sa s ním vo štvrtok 30. septembra 1988 večer v jeho ordinácii. Tento muž sa mal v nasledujúcich mesiacoch stať významnou a uznávanou súčasťou nášho života. Rozprával sa s dr. Stewartom a vedel o našom názore na transfúziu krvi.

„Budeme rezať do oblasti bohatej na cievy,“ povedal. „Tumor obrástol sinus sagittales (najväčšia krvná cieva v mozgu), v akom rozsahu, to nevieme, dokiaľ sa tam nedostaneme.“

„Aj keby som sa mala dostať do nebezpečenstva života —“ povedala som, „je mi jasné, že sa to môže stať —, ale aj tak nechcem, aby ste použili krv.“ Moja matka a otec potvrdili, že moje stanovisko je aj ich stanoviskom. Videli sme, že lekárovi vstúpili slzy do očí a neskôr sme sa dozvedeli, že sám má dvoch synov a dcéru.

„Nemôžem súhlasiť s vašou vierou,“ povedal, „ale rešpektujem vašu žiadosť. Bez krvi máme sedemdesiatpercentnú nádej na úspech. Musíte pochopiť, že pravdepodobne nebudeme môcť odstrániť celý tumor na prvý raz. Nebýva zriedkavé, že tumor takejto veľkosti si vyžaduje dve alebo aj tri operácie.“

Prípravy na operáciu

Do nemocnice som prišla v nedeľu 2. októbra. Pondelok a utorok bol vyplnený dvoma predoperačnými ošetreniami, najprv aby mi zistili, ako je tumor zásobovaný krvou, a potom, aby prívod krvi znížili. Celý utorok mi telefonovali priatelia a večer ma viacerí navštívili. Všetci vedeli, čo sa má stať zajtra, ale nálada bola uvoľnená a veselá.

Večer som ihneď zaspala, ale okolo polnoci som sa zobudila a začali ma trápiť obavy. To nebolo dobré. Pustila som si kazetu s nahrávkami niektorých článkov zo Strážnej veže. O pol šiestej ráno vošla sestrička a bola prekvapená, že ma vidí pokojnú a plnú dôvery. Zakrátko prišli dve moje blízke priateľky a hneď za nimi otecko. „Len žiadna sentimentálnosť,“ povedala som, keď ma bozkávali na rozlúčku.

Zniesli ma dolu a začali ma pripravovať na operáciu, vpichli mi ihly a oholili hlavu. Keď som tam ležala, modlila som sa k Jehovovi: „Ďakujem ti, že mi pomáhaš dokázať satanovi, že nie vždy vyhráva. Viem, že sa prebudím, či to bude dnes, alebo v tvojom novom svete. Prosím daj, nech je to čím skôr.“ Keď ma viezli do operačnej sály, videla som dr. Richardsona, ako si prezerá moje snímky.

„Dobré ráno, Bethel,“ povedal, „ako ste sa vyspali?“

„Dobre,“ odpovedala som, „ale dôležitejšie je, ako ste sa vyspali vy.“

Potom mi anesteziológ dr. Ronald Pace položil na tvár masku a kázal mi hlboko dýchať a počítať naspäť. Moje čakanie sa skončilo.

Zotavovanie po operácii

Ďalšie, čo som si začala uvedomovať, bolo, že mi je zima. Usilovala som sa vymaniť sa z hmly omámenia narkózou. Bolo 22 hodín 10 minút, streda. Prešlo asi 15 hodín. Môj otec bol pri mne na resuscitačnom oddelení a upokojoval ma. Mala som obavu, či všetky moje duševné schopnosti ostali nedotknuté. „Skúšaj ma, ocko,“ povedala som a začala som počítať: „Dva a dva sú štyri, štyri a štyri je osem...“ Keď som sa dostala k 512, zaúpel: „Dosť, dosť, nestačím za tebou!“ Mamička ma objala, ako len za tých okolností mohla, a môj brat Jonathan ma oboznámil s najnovším stavom rozhodujúcich stretnutí v baseballe.

