William Tyndale — muž so schopnosťou predvídať

William Tyndale sa narodil v Anglicku „na hraniciach Walesu“, pravdepodobne v Gloucesterskom grófstve, hoci presné miesto a dátum sa nedá určiť. V októbri 1994 Anglicko oslavovalo 500. výročie narodenia muža, ktorý „nám dal anglickú Bibliu“. Za toto dielo bol Tyndale umučený. Prečo?

WILLIAM TYNDALE vynikal v štúdiu gréčtiny a latinčiny. V júli 1515, keď mal najviac 21 rokov, dosiahol hodnosť magistra slobodných umení na Oxfordskej univerzite. V roku 1521 už bol ordinovaným rímskokatolíckym kňazom. V tom čase činnosť Martina Luthera uvádzala katolicizmus v Nemecku do zmätku. No Anglicko bolo naďalej katolíckou krajinou, až kým sa kráľ Henrich VIII. v roku 1534 definitívne nerozišiel s Rímom.

Hoci angličtina bola v Tyndalových dňoch bežným jazykom, všetko vzdelávanie prebiehalo v latinčine. Latinčina bola tiež jazykom cirkvi a Biblie. V roku 1546 Tridentský koncil zdôraznil, že sa má používať výlučne Hieronymova latinská Vulgáta z piateho storočia. Čítať ju však mohli iba vzdelaní ľudia. Prečo by mala byť ľuďom v Anglicku odopieraná Biblia v angličtine a upieraná sloboda čítať si ju? „Aj Hieronym preložil bibliu do svojho materského jazyka, prečo by sme to nemohli urobiť aj my?“ znel Tyndalov argument.

Krok viery

Po čase, ktorý Tyndale strávil v Oxforde a pravdepodobne ďalším štúdiom v Cambridgi, sa na dva roky stal domácim učiteľom mladých synov Johna Walsha v Gloucesterskom grófstve. V tom období v sebe živil túžbu preložiť Bibliu do angličtiny a nepochybne mal príležitosť rozvinúť svoje prekladateľské schopnosti za pomoci Erasmovho nového biblického textu v gréčtine i v latinčine v paralelných stĺpcoch. V roku 1523 Tyndale opustil rodinu Walshovcov a odcestoval do Londýna. Mal v úmysle získať povolenie na svoj preklad od londýnskeho biskupa Cuthberta Tunstalla.

Tunstallovo oprávnenie bolo nevyhnutné, lebo ustanovenia Oxfordskej synody v roku 1408, známe ako Oxfordský dekrét, obsahovali zákaz prekladať Bibliu do miestneho jazyka alebo ju čítať v tomto jazyku, ibaže by na to dal povolenie biskup. Mnohí putujúci kazatelia známi ako lolardi boli upaľovaní ako kacíri za to, že sa odvážili porušiť tento zákaz. Títo lolardi čítali z Biblie Johna Wycliffa, z anglického prekladu Vulgáty, a rozširovali ju. Tyndale cítil, že prišiel čas preložiť Kresťanské spisy z gréčtiny, a tak vytvoriť nový, autentický preklad pre svoju cirkev a pre anglický ľud.

Biskup Tunstall bol učený človek, ktorý urobil veľa pre povzbudenie Erasma. Tyndale na dôkaz svojich schopností predložil Tunstallovi na schválenie preklad ťažkého gréckeho textu jednej z Ísokratových rečí. Tyndale dôverčivo dúfal, že Tunstall mu ponúkne priateľstvo a ochranu a prijme jeho ponuku preložiť Písma. Čo urobí biskup?

Odmietnutie — prečo?

Hoci Tyndale mal odporúčajúci list, Tunstall neprijal jeho návštevu. Preto musel Tyndale požiadať o rozhovor písomne. Nie je známe, či sa Tunstallovi napokon uráčilo s Tyndalom stretnúť, ale jeho odkaz znel: ‚Môj dom je plný.‘ Prečo Tunstall takto úmyselne ignoroval Tyndala?

