Katari — boli kresťanskými mučeníkmi?

„POBITE ich všetkých; Boh svojich pozná.“ V ten letný deň roku 1 209 boli obyvatelia Béziers v južnom Francúzsku vyvraždení. Mních Arnold Amalric, vymenovaný za pápežského legáta, ktorý bol na čele katolíckych križiakov, neprejavil žiadne milosrdenstvo. Keď sa jeho muži pýtali, ako majú odlíšiť katolíkov od kacírov, údajne dal vyššie citovanú hanebnú odpoveď. Katolícki historici ju zoslabujú takto: „Nerobte si starosti. Verím, že len veľmi málo bude obrátených.“ Nech už bolo presné znenie jeho odpovede akékoľvek, výsledkom bolo vyvraždenie 20 000 mužov, žien a detí rukami asi 300 000 križiakov, ktorých viedli preláti katolíckej cirkvi.

Čo vyvolalo túto masakru? Bola iba začiatkom albigenskej križiackej výpravy, ktorú začal pápež Inocent III. proti takzvaným kacírom z provincie Languedoc v strednej časti južného Francúzska. Kým sa asi o 20 rokov skončila, prišlo o život možno milión ľudí — katarov, valdencov, ba aj mnoho katolíkov.

Náboženský nesúhlas v stredovekej Európe

Rýchly vzrast obchodu v 11. storočí n. l. vyvolal veľké zmeny v spoločenských a ekonomických štruktúrach stredovekej Európy. Vznikali mestá, aby v nich mohol bývať rastúci počet remeselníkov a obchodníkov. Tak vznikol priestor pre nové myšlienky. V Languedocu, kde viac než kdekoľvek inde v Európe prosperovala pozoruhodne tolerantná a pokroková civilizácia, zapustil korene náboženský nesúhlas. Mesto Toulouse v Languedocu bolo treťou najbohatšou metropolou Európy. Bol to svet, v ktorom sa darilo trubadúrom; texty niektorých ich piesní sa dotýkali politických a náboženských tém.

Revue d’histoire et de philosophie religieuses pri opise náboženskej situácie v 11. a 12. storočí uvádza: „V 12. storočí, takisto ako v predchádzajúcom storočí, boli naďalej vznášané námietky proti morálke duchovenstva, jeho bohatstvu, podplatiteľnosti a nemravnosti, ale v zásade to bolo jeho bohatstvo a moc, jeho tajné spojenectvo so svetskými vrchnosťami a jeho pätolízačstvo, čo bolo kritizované.“

Putujúci kazatelia

Dokonca aj pápež Inocent III. uznal, že veľmi rozšírená korupcia v cirkvi zavinila, že v Európe, najmä v južnom Francúzsku a severnom Taliansku, vzrastá počet nesúhlasiacich, putujúcich kazateľov. Väčšina z nich boli buď katari, alebo valdenci. Pápež hromžil na kňazov, že nevyučujú ľud, keď povedal: „Dietky majú nedostatok chleba, o ktorý sa vy nechcete s nimi podeliť.“ Avšak namiesto podporovania biblického vzdelávania ľudu Inocent tvrdil, že „božské Písmo má takú hĺbku, že nielen jednoduchí a negramotní, ale ani rozvážni a učení nie sú úplne spôsobilí, aby sa pokúšali porozumieť mu“. Čítanie Biblie bolo pre všetkých zakázané, s výnimkou duchovenstva, ktoré ju vtedy malo dovolené čítať len v latinčine.

Aby sa zamedzilo kázaniu putujúcich disidentov, pápež schválil založenie rádu mníšskych kazateľov, dominikánov. Na rozdiel od bohatého katolíckeho duchovenstva títo mnísi boli cestujúcimi kazateľmi, poverenými hájiť katolícku pravovernosť proti „kacírom“ v južnom Francúzsku. Pápež vysielal aj pápežských legátov, aby prehovárali katarov a snažili sa ich priviesť naspäť do katolíckeho ovčinca. Keďže toto snaženie zlyhalo a jeden z pápežových legátov bol zabitý údajne kacírom, Inocent III. v roku 1209 nariadil albigenskú križiacku výpravu. Albi bolo jedným z miest, kde boli katari zvlášť početní, a preto sa cirkevní kronikári zmieňovali o kataroch ako o albigencoch (po francúzsky Albigeois) a používali tento výraz na označenie všetkých „kacírov“ v tej oblasti, vrátane valdencov. (Pozri rámček „Valdenci“.)

Kto boli katari?

Slovo „katar“ pochádza z gréckeho slova katharos, čo znamená „čistý“. Od 11. do 14. storočia sa katarizmus šíril hlavne v Lombardii v severnom Taliansku a v Languedocu. Viera katarov bola zmesou východného dualizmu a gnosticizmu, ktorý možno priniesli zahraniční obchodníci a misionári. The Encyclopedia of Religion definuje dualizmus katarov ako vieru v „dva princípy: jeden dobrý, ktorý riadi všetko, čo bolo duchovné, a druhý zlý, ktorý je zodpovedný za hmotný svet vrátane ľudského tela“. Katari verili, že Satan vytvoril hmotný svet, ktorý je neodvolateľne odsúdený na zničenie. Ich nádejou bol únik zo zlého, hmotného sveta.

