Môj zápas o život
PRED dvadsiatimi rokmi sme vychovávali spolu s manželkou Ingrid v Lime (Peru) dvoch synov a tešili sme sa zo života naplneného činnosťou. Hoci moje zamestnanie vyžadovalo, aby som cestoval do iných krajín Južnej Ameriky, i tak sme si každý týždeň vyhradili čas na návštevu zborových zhromaždení Jehovových svedkov a na zvestovateľskú službu, aby sme sa delili o biblickú pravdu s inými.
Potom, v roku 1973, som začal trpieť bolesťami hlavy a záchvatmi depresie, hoci som nemal ešte ani 30 rokov. Počas ďalších dvoch rokov sa bolesti i záchvaty stupňovali a dostavovali sa čoraz častejšie. Musel som sa viac namáhať, aby som dokázal pokračovať v každodennej činnosti.
Veľmi dobre si pamätám na obchodnú cestu do Quita v Ekvádore, ktoré leží vysoko v Andách. Hneď ako som vystúpil z lietadla na pristávaciu plochu, zachvátila ma taká neznesiteľná bolesť hlavy, že jediné, na čo som dokázal myslieť, bolo nastúpiť do prvého lietadla letiaceho do Limy.
Ihneď som šiel k svojmu lekárovi. Liečil ma na nervové napätie v presvedčení, že to je príčinou mojich bolestí hlavy. Ale pri vyšetrení očného pozadia spozoroval potrhané krvné vlásočnice. Tak som sa dostal do nemocnice.
Vyšetrenia potvrdili, že mám v mozgu nádor. Ešte strašnejšia bola správa, že nádor bol taký veľký a zdanlivo tak prerastajúci mozgom, že ho nebolo možné vyoperovať. Do jedného mesiaca oslepnete, povedal mi lekár. Potom som mal ochrnúť a asi o tri mesiace zomrieť.
Táto správa bola pre Ingrid, ktorá sa prvá dozvedela túto prognózu, strašným šokom. Okamžite sa spojila s mojou sestrou Heidi, ktorá žije v Los Angeles (Kalifornia, USA), a požiadala ju, aby vyhľadala lekára, ktorý by súhlasil s tým, že ma bude operovať bez transfúzie krvi. To bola naša prvoradá požiadavka, pretože sme boli pevne rozhodnutí poslúchnuť biblický príkaz zdržiavať sa krvi. — Skutky 15:28, 29.
Po troch rušných dňoch sme boli na ceste do Los Angeles. Keď sme leteli nad karibskou oblasťou, Ingrid mi povedala: „Pozri, aké krásne ostrovy s bielymi, pieskovými plážami!“ Pozrel som sa, ale nevidel som nič. Strácal som zrak!
Prvý zápas
Po príchode do Los Angeles ma ihneď umiestnili v Liečebnom centre UCLA (Kalifornskej univerzity v Los Angeles). Dňa 6. októbra 1975 ma dr. Walter Stern operoval. Po prebudení som sa dozvedel radostnú správu, na ktorú ma nemohla pripraviť ani rozžiarená tvár Ingrid — odstránili celý nádor! Bol veľký ako golfová loptička a nachádzal sa v pravom čelovom laloku. Bol však obalený membránou a vyoperovali ho celý.
Pohotový zákrok mi zrejme zachránil život. „Ešte niekoľko dní a už by ste neboli medzi nami,“ povedal lekár. A ja som bol živý a s neporušenými duševnými schopnosťami! Boli sme nadšení.
No obdobie zotavovania prinieslo svoje problémy. Najprv sa mi v jednej nohe začali tvoriť krvné zrazeniny, čo predstavovalo istú dilemu. Hoci som potreboval lieky na zníženie zrážanlivosti krvi, aby sa zrazeniny rozpustili skôr, ako sa uvoľnia a zasiahnu niektorý životne dôležitý orgán, potreboval som tiež lieky na zvýšenie zrážanlivosti krvi, ktoré by udržiavali krvácanie v mozgu na minime. Aká to bola úľava, keď sa lekárom podarilo nájsť rovnováhu medzi týmito liekmi s protichodnými účinkami!