Reformné Lutherovo dielo na európskom kontinente spôsobovalo katolíckej cirkvi veľkú starosť a malo ohlas aj v Anglicku. V roku 1521 Kráľ Henrich VIII. vydal mocný spis, ktorý bránil pápeža proti Lutherovi. Pápež z vďačnosti udelil Henrichovi titul „Obhajca viery“.a Aj Henrichov kardinál Wolsey bol aktívny v ničení Lutherových ilegálne dovezených kníh. Tunstall, ako katolícky biskup verný pápežovi, kráľovi a svojmu kardinálovi, bol viazaný povinnosťou potlačiť akékoľvek zmýšľanie, ktoré by sa mohlo javiť ako sympatizujúce s rebelantom Lutherom. Tyndale bol hlavným podozrivým. Prečo?

Tyndale sa počas svojho pobytu u rodiny Walshovcov nebojácne ozýval proti nevedomosti a bigotnosti miestnych duchovných. Medzi nich patril John Stokesley, ktorý spoznal Tyndala už v Oxforde. Ten napokon nahradil Cuthberta Tunstalla v úrade londýnskeho biskupa.

Odpor proti Tyndalovi je zjavný aj z konfliktu s istým vysokopostaveným duchovným, ktorý povedal: „Bolo by pre nás lepšie byť bez Božieho zákona ako bez pápežovho.“ Tyndale odpovedal pamätnými slovami: ‚Odmietam poslúchať Pápeža a všetky jeho zákony. Ak ma nechá Boh nažive, o pár rokov dokážem, že chlapec, ktorý chodí za pluhom, bude vedieť z Písiem viac než vy.‘

Tyndale musel predstúpiť pred administrátora Worcesterskej diecézy pre vykonštruované obvinenia z kacírstva. „Kruto sa mi vyhrážal a nadával mi,“ spomínal neskôr Tyndale a dodal, že sa s ním zaobchádzalo ako so „psom“. Neexistoval však nijaký dôkaz, ktorý by ho usvedčil z kacírstva. Historici sú presvedčení, že všetky tieto záležitosti boli tajne oznámené Tunstallovi, aby ovplyvnili jeho rozhodnutie.

Po roku strávenom v Londýne prišiel Tyndale k záveru: „Pre prekladanie nového Zákona nebolo miesta v paláci môjho londýnskeho pána, no... nebolo pre to miesta ani v celom Anglicku.“ Mal pravdu. Ktorý tlačiar v Anglicku by sa v atmosfére útlaku vyvolanej Lutherovým dielom odvážil vydať Bibliu v angličtine? A tak sa v roku 1524 Tyndale preplavil cez Lamanšský prieliv, aby sa už nikdy nevrátil.

Do Európy a nové problémy

William Tyndale našiel so svojimi vzácnymi knihami útočište v Nemecku. Priniesol si so sebou 10 libier, ktoré mu láskavo dal jeho priateľ Humphrey Monmouth, vplyvný londýnsky obchodník. Tento dar bol v tých časoch takmer dostatočný, aby umožnil Tyndalovi vytlačiť Grécke Písma, ktoré zamýšľal preložiť. Monmouth bol neskôr zatknutý za to, že pomáhal Tyndalovi a že údajne sympatizoval s Lutherom. Vyšetrovali ho, uvrhli do londýnskej pevnosti Tower a prepustili ho iba potom, keď požiadal kardinála Wolseyho o milosť.

Kde presne v Nemecku Tyndale šiel, nie je známe. Istý doklad poukazuje na Hamburg, kde mohol stráviť asi rok. Stretol sa s Lutherom? Nie je to isté, aj keď obvinenie proti Monmouthovi hovorí, že áno. Jedna vec je však istá: Tyndale usilovne pracoval na preklade Gréckych Písiem. Kde mohol dať svoj rukopis vytlačiť? Túto úlohu zveril Petrovi Quentellovi v Kolíne.