Dr. Richardson nám vysvetlil, že odstránil tumor z 80 percent. Vyzeral veľmi vyčerpaný — nie div, po 13 a pol hodinách vypätia a nárokov na jeho znalosti a zručnosť! Neskôr som sa dozvedela, čo povedal môjmu otcovi: „Skoro by nám to nebola prežila. Keď sme sa dostali na sinus sagittales, prudko krvácala. Mali sme šťastie, že sme mohli zastaviť krvácanie.“ V každom prípade bude sa musieť operovať znovu, možno aj viackrát. „Niektorí pacienti s meningiómom [druh tumoru, ktorý som mala] sa musia dávať operovať každých tri až päť rokov,“ vysvetľoval nám. „Možnože sa nám nikdy nepodarí odstrániť všetko.“

Táto správa ma dorazila! Moje nádeje na život v kresťanskej službe celým časom sa zrútili. Pustila som sa do plaču, bola som na pokraji hystérie. Otecko objal jednou rukou mamičku, druhou mňa, a začal sa modliť. Bolo to, akoby ma prikryl plášť úplného pokoja. „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie,“ ma prenikol. (Filipanom 4:7) Čítavala som o ľuďoch, ktorí pocítili tento Boží pokoj, a bola som zvedavá, čo pritom naozaj cítili. Teraz to viem. Nechcela by som prežiť túto noc ešte raz, ale to, čo som sa z tejto skúsenosti naučila, si navždy uchovám.

Kým som bola v nemocnici, rozprávala som mnohým o svojej nádeji na Božie kráľovstvo a večný život na rajskej zemi. Rozdala som 20 brožúr s názvom Jehovovi svedkovia a otázka krvi a päť kníh s názvom Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. V tom čase mi prišlo do nemocnice vyše 330 pohľadníc a množstvo telefonátov, okrem toho aj kvety a farebné balóniky. Ach, ako to pozdvihlo moju náladu a prehĺbilo moje ocenenie nášho celosvetového bratstva!

Prepustili ma 16. októbra 1988. Aj tak krásny deň zdal sa mi ešte nádhernejší, lebo som bola konečne znova na slnku a na čerstvom vzduchu. Nebo mi pripadalo belasejšie, tráva zelenšia. Nevdojak som si pomyslela, aký utešený bude raj na Zemi: bez vojny, bez hladu, bez znečistenia — a bez mozgových tumorov! Konečne očistená Zem!

Pohrebný prejav je dohodnutý

V decembri som znova navštívila dr. Richardsona. Tumor rástol. Operácia bola jedinou možnou pomocou, a čím skôr, tým lepšie. Druhá operácia sa mi zdala skoro ako múr, ako obrovský zátaras, stojaci v ceste mojim životným plánom. Veľa som premýšľala o Žalme 119:165: „Hojnosť pokoja patrí tým, ktorí milujú tvoj [Boží] zákon, a niet pre nich prekážky, na ktorej by sa mohli potknúť.“ To ma upokojilo a postupne mi približujúca sa operácia už nepripadala ako múr, ale iba ako prútená hať. No pre každý prípad napísala som jednému dobrému priateľovi v ústredí Spoločnosti Strážna veža a poprosila som ho, aby, ak bude treba, prehovoril na mojom pohrebe. (Po čase som sa dozvedela, že môj otec sa obrátil na neho s tou istou žiadosťou.)

31. januára 1989 som teda znovu musela nastúpiť do nemocnice. V istom zmysle to bolo teraz ľahšie, i keď sa situácia zdala byť kritickejšia. Budú mi tentoraz môcť odstrániť zvyšok tumoru, či bude nasledovať viac operácií? Lekári mi dodávali odvahu.

Keď ma prijímali, prišiel anesteziológ dr. Pace za mnou, strávil pri mne hodinku, kým sa vybavovali písomné formality, a potom mi odniesol kufor do nemocničnej izby. Dr. Richardson ma uistil: „Budem vás ošetrovať ako vlastnú dcéru, tak ako by som sám chcel, aby zaobchádzali so mnou.“ Žiaden chladný, navyknutý remeselný prístup. Mala som hrejivý pocit dôvery, keď som sa odovzdala do ich starostlivých rúk.

Zase som dostávala telefonáty a pohľadnice, ktoré mi prinášali útechu, a tí istí drahí priatelia, čo stáli pri mne v mojej prvej ťažkej skúške, boli tu, dodávali mi odvahu a pomáhali mi udržať si optimistického ducha. Strávili sme večer v rozhovore, hrali sme domino a smiali sme sa.

