„Láska nikdy nezlyháva“

ROZPRÁVA SAMUEL D. LADESUYI

Napĺňa ma úžas, keď sa obzerám späť na tie roky a vidím všetko to, čo sa dosiahlo. Jehova vykonal na celej zemi obdivuhodné veci. V meste Ilesha (Nigéria) z nás niekoľkých, ktorí sme tam v roku 1931 začali kázať, vzniklo 36 zborov. Zhruba 4000 tých, ktorí zvestovali v Nigérii, keď v roku 1947 prišli prví absolventi Gileádu, biblickej školy Watchtower, sa rozrástlo na vyše 180 000. V tých raných dňoch sme neočakávali taký rozmach, aký nastal, ba ani sme o ňom nesnívali. Aký som vďačný, že som mal podiel na tomto úžasnom diele! Dovoľte mi, aby som vám o tom porozprával.

MÔJ otec obchodoval z mesta do mesta so strelnými zbraňami a s pušným prachom; doma bol zriedkavo. Mal sedem manželiek, o ktorých viem, no nie všetky bývali uňho. Moju matku otec zdedil po svojom bratovi, ktorý zomrel. Stala sa jeho druhou manželkou a ja som býval s ňou.

Jedného dňa prišiel otec domov z návštevy svojej prvej manželky, ktorá bývala v susednej dedine. Kým bol tam, dozvedel sa, že môj nevlastný brat chodí do školy. Nevlastný brat mal desať rokov, rovnako ako ja. Preto sa otec rozhodol, že aj ja musím chodiť do školy. Dal mi deväť pencí — tri pence na učebnicu a šesť pencí na bridlicovú tabuľku. To bolo v roku 1924.

Vytvára sa biblická študijná skupina

Od svojich detských rokov som mal lásku k Božiemu Slovu, Biblii. Tešil som sa z biblických hodín v škole a moji učitelia z nedeľnej školy ma vždy chválili. A tak som sa v roku 1930 chopil príležitosti navštíviť prednášku, ktorú predniesol istý hosťujúci Bádateľ Biblie, jeden z prvých, ktorí kázali v Ileshi. Po prednáške mi dal výtlačok knihy Harfa Božia v jorubskom jazyku.

Nedeľnú školu som navštevoval pravidelne. Teraz som si so sebou začal brávať Harfu Božiu a používal som ju na vyvracanie niektorých náuk, ktoré sa tam vyučovali. To viedlo k sporom a cirkevní vodcovia ma často varovali pred nasledovaním tohto ‚nového učenia‘.

Nasledujúci rok som pri prechádzke po ulici natrafil na skupinu ľudí, ktorí počúvali akéhosi muža, ktorý im prednášal. Prednášajúcim bol J. I. Owenpa, Bádateľ Biblie. Vyslal ho sem William R. Brown (často nazývaný biblický Brown), ktorý dozeral na dielo kázania o Kráľovstve z Lagosu.a Dozvedel som sa, že v Ileshi sa vytvorila malá biblická študijná skupina s cieľom študovať knihu Harfa Božia, a tak som sa k nim pripojil.

Bol som v tejto skupine najmladší — iba školák vo veku asi 16 rokov. Za normálnych okolností by som mal cítiť rozpaky, ba dokonca obavy z takého úzkeho spoločenstva s mužmi, ktorí mali tridsať a viac rokov. Ale oni boli veľmi radi, že ma majú medzi sebou, a povzbudzovali ma. Boli mi ako otcovia.

Odpor duchovenstva

Čoskoro sme začali čeliť vážnemu odporu zo strany duchovenstva. Katolíci, anglikáni a ďalší, ktorí predtým bojovali jeden proti druhému, sa teraz zjednotili proti nám. Spolčili sa s miestnymi náčelníkmi, aby podnikli kroky, ktorými by nás zastrašili. Poslali políciu, aby zabavila naše knihy, tvrdiac, že sú pre ľudí škodlivé. Ale oblastný policajný úradník ich upozornil, že nemajú právo brať knihy, a o dva týždne boli knihy vrátené.

Potom sme boli predvolaní na schôdzku, kde sme sa stretli s obom čiže s najvyšším náčelníkom spolu s ďalšími významnými ľuďmi mesta. V tom čase nás bolo asi 30. Ich úmyslom bolo zabrániť nám v čítaní „nebezpečných“ kníh. Opýtali sa, či sme cudzinci, ale keď sa nám skúmavo zahľadeli do tváre, povedali: „Sú to naši synovia, hoci je medzi nimi niekoľko cudzincov.“ Povedali nám, že si neželajú, aby sme pokračovali v štúdiu kníh náboženstva, ktoré nám uškodí.