Všetko šlo dobre, až kým sa odporca John Dobneck, inak známy ako Cochlaeus, nedozvedel, čo sa deje. Cochlaeus okamžite podal správu o svojom zistení jednému blízkemu priateľovi Henricha VIII., ktorý pohotovo dosiahol, aby bolo Quentellovi zakázané tlačiť Tyndalov preklad.

Tyndale a jeho pomocník William Roye utiekli, aby si zachránili život, a vzali so sebou stránky Matúšovho evanjelia, ktoré už boli vytlačené. Plavili sa hore riekou Rýn do mesta Worms, kde svoju prácu dokončili. Časom bolo vytlačených 6000 kusov prvého vydania Tyndalovho Nového Zákona.b

Úspech — napriek odporu

Preklad a tlač bola jedna vec. Dostať Biblie do Británie druhá. Cirkevní činitelia a svetské úrady boli rozhodnuté zabrániť ich preprave loďou cez Lamanšský prieliv, ale priateľsky naklonení obchodníci mali riešenie. Zväzky ukryté v baloch plátna a iného tovaru boli prepašované k brehom Anglicka a hore do Škótska. Tyndale tým bol povzbudený, no jeho boj sa iba začal.

Dňa 11. februára 1526 sa kardinál Wolsey a spolu s ním 36 biskupov a iných cirkevných hodnostárov zhromaždilo blízko Katedrály sv. Pavla v Londýne, „aby videli, ako sa veľké koše kníh hádžu do ohňa“. Medzi nimi bolo aj niekoľko výtlačkov Tyndalovho vzácneho prekladu. Z tohto prvého vydania existujú dnes iba dva výtlačky. Jediný kompletný výtlačok (ktorému chýba len titulná strana) je v Britskej knižnici. Iróniou je, že ďalší, v ktorom chýba 71 strán, bol objavený v knižnici Katedrály sv. Pavla. Nikto nevie, ako sa tam dostal.

Tyndale sa nedal odradiť a ďalej produkoval nové vydania svojho prekladu, ktorý anglickí duchovní systematicky konfiškovali a pálili. Potom Tunstall zmenil taktiku. S istým obchodníkom, ktorý sa volal Augustine Packington, uzavrel dohodu o kúpe všetkých kníh, ktoré napísal Tyndale, včítane Nového Zákona, aby ich mohol spáliť. To vopred zariadil Tyndale, s ktorým Packington už mal uzavretú dohodu. Halleho Kronika hovorí: „Biskup mal knihy, Packington vďaku a Tyndale peniaze. Neskôr, keď bolo vytlačených viac Nových Zákonov, prichádzali do Anglicka rýchlo a vo veľkom počte.“

Prečo sa duchovenstvo tak rozhorčene stavalo proti Tyndalovmu prekladu? Zatiaľ čo v latinskej Vulgáte sa prejavoval sklon zahmlievať posvätný text, Tyndalov preklad z pôvodnej gréčtiny po prvý raz vyjadril biblické posolstvo jasnou rečou pre anglický ľud. Tyndale sa napríklad rozhodol preložiť grécke slovo agapé v 1. Korinťanom 13. kapitole ako „láska“ namiesto „dobročinnosť“. Trval skôr na používaní slova „zbor“ než anglického slova „church“ (ktoré označuje cirkev i kostol), aby položil dôraz na ľudí, ktorí uctievajú, a nie na cirkevné budovy. Poslednou kvapkou pre duchovenstvo však bolo, keď Tyndale nahradil slovo „kňaz“ slovom „starší“ a používal skôr slovo „kajať sa“ než „vykonávať pokutu“, čím zbavoval duchovenstvo kňazskej moci, ktorú si privlastnilo. David Daniell v tomto ohľade hovorí: „Niet tam očistca; niet tam ušnej spovede ani pokuty. Dve opory cirkevného bohatstva a moci sa zrútili.“ (William Tyndale—​A Biography) To bola výzva Tyndalovho prekladu a novodobí učenci v plnej miere schvaľujú presnosť jeho voľby slov.