Môj život sa vracia do svojich koľají

Zavčasu ráno prišla sestrička a dala mi injekciu. Tá bola veľmi silná a ani som sa nenazdala, a bola som znovu na resuscitačnom oddelení. Operácia netrvala tak dlho ako prvá — tentoraz len desať hodín — a správa, ktorou dr. Richardson pozdravil mňa i mojich rodičov po mojom prebudení, bola pre mňa najlepším „posilňujúcim prostriedkom“. So žiarivým úsmevom nám povedal, že dokázal odstrániť celý tumor a že smieme očakávať úplné vyzdravenie. Keď mi neskôr vymieňal obväz, musela som sa od srdca zasmiať jeho slovám: „Bethel, budeme sa musieť prestať takto stretávať.“ Akí vďační sme boli Jehovovi a vynikajúcim lekárom!

Rozdala som mnoho kníh a brožúr o Božom kráľovstve ľuďom, s ktorými som sa tam rozprávala. Jednu knihu, Môžeš žiť navždy v pozemskom raji, som darovala dr. Richardsonovi. Na prvú stranu som napísala:

„Je veľmi málo príležitostí, keď musíme niekomu poďakovať za záchranu života. Vy iste často prijímate takéto poďakovania, ale ja si chcem byť istá tým, že viete, ako veľa pre mňa a pre mojich rodičov znamená všetko to, čo ste pre nás urobili. Hoci viem, že času na čítanie máte iste veľmi málo, predsa dúfam, že táto kniha Vám pomôže — i v prípade, že budete mať v budúcnosti príležitosť liečiť Jehovových svedkov — porozumieť, čomu a prečo verím. S láskou a s vrúcnou vďakou, Bethel Leibenspergerová.“

Na ôsmy deň po mojej druhej operácii ma prepustili z nemocnice a ešte v ten istý večer som išla do sály kráľovstva. O dva mesiace som už mohla sadnúť za volant. Znova som nastúpila ako Jehovova svedkyňa do služby celým časom. V auguste 1989 som sa mohla zúčastniť aj na historických zjazdoch Jehovových svedkov v Poľsku.

Môj život sa vrátil do svojich koľají.

[Rámček na strane 22]

Spomienky matky

V ten večer bola Bethel s otcom na biblickom štúdiu. Ja som bola veľmi rozrušená; nemohla som to pochopiť. Všetko som musela nechať tak, a išla som si ľahnúť. Na druhý deň to bolo ešte horšie. Nevedela som sa spamätať a rozplakala som sa. Môj manžel povedal pevným hlasom: „Musíme byť silní a veselí kvôli Bethel.“ Potom ma objal a vyslovil krátku modlitbu, v ktorej vložil nás a našu budúcnosť plne do Jehovových rúk a prosil o silu na dni, ktoré mali prísť. Bolo to ako injekcia, ktorá ma premenila z handrovej bábiky na starostlivú matku, ktorá môže byť oporou. — Judith Leibenspergerová.

[Rámček na strane 23]

Spomienky otca

Moja dcéra Bethel bola darom od Boha, ktorý sme dostali až v neskorších rokoch. Naše vzťahy boli ako z rozprávkovej knižky. Od Bethelinho útleho detstva robili sme všetko spolu. Na prechádzkach po lúkach sme sa zohli ku každému poľnému kvietku, obdivujúc umelecké cítenie Boha Jehovu. Stavali sme snehuliakov. Zhovárali sme sa o hlbokých veciach, aj vystrájali hlúposti. Pred spaním sme si kľakli k modlitbe — Bethel vo svojej teplučkej pyžame sa uvelebila medzi matku a mňa. Navštevovali sme spolu starých ľudí a chudobných. Pamätali sme na spoluveriacich, svedkov v ďalekých krajinách. Vítali sme v našom dome misionárov a verných mužov a ženy, ktorí slúžia Bohu v šľapajách Ježiša Krista. Delili sme sa o našu spoločnú vieru, delili sme sa o svoje sny o raji. Bethel vyrastala v človeka, ktorý miluje ľudí a potrebuje byť nimi milovaný. Náš rodinný život bol idylický — až do tej chvíle! „Čas a náhoda“, ako hovorí Kazateľ, postihujú všetkých ľudí a postihli aj nás. Náhle zaľahla nad nami táto ťaživá lekárska dilema ako tmavý tieň. Bez predchádzajúceho varovania stál pred nami prízrak smrti — najhorší nepriateľ človeka — a hrozil nám. — Charles Leibensperger.

[Obrázok na strane 24]

Bethel a jej rodičia tesne pred druhou operáciou