Trauma 12-hodinového chirurgického zákroku na pravej čelovej časti mozgu, ktorá súvisí s citmi, bola zrejme príčinou obdobia eufórie, vzrastu emócií, ktoré nebolo možné zvládnuť liekmi. Šesť mesiacov po návrate do Limy som bol nerozumný v hodnotení toho, čo smiem robiť, neustále som sa nachádzal v akomsi povznesenom stave mysle. O niekoľko mesiacov to pominulo a dostavila sa strašná depresia, taká vážna, že som takmer stále myslel na samovraždu. Našťastie sa môj stav po roku zase znormalizoval a bol som schopný vrátiť sa k svojej každodennej činnosti.
V kresťanskom zbore som bol menovaný za staršieho a teraz bolo náročné nájsť vyrovnanosť medzi činnosťou v zbore, rodinou a povinnosťami v zamestnaní. Kedykoľvek som nemusel cestovať, zorganizoval som si čas tak, aby som ho mohol stráviť so synmi. Našou obľúbenou zábavou vo voľnom čase bola jazda na motorkách po piesčitých, skalnatých kopcoch v okolí Limy. Zdalo sa, že ďalších deväť rokov preletelo tak, že sme si to sotva uvedomili. Začal som považovať svoje znova nadobudnuté zdravie za samozrejmosť.
Potom, v máji 1985, Ingrid začala pozorovať, že som trochu bledý a nemám svoj predošlý elán. Nenapadlo nás, že by to mohol byť ďalší mozgový nádor, až kým som sa jednej noci chcel otočiť v posteli a nemohol som. Ľavá strana tela mi ochrnula. Tentoraz ma lekári vyšetrovali moderným spôsobom röntgenovania, snímkovaním CAT (tomografiou riadenou počítačom). Výsledkom bola zase cesta do Los Angeles.
Boj sa začína znova
Dňa 24. júna 1985 ma dr. Stern so svojím tímom operoval druhýkrát. Nádor narástol znovu a tentoraz sa rozšíril do temennej oblasti, do centra, ktoré ovláda pohyb končatín. V dôsledku toho mi ochrnula ľavá ruka a noha. Po ôsmich hodinách bola operácia ukončená, no štvrtina nádoru zostala hlboko v mozgu.
Po operácii mi zostala ľavá ruka a noha čiastočne ochrnutá. Niekoľko týždňov ma liečili ožarovaním kobaltom; lekári sa pokúšali zastaviť rast nádoru. No dva mesiace po operácii sa začali dostavovať kŕče. Hoci sa ich podarilo trochu zmierniť liekmi, boli čoraz častejšie a neovládateľné. Môj život na verejnosti sa znížil na minimum. Dokázal som sa starať o nejakú svetskú prácu doma, ale hrozba kŕčov sa vždy nado mnou vznášala ako temný mrak. Ovládalo ma čosi zákerné v mojom tele a to bolo príčinou stáleho pocitu márnosti.
Keďže som nevedel, kedy sa záchvaty opäť objavia, neodvažoval som sa viesť zhromaždenia v sále Kráľovstva. Ale s Jehovovou pomocou som dokázal viesť biblické štúdiá s ľuďmi, ktorí si priali študovať doma. Táto pravidelná činnosť udržovala moju myseľ pri našom Zdroji sily, Bohu Jehovovi, a zdalo sa, že zmenšuje úzkosť nad mojím premenlivým telesným stavom.
Napokon som mal v máji 1988 silné kŕče, po ktorých mi ochrnula celá ľavá časť tela. Snímky z vyšetrení tomografom ešte stále ukazovali, že všetko je v poriadku, že nádor nenarástol. Záver bol ten, že kŕče nejako súviseli s procesom uzdravovania. Rozhodli sme sa však ísť znova do Los Angeles na rozsiahlejšie vyšetrenia.
Dr. Stern, ktorý uskutočnil prvé dve operácie bez použitia krvi, odišiel do dôchodku. Láskavo nám však odporučil dr. Donalda Beckera, primára neurochirurgického oddelenia Kalifornskej univerzity. Dr. Becker súhlasil s operáciou, ak to bude považovať za potrebné, a súčasne bol ochotný rešpektovať našu úctu ku krvi založenú na Biblii. Nemienil mi teda dávať transfúziu krvi.