Katari sa delili na dve skupiny, na dokonalých a na veriacich. Dokonalí boli prijímaní obradom duchovného krstu, ktorý sa nazýval consolamentum. Uskutočňovalo sa to kladením rúk po ročnej skúšobnej lehote. Verili, že tento obrad uvoľní uchádzača spod Satanovej vlády, očistí ho od každého hriechu a dá mu svätého ducha. To viedlo k označeniu „dokonalý“, ktoré sa vzťahovalo na pomerne malú elitnú skupinu, ktorá voči veriacim vystupovala v úlohe služobníkov. Dokonalí skladali slávnostné sľuby abstinencie, cudnosti a chudoby. Ak bol dokonalý v manželstve, musel svojho partnera alebo partnerku zanechať, pretože katari verili, že pohlavný styk je prvotným hriechom.

Veriaci boli ľudia, ktorí síce neprevzali asketický spôsob života, ale uznávali katarské učenie. Na znak úcty k dokonalým si veriaci kľakal pri obrade nazvanom melioramentum, a tým žiadal o odpustenie a požehnanie. Aby mohli veriaci žiť normálnym životom, uzatvárali s dokonalými convenenzu čiže dohodu, ktorá im zabezpečovala vykonanie duchovného krstu čiže consolamenta na smrteľnej posteli.

Postoj k Biblii

I keď katari často citovali Bibliu, považovali ju v prvom rade za zdroj alegórií a bájok. Domnievali sa, že väčšia časť Hebrejských Písiem pochádza od Diabla. Časti Gréckych Písiem, napríklad texty, ktoré stavajú do protikladu telo a ducha, používali na podporu svojej dualistickej filozofie. V Pánovej modlitbe sa modlili za „náš nadhmotný chlieb“, (čo znamenalo „duchovný chlieb“), namiesto za „náš každodenný chlieb“, pričom hmotný chlieb bol v ich očiach nutným zlom.

Mnohé náuky katarov boli v priamom rozpore s Bibliou. Verili napríklad v nesmrteľnosť duše a v reinkarnáciu. (Porovnaj Kazateľa 9:5, 10; Ezechiela 18:4, 20.) A svoje náuky zakladali aj na apokryfných textoch. Napriek tomu, keďže katari preložili časti Písiem do jazyka ľudu, do určitej miery majú zásluhu na tom, že sa Biblia stala v stredoveku známejšou.

Neboli kresťanmi

Dokonalí sa považovali za oprávnených následníkov apoštolov, a preto sa nazývali „kresťania“, zdôrazňujúc to pridaním slova „praví“ alebo „dobrí“. V skutočnosti však mnohé náuky katarov boli kresťanstvu cudzie. Hoci katari uznávali Ježiša ako Božieho Syna, neuznávali, že prišiel v tele, a neuznávali ani jeho výkupnú obeť. Keďže nesprávne chápali to, že Biblia odsudzuje telo a svet, mysleli si, že všetka hmota pochádza zo zla. Preto tvrdili, že Ježiš mohol mať iba duchovné telo a že keď bol na zemi, bolo to len zdanie, že má hmotné telo. Tak ako odpadlíci v prvom storočí, katari boli ľuďmi, „ktorí nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele“. — 2. Jána 7.

M. D. Lambert vo svojej knihe Medieval Heresy (Stredoveké kacírstvo) píše, že katarizmus „nahradil kresťanskú morálku povinným asketizmom... odstránil výkupné tým, že odmietal uznať záchrannú moc [Kristovej smrti]“. Domnieva sa, že „dokonalí sú v skutočnosti príbuzní asketických učiteľov Východu, bonzov a fakírov z Číny a Indie, znalcov orfických mystérií či učiteľov gnosticizmu“. Vo viere katarov záchrana nezávisela od výkupnej obete Ježiša Krista, ale skôr od consolamenta čiže krstu v svätom duchu. Tým, ktorí boli takto očistení, mala smrť priniesť oslobodenie od hmoty.

Nesvätá križiacka výprava

Obyčajných ľudí, ktorí boli unavení vydieračskými požiadavkami a prevládajúcim úpadkom duchovenstva, spôsob života katarov priťahoval. Dokonalí stotožňovali katolícku cirkev a jej hierarchiu so „Satanovou synagógou“ a „matkou smilníc“ zo Zjavenia 3:9 a 17:5. Katarizmu sa darilo v južnom Francúzsku, kde vytlačil cirkev. Pápež Inocent III. na to reagoval začatím a financovaním takzvanej albigenskej križiackej výpravy — prvej križiackej výpravy zorganizovanej v kresťanstve proti ľuďom, ktorí tvrdili, že sú kresťanmi.