Domov sme šli bez toho, že by sme povedali čo len slovo, lebo sme sa rozhodli nevenovať nijakú pozornosť týmto významným ľuďom. Väčšina z nás mala veľkú radosť z toho, čo sme sa učili, a bola rozhodnutá pokračovať v štúdiu. A tak aj keď sa niekoľkí nechali zastrašiť a opustili našu skupinu, väčšina z nás v štúdiu pokračovala v jednej tesárskej dielni. Nemali sme nikoho, kto by nás viedol. Začali sme modlitbou a potom sme sa jednoducho striedali v čítaní odsekov knihy. Asi po hodine sme sa opäť pomodlili a šli sme domov. Boli sme však špehovaní a náčelníci s náboženskými vodcami nás každé dva týždne sústavne predvolávali a varovali nás pred štúdiom literatúry Bádateľov Biblie.

Medzitým sme sa snažili využiť to málo poznania, ktoré sme mali, na pomoc ľuďom, a mnohí s nami súhlasili. Jednotlivci sa k nám jeden po druhom pripájali. Boli sme veľmi šťastní, no stále sme nevedeli veľa o náboženstve, s ktorým sme boli spojení.

Začiatkom roku 1932 prišiel istý brat z Lagosu, aby nám pomohol zorganizovať sa, a v apríli prišiel aj „biblický“ Brown. Keď brat Brown videl, že je tu skupina asi 30 ľudí, pýtal sa na pokrok, ktorý sme robili v našom čítaní. Povedali sme mu všetko, čo sme vedeli. Brat Brown povedal, že sme pripravení na krst.

Keďže bolo obdobie sucha, museli sme cestovať k rieke vzdialenej 14 kilometrov od Ileshe a asi 30 z nás boli pokrstení. Odvtedy sme sa na seba pozerali ako na kazateľov Kráľovstva a začali sme chodiť z domu do domu. Nepredpokladali sme, že to budeme robiť, no teraz sme boli dychtiví deliť sa s inými o to, čo sme vedeli. Museli sme sa dobre pripravovať, aby sme mali biblický podklad na vyvracanie falošných náuk, s ktorými sme sa stretli. Preto sme mali vo zvyku rozoberať tieto náuky na našich zhromaždeniach, pomáhajúc si navzájom tým, čo sme vedeli.

Naša kazateľská činnosť

Naplnili sme mesto svojím kázaním. Ľudia sa nám posmievali a kričali na nás, ale my sme si s tým nerobili starosti. Mali sme ohromnú radosť, pretože sme vlastnili pravdu, hoci sme sa stále mali veľa čo učiť.

Každú nedeľu sme chodili z domu do domu. Ľudia kládli otázky a my sme sa im snažili odpovedať. Vždy v nedeľu večer sme predniesli verejnú prednášku. Nemali sme sálu Kráľovstva, a tak sme mávali zhromaždenia vonku. Zhromaždili sme ľudí, predniesli sme prednášku a vyzvali sme ich, aby kládli otázky. Niekedy sme kázali v kostoloch.

Okrem toho sme cestovali do oblastí, kde ľudia nikdy nepočuli o Jehovových svedkoch. Väčšinou sme chodili na bicykloch, ale niekedy sme si najímali autobus. Keď sme sa dostali do dediny, hlasno sme trúbili na rohu. Celá dedina nás počula! Ľudia sa ponáhľali zistiť, čo sa deje. Potom sme predniesli naše posolstvo. Keď sme skončili, ľudia sa doslova trhali o našu literatúru. Rozširovali sme jej obrovské množstvá.

Dychtivo sme očakávali príchod Božieho Kráľovstva. Spomínam si, že keď sme dostali Ročenku 1935 a jeden z bratov uvidel kompletný rozvrh rozhovorov o dennom texte na ten rok, spýtal sa: „Znamená to, že zavŕšime ďalší celý rok pred príchodom Armagedonu?“

Vedúci štúdia sa ho namiesto odpovede spýtal: „Myslíš, brat, že keby Armagedon mal prísť zajtra, prestaneme čítať Ročenku?“ Keď ten brat odvetil, že nie, vedúci štúdia povedal: „Prečo si potom robíš starosti?“ Boli sme a ešte stále sme dychtiví po Jehovovom dni.