Začali sa vyšetrenia, ktoré som už dobre poznal. Ale tentoraz okrem tomografických snímok a angiogramu mozgu bol do vyšetrenia zahrnutý aj nový, nezvyčajný spôsob nazývaný MRI (zobrazenie pomocou magnetickej rezonancie). Áno, zistilo sa, že v mozgu boli nádory — dokonca tri!
Deň pred plánovaným uskutočnením operácie sa zistilo niečo strašné — nemal som dostatočnú zrážanlivosť krvi! Liek, ktorý som užíval proti kŕčom, mi ničil krvné doštičky. Preto bol v priebehu nasledujúcich dva a pol týždňov tento liek postupne nahradený iným, ktorý nemal taký nepriaznivý vedľajší účinok. Táto zmena bola traumatická, pretože kým bola ukončená, trpel som opakovanými záchvatmi silných kŕčov.
Tretia operácia
Konečne nadišiel deň operácie, 1. august 1988. O šiestej ráno som sa s pohnutím rozlúčil s Ingrid. O niekoľko minút som sa ocitol v operačnej sále. Trvalo to dlhých 12 hodín, kým z nej vyšiel dr. Becker, aby oznámil Ingrid, že odstránili všetky nádory — dokonca i tú časť, ktorá zostala v mozgu po druhej operácii spred troch rokov — a že som stratil iba trochu viac ako za pohár krvi.
„No niečo mi stále ešte robilo starosti,“ vysvetľuje Ingrid. „V akom duševnom stave bude Hans po prebudení z narkózy? Spozná ma, že som to ja, jeho manželka?“ Hneď nasledujúce ráno dovolili lekári Ingrid, aby ma navštívila. Keď som otvoril oči, povedal som: „Schatzi“, nežné slovko, ktorým som ju vždy oslovoval. A tak, ako povedala, „bol to začiatok nového dňa“.
Boj pokračuje
Zdalo sa, že obdobie mojej rehabilitácie sa nikdy neskončí. O dva roky neskôr sa objavili ďalšie dva nádory, ktoré narúšali moje zotavovanie. Preto som sa 26. novembra 1990 podrobil štvrtej operácii mozgu. Odstránili ďalšie dva nádory. Znova som sa ocitol na invalidnom vozíku a moje dni boli opäť naplnené bolestivými cvičeniami nôh, ktoré mali povzbudiť môj mozog a pripomenúť mu, ako mám zas chodiť.
Avšak nádory čoskoro narástli znovu. Tentokrát boli zhubné. Poslednýkrát ma operovali 16. júla 1991; niekoľko nádorov však nebolo možné vyoperovať. Podrobil som sa špeciálnemu liečeniu ožarovaním, aby sa nádory zmenšili a rozložili. Dúfame, že sa to môže podariť, ale moja rehabilitácia sa stala ešte náročnejšou.
Uvažovať na základe mojej telesnej kondície o vyhliadkach do budúcnosti by viedlo iba ku sklamaniu. Jediným múdrym spôsobom života je zamerať sa na duchovné hodnoty. Biblia hovorí, akoby to bolo napísané práve pre mňa: „Lebo telesné cvičenie je na máločo užitočné, ale zbožná oddanosť je užitočná na všetko, lebo má sľub terajšieho života a toho, ktorý má prísť.“ — 1. Timotejovi 4:8.
Život, ktorý má prísť, je večný život v Božom novom svete. Doklady ukazujú, že je už blízko, áno, čoskoro budem bežať a skákať ako jeleň. (Izaiáš 35:6) A ak by som aj pred príchodom nového sveta zomrel, tí, ktorí sú verní Jehovovi, majú zaistené vzkriesenie. Večný život nemôžeme získať vlastnou silou, ale iba svojou vernou službou nášmu Bohu Jehovovi. — Rozprával Hans Augustin.
[Obrázok na strane 23]
S manželkou Ingrid