Hľadali sme najprv Kráľovstvo
ROZPRÁVA OLIVE SPRINGATEOVÁ
Matka si práve vypočula naše modlitby, sfúkla sviečku a odišla z izby. Môj mladší brat sa ma ihneď opýtal: „Olive, ako nás Boh môže vidieť a počuť cez tehlové steny?“
„MAMA hovorí, že on môže vidieť cez čokoľvek,“ odpovedala som, „a dokonca vidí aj priamo do našich sŕdc.“ Mama bola bohabojná žena a horlivá čitateľka Biblie, a do nás detí vštepila hlbokú úctu k Bohu a k biblickým zásadám.
Naši rodičia boli členmi anglikánskej cirkvi v malom meste Chatham, v Kentskom grófstve v Anglicku. Hoci matka pravidelne chodila do kostola, verila, že byť kresťanom znamená viac, než len raz za týždeň zohrievať v kostole lavicu. Bola tiež presvedčená o tom, že Boh musí mať len jednu pravú cirkev.
Ocenenie pre biblickú pravdu
V roku 1918, keď som mala asi päť rokov, mama získala zväzok kníh s názvom Štúdie Písiem, ktoré napísal Charles T. Russell, prvý prezident spoločnosti Watch Tower Bible and Tract Society. O niekoľko rokov neskôr, keď sme bývali v malej obci Wigmore, matka prišla do styku s jednou Bádateľkou Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Prijala od nej biblickú študijnú pomôcku Harfa Božia a v nej začala nachádzať odpovede na svoje mnohé biblické otázky. Každý týždeň dostávala poštou ružovú kartičku s natlačenými otázkami ku každej kapitole. Na kartičke bolo tiež napísané, kde v knihe môže nájsť odpoveď.
V roku 1926 sme s rodičmi a sestrou Beryl opustili anglikánsku cirkev, pretože sme boli znechutení tým, ako sa cirkev miešala do politiky, ako aj mnohými nerozumnými náukami cirkvi. Hlavnou náukou cirkvi bolo, že Boh trápi ľudí večne v ohnivom pekle. Moja mama, ktorá vážne hľadala biblickú pravdu, bola presvedčená, že anglikánska cirkev nie je tá pravá.
Krátko nato nás navštívila pani Jacksonová, jedna z Bádateľov Biblie. Jej návšteva bola odpoveďou na matkine naliehavé modlitby. Rozprávala sa s mamou a so mnou takmer dve hodiny a odpovedala nám z Biblie na naše otázky. Boli sme nadšené, keď sme sa okrem iných vecí dozvedeli, že naše modlitby by mali byť adresované priamo Jehovovi Bohu, Otcovi Ježiša Krista, a nie nejakej tajomnej Trojici. (Žalm 83:18; Ján 20:17) Ale na jednu otázku, ktorú položila mama, nikdy nezabudnem: „Čo to znamená hľadať najprv Kráľovstvo?“ — Matúš 6:33.
Odpovede založené na Biblii hlboko ovplyvnili náš život. Ešte v ten týždeň sme začali navštevovať zhromaždenia Bádateľov Biblie a deliť sa s druhými o to, čo sme sa dozvedeli. Boli sme presvedčené, že sme našli pravdu. O niekoľko mesiacov, v roku 1927, bola mama pokrstená na znamenie svojej oddanosti, aby slúžila Jehovovi, a v roku 1930 som bola pokrstená aj ja.
Začínam s priekopníckou službou
Naša rodina navštevovala zbor Gillingham, ktorý tvorilo asi 25 osôb. Niektorí z nich boli služobníkmi celým časom, nazývaní priekopníci, a všetci mali nebeskú nádej. (Filipanom 3:14, 20) Ich kresťanské nadšenie bolo nákazlivé. Začiatkom tridsiatych rokov, hoci som bola ešte len dievča, som krátky čas slúžila ako priekopníčka v Belgicku. To roznietilo moju túžbu po ďalšej službe pre Kráľovstvo. V tom čase sme mali účasť na rozširovaní brožúrky Kráľovstvo, nádej sveta medzi všetkých duchovných.