Antverpy, zrada a smrť

Niekedy v rokoch 1526 až 1528 sa Tyndale presťahoval do Antverp, kde sa medzi anglickými obchodníkmi mohol cítiť bezpečne. Tam napísal The Parable of the Wicked Mammon (Podobenstvo o zlej mamone), The Obedience of a Christian Man (Kresťanova poslušnosť) a The Practice of Prelates (Zvyk prelátov). Tyndale pokračoval vo svojom prekladateľskom diele a bol prvý, kto použil Božie meno Jehova v anglickom preklade Hebrejských Písiem. Toto meno sa v ňom vyskytuje vyše 20 ráz.

Kým sa Tyndale zdržiaval u svojho priateľa a dobrodinca Thomasa Poyntza v Antverpách, bol v bezpečí pred intrigami Wolseyho a jeho špehov. Stal sa známym svojou starostlivosťou o chorých a chudobných. Napokon sa do Tyndalovej dôvery prefíkane votrel Angličan Henry Phillips. Výsledkom toho bolo, že v roku 1535 bol Tyndale zradený a dopravený na Vilvordský zámok, desať kilometrov severne od Bruselu. Tam bol väznený 16 mesiacov.

Nemožno s určitosťou zistiť, kto najal Phillipsa, ale podozrenie padá priamo na biskupa Stokesleyho, ktorý mal vtedy plno práce s upaľovaním „kacírov“ v Londýne. Stokesley sa v roku 1539 na smrteľnej posteli „radoval, že za svojho života upálil päťdesiat kacírov“, hovorí W. J. Heaton v knihe The Bible of the Reformation. V tomto počte bol zahrnutý aj William Tyndale, ktorý bol v októbri 1536 uškrtený a potom bolo jeho telo verejne spálené.

V komisii, ktorá Tyndala súdila, boli traja významní doktori teológie z Leuvenskej katolíckej univerzity, na ktorej bol zapísaný Phillips. Prítomní boli aj traja kanonici z Leuvenu a traja biskupi spolu s ďalšími hodnostármi, aby videli, ako bude Tyndale odsúdený za kacírstvo a zbavený kňazského úradu. Všetci sa radovali z jeho smrti vo veku asi 42 rokov.

„Tyndale bol vždy pozoruhodný svojou nebojácnou poctivosťou,“ povedal životopisec Robert Demaus pred vyše sto rokmi. Svojmu spolupracovníkovi Johnovi Frithovi, ktorého Stokesley upálil v Londýne, Tyndale napísal: „Nikdy som nezmenil ani jednu slabiku Božieho slova proti svojmu svedomiu a neurobím to ani dnes, ani keby mi azda dávali všetko na zemi, či už je to potešenie, česť alebo bohatstvo.“

Takto William Tyndale položil svoj život za výsadu dať anglickému ľudu Bibliu, ktorej mohli ľahko rozumieť. Akú veľkú cenu zaplatil — ale aký dal neoceniteľný dar!

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 29]

RANÉ PREKLADY

TYNDALOVA žiadosť, aby mohol preložiť Bibliu do jazyka bežných ľudí, nebola nerozumná ani bezprecedentná. Preklad do anglosaského jazyka vznikol v desiatom storočí. V druhej polovici 15. storočia kolovali voľne po Európe tlačené Biblie preložené z latinčiny: nemecká (1466), talianska (1471), francúzska (1474), česká (1475), holandská (1477) a katalánska (1478). V roku 1522 vydal Martin Luther svoj Nový Zákon v nemčine. Tyndale sa pýtal iba na to, prečo by Anglicku nemalo byť dovolené urobiť to isté.

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Biblia na pozadí: © The British Library Board; William Tyndale: S láskavým dovolením Principal, Fellows and Scholars of Hertford College, Oxford