Vojnové roky

Počas druhej svetovej vojny bol dovoz našich kníh zakázaný. Jeden brat v Ileshi nevedomky ukázal knihu Bohatstvo policajtovi. Policajt sa opýtal: „Čia je tá kniha?“ Brat odpovedal, že jeho vlastná. Policajt povedal, že je to zakázaná kniha, vzal ho na policajnú stanicu a zavrel ho do väzenia.

Šiel som na policajnú stanicu, a keď som sa o tom informoval, dosiahol som prepustenie brata na záruku. Potom som telefonoval bratovi Brownovi do Lagosu, aby som mu oznámil, čo sa stalo. Zároveň som sa spýtal, či existuje nejaký zákon, ktorý zakazuje rozširovanie našich kníh. Brat Brown mi povedal, že zakázané bolo iba dovážanie, a nie rozširovanie našich kníh. O tri dni brat Brown poslal jedného brata z Lagosu, aby zistil, čo sa deje. Tento brat rozhodol, že nasledujúci deň by mal každý z nás vyjsť do kazateľskej práce s časopismi a knihami.

Rozišli sme sa rôznymi smermi. Asi po hodine som dostal správu, že väčšina bratov bola zatknutá. A tak som spolu s hosťujúcim bratom šiel na policajnú stanicu. Polícia odmietla vypočuť si naše vysvetlenie, že knihy nie sú zakázané.

Tridsaťtri bratov, ktorí boli zatknutí, bolo poslaných na Najvyšší policajný súd do Ife a ja som ich sprevádzal. Obyvatelia mesta, ktorí videli, že nás odvádzajú, kričali: „Dnes sa s týmito ľuďmi skoncovalo. Už sem viac neprídu.“

Obvinenie bolo predložené hlavnému policajnému sudcovi, istému Nigérijčanovi. Ukázali mu všetky knihy a časopisy. On sa spýtal, kto oprávnil náčelníka polície, aby týchto ľudí zatkol. Náčelník polície odvetil, že konal podľa pokynov oblastného policajného úradníka. Hlavný policajný sudca zavolal náčelníka polície a štyroch zástupcov z nás, vrátane mňa, do svojej kancelárie.

Opýtal sa, kto je pán Brown. Povedali sme mu, že je to zástupca spoločnosti Watch Tower v Lagose. Sudca nám potom povedal, že dostal od pána Browna telegram týkajúci sa nás. V ten deň prípad odložil a prepustil bratov na záruku. Nasledujúci deň zbavil bratov viny, oslobodil ich a nariadil polícii, aby vrátila knihy.

Do Ileshe sme sa vracali spievajúc. Ľudia opäť začali kričať, no tentoraz hovorili: „Prišli znova!“

Jehovova norma pre manželstvo objasnená

V roku 1947 prišli do Nigérie prví traja absolventi Gileádu. Jeden z týchto bratov, Tony Attwood, je ešte stále tu a slúži v nigérijskom bételi. Odvtedy sme boli svedkami ohromných zmien v Jehovovej organizácii v Nigérii. Jednou z veľkých zmien bol náš postoj k polygamii.

Ja som sa vo februári 1941 oženil s Olabisi Fashugbovou a vedel som dosť na to, aby som si nebral nijakú ďalšiu manželku. Ale až do roku 1947, keď prišli misionári, bola v zboroch bežná polygamia. Polygamným bratom bolo povedané, že si vzali viac ako jednu manželku v nevedomosti. Preto ak mali dve alebo tri, alebo štyri, alebo päť manželiek, mohli si ich nechať, ale nemali si už brať nijakú ďalšiu. Taký bol náš postup.

Mnohí ľudia sa horlivo usilovali pripojiť sa k nám, najmä Spoločnosť cherubínov a serafínov v Ileshi. Hovorili, že Jehovovi svedkovia sú jediní ľudia, ktorí učia pravdu. Súhlasili s naším učením a chceli zmeniť svoje kostoly na sály Kráľovstva. Usilovne sme pracovali na dosiahnutí tohto spojenia. Mali sme dokonca strediská na školenie ich starších.