Pápež prostredníctvom listov a legátov stále znepokojoval katolíckych kráľov, grófov, vojvodov a rytierov v Európe. Sľuboval odpustky a bohatstvo Languedocu všetkým, ktorí budú bojovať, aby „akýmikoľvek prostriedkami“ vyhladili kacírstvo. Jeho volanie nedopadlo na hluché uši. Pod vedením katolíckych prelátov a mníchov postupovala nesúrodá armáda križiakov zo severného Francúzska, z Flámska a Nemecka na juh údolím Rhôny.

Zničenie Béziers vyznačilo začiatok dobyvačnej vojny, ktorá ohnivým a krvavým vyčíňaním zničila Languedoc. Albi, Carcassonne, Castres, Foix, Narbonne, Termes a Toulouse podľahli krvilačným križiakom. V katarských baštách, ako boli Cassès, Minerve a Lavaur, boli stovky dokonalých upálené na hranici. Podľa mnícha a kronikára Pierra des Vaux-de-Cernaya križiaci ‚s radosťou v srdci zaživa upaľovali dokonalých‘. V roku 1229, po 20 rokoch bojov a ničenia, sa Languedoc dostal pod francúzsku korunu. Ale vraždenie sa ešte neskončilo.

Inkvizícia zasadzuje smrteľný úder

V roku 1231 pápež Gregor IX. ustanovil pápežskú inkvizíciu na podporu ozbrojeného boja.a Inkvizičný systém bol spočiatku založený na obviňovaní a nátlaku a neskôr na systematickom mučení. Jeho cieľom bolo vykoreniť to, čo sa nepodarilo zničiť mečom. Inkviziční sudcovia — prevažne dominikánski a františkánski mnísi — sa zodpovedali iba pápežovi. Smrť upálením bola oficiálnym trestom za kacírstvo. Fanatizmus a brutalita inkvizítorov boli také veľké, že dochádzalo k vzburám — okrem iných miest v Albi a v Toulouse. V Avignonet boli všetci členovia inkvizičného tribunálu povraždení.

Kapitulácia horskej pevnosti Montségur, posledného útočišťa veľkého počtu dokonalých, ku ktorej došlo v roku 1244, zaznela ako umieráčik katarizmu. Zahynulo tam asi 200 mužov a žien, ktorí boli hromadne upálení na hranici. Počas ďalších rokov inkvizícia vysliedila zostávajúcich katarov. Posledný katar bol údajne upálený na hranici v Languedocu v roku 1330. Kniha Medieval Heresy uvádza: „Pád katarizmu bol najvýznamnejším výdobytkom inkvizície.“

Katari ani zďaleka neboli pravými kresťanmi. Ale dá sa vari ich kruté vyhladzovanie takzvanými kresťanmi ospravedlniť tým, že kritizovali katolícku cirkev? Ich katolícki prenasledovatelia a vrahovia zneuctievali Boha a Krista a zle reprezentovali pravé kresťanstvo, keď mučili a vraždili desaťtisíce týchto nesúhlasiacich.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 28]

VALDENCI

Koncom 12. storočia n. l. Pierre Valdès, nazývaný aj Peter Valdo, bohatý obchodník z Lyonu, financoval prvé preklady častí Biblie do rôznych miestnych dialektov provensalčiny, miestneho jazyka v južnom a juhovýchodnom Francúzsku. Bol úprimným katolíkom, ktorý sa vzdal obchodovania a venoval sa kázaniu evanjelia. Mnohí ďalší katolíci, znechutení skorumpovaným duchovenstvom, ho nasledovali a stali sa putujúcimi kazateľmi.

Valdo sa zakrátko stretol s nepriateľstvom miestneho duchovenstva, ktoré presvedčilo pápeža, aby mu zakázal verejné vydávanie svedectva. Údajne na to povedal: „Mali by sme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ (Porovnaj Skutky 5:29.) Pre svoju vytrvalosť bol Valdo exkomunikovaný. Jeho nasledovníci, nazývaní valdenci alebo lyonskí chudobní, sa horlivo snažili nasledovať jeho príklad, keď vo dvojiciach kázali v domácnostiach ľudí. Viedlo to k rýchlemu rozšíreniu ich učenia do celého južného i východného Francúzska, do niektorých častí severného Francúzska, ako aj do severného Talianska.

Hlásali najmä návrat k viere a praktikám raného kresťanstva. Okrem iných náuk spochybňovali očistec, modlitby za mŕtvych, uctievanie Márie, modlitby k „svätým“, prejavovanie zbožnej úcty krucifixu, odpustky, eucharistiu a krstenie novorodencov.b

Učenie valdencov bolo v ostrom kontraste s nekresťanským dualistickým učením katarov, s ktorými si ich často mýlia. Túto mýlku zapríčinili hlavne katolícki polemici, ktorí sa zámerne snažili stotožniť kázanie valdencov s učením albigencov čiže katarov.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 29]

Sedemtisíc ľudí zomrelo v kostole Svätej Márie Magdalény v Béziers, kde križiaci vyvraždili 20 000 mužov, žien a detí