Potom prišiel nový pokyn týkajúci sa polygamie. Na krajskom zjazde v roku 1947 predniesol jeden z misionárov prednášku. Hovoril o dobrom správaní a zvykoch. Ďalej citoval 1. Korinťanom 6:9, 10, ktorý hovorí, že nespravodliví nezdedia Božie Kráľovstvo. Potom dodal: „A polygamisti nezdedia Božie Kráľovstvo!“ Poslucháči vykríkli: „Ó, polygamisti nezdedia Božie Kráľovstvo!“ Nasledovalo rozdelenie. Bolo to ako vojna. Mnohí z tých, ktorí sa k nám nedávno pripojili, s nami prerušili styky hovoriac: „Vďaka Bohu, nezašli sme priďaleko.“

Väčšina bratov však začala naprávať svoje cesty tak, že prepúšťali svoje manželky. Dali im peniaze a povedali: ‚Ak si mladá, choď a pohľadaj si iného manžela. Urobil som chybu, keď som sa s tebou oženil. Teraz musím byť manželom jednej manželky.‘

Čoskoro sa objavil ďalší problém. Niektorí sa rozhodli ponechať si jednu manželku a prepustiť ostatné, no potom si to rozmysleli a rozhodli sa, že si chcú vziať späť jednu z tých ostatných manželiek a prepustiť tú, ktorú si predtým nechali! A tak sa znova začali ťažkosti.

Z ústredia v Brooklyne prišiel ďalší pokyn, založený na Malachiášovi 2:14, ktorý sa zmieňuje o ‚manželke tvojej mladosti‘. Tento pokyn znel, že manžel by si mal ponechať prvú manželku, ktorú si vzal. Takto bola táto otázka napokon vyriešená.

Služobné výsady

V roku 1947 začala Spoločnosť posilňovať zbory a organizovať ich do krajov. Chceli vymenovať zrelých bratov, ktorí boli pokročilí v poznaní, za ‚služobníkov bratov‘, teraz nazývaných krajskí dozorcovia. Brat Brown sa ma opýtal, či by som prijal také poverenie. Povedal som, že som bol pokrstený preto, aby som konal Jehovovu vôľu, a dodal som: „Dokonca ty si ma pokrstil. Keď je teraz príležitosť slúžiť Jehovovi plnšie, myslíš, že ju odmietnem?“

V októbri toho roku nás siedmich zavolali do Lagosu, a skôr ako sme boli poslaní do krajského diela, dostali sme školenie. V tých dňoch boli kraje obrovské. Celá krajina bola rozdelená iba na sedem krajov. Zborov bolo málo.

Naša práca služobníkov bratov bola náročná. Každý deň sme prešli pešo veľa kilometrov, často cez sparné tropické pralesy. Každý týždeň sme museli cestovať z dediny do dediny. Občas som mal pocit, že s mojimi nohami je koniec. Niekedy som mal pocit, že umieram! Ale bolo tu aj veľmi veľa radosti, najmä keď som videl rastúci počet ľudí, ktorí prijímali pravdu. Veď iba za sedem rokov počet zvestovateľov v krajine vzrástol štvornásobne!

Na krajskom diele som sa podieľal až do roku 1955, keď ma zlý zdravotný stav prinútil vrátiť sa do Ileshe, kde som bol vymenovaný za mestského dozorcu. Pobyt doma mi umožnil venovať viac pozornosti duchovnej pomoci svojej rodine. Dnes všetkých šesť mojich detí verne slúži Jehovovi.

Pravá láska nikdy nezlyháva

Keď sa obzerám späť na tie roky, je toho toľko, za čo môžem byť vďačný. Boli tu sklamania, starosti, choroby, ale boli tu aj mnohé radosti. Aj keď naše poznanie a porozumenie počas rokov vzrástlo, zo skúseností som sa naučil, čo znamená 1. Korinťanom 13:8, ktorý hovorí: „Láska nikdy nezlyháva.“ Ak milujete Jehovu a verne vytrvávate v jeho službe, pomôže vám dostať sa z ťažkostí a bohato vás požehná.

Svetlo pravdy sa stáva stále jasnejším. V dňoch, keď sme my prví začínali, mysleli sme si, že Armagedon príde skoro; preto sme sa ponáhľali robiť všetko, čo sme mohli. Ale to bolo len na náš úžitok. Preto súhlasím so slovami žalmistu: „Ja budem chváliť Jehovu po celý svoj život. Ja budem hrať melódie svojmu Bohu, dokiaľ som.“ — Žalm 146:2.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

Samuel s Miltonom Henschelom v roku 1955

[Obrázok na strane 24]

Samuel so svojou manželkou Olabisi