Časom začal môj otec veľmi odporovať našej kresťanskej činnosti, a preto som sa v roku 1932 presťahovala do Londýna a začala som chodiť na vysokú školu. Neskôr som štyri roky vyučovala v škole a v tom čase som bola spojená so zborom Blackheath, ktorý bol jedným zo štyroch londýnskych zborov. Vtedy k nám začali prichádzať správy o väznení a utrpení našich kresťanských bratov a sestier v hitlerovskom Nemecku, ktorí odmietali podporovať Hitlerove vojnové snaženia.
V roku 1938, v tom istom mesiaci, keď som zaplatila za knihy, ktoré som získala, nechala som zamestnanie, aby som naplnila svoju túžbu stať sa priekopníčkou. Moja sestra Beryl začala v tom istom čase priekopnícku službu v Londýne, ale bývala v inom domove priekopníkov. Mojou prvou partnerkou v priekopníckej službe bola Mildred Willettová, ktorá sa neskôr vydala za Johna Barra, teraz člena vedúceho zboru Jehovových svedkov. Spolu s ostatnými z našej skupiny som chodievala na bicykli do nášho obvodu a zostávala tam celý deň, často aj v daždi.
Nad Európou sa už vznášali vojnové mraky. Medzi obyvateľmi mesta boli organizované cvičenia s plynovými maskami a prebiehali prípravy na evakuáciu detí na anglický vidiek alebo do malých miest pre prípad vojny. Mala som našetrených len toľko peňazí, koľko mi stačilo na kúpu nových topánok a rodičia nemali možnosť poskytnúť mi finančnú pomoc. Ale či Ježiš nepovedal: ‚Toto všetko vám bude pridané, ak budete najprv hľadať kráľovstvo‘? (Matúš 6:33) Plne som dôverovala, že Jehova bude uspokojovať všetky moje potreby, a on to po celé tie roky robil v hojnej miere. Cez vojnu som si niekedy doplnila svoj malý potravinový prídel o zeleninu, ktorú som nazbierala popri ceste, keď po nej prešli nákladné autá. A často som si zaobstarávala potraviny výmenou biblickej literatúry za ovocie a zeleninu.
Moja sestra Sonia sa narodila v roku 1928. Mala len sedem rokov, keď oddala svoj život Jehovovi. Sonia hovorí, že už v takom mladom veku jej cieľom bola priekopnícka služba. V roku 1941, krátko po tom, čo symbolizovala svoju oddanosť vodou krstu, dosiahla svoj cieľ, keď boli s mamou pridelené ako priekopníčky do Caerphilly (južný Wales).
Naša služba počas vojnových rokov
V septembri roku 1939 sa začala druhá svetová vojna a naši kresťanskí bratia a sestry v Británii boli väznení pre tú istú príčinu ako ich spoluveriaci v nacistickom Nemecku — pre svoj neutrálny postoj, pokiaľ ide o účasť na vojne. Bombardovanie Anglicka sa začalo v polovici roku 1940. Noc čo noc nám trhala uši „blitzkrieg“ (blesková vojna), ale s Jehovovou pomocou sme sa dokázali trochu vyspať a občerstviť sa na ďalší deň pre kazateľskú službu.
Niekedy sme išli do svojho kazateľského obvodu len preto, aby sme našli väčšinu domov v troskách. V novembri jedna bomba spadla len niekoľko metrov od domu, v ktorom bývali mnohí z nás, a rozbila okná na tisíce kúskov. Ťažké predné dvere s rachotom spadli a komín sa zrútil. Zvyšok noci sme strávili v protileteckom kryte a potom sme sa rozdelili a išli sme bývať do domov viacerých svedkov.
Krátko nato som dostala pridelenie do Croydonu na území veľkého Londýna. Mojou priekopníckou partnerkou bola Ann Parkinová, ktorej brat Ron Parkin sa neskôr stal koordinátorom výboru odbočky v Portoriku. Potom som sa presťahovala do Bridgendu (južný Wales), kde som pokračovala v priekopníckej službe, pričom šesť mesiacov som bývala v maringotke. Odtiaľ sme chodievali na bicykli do najbližšieho veľkého zboru v Port Talbote, ktorý bol vzdialený 6 kilometrov.
V tom čase sa k nám verejnosť začala stavať pomerne nepriateľsky; volali nás odmietači (odmietajúci bojovať z dôvodu svedomia). Preto sme si len ťažko hľadali ubytovanie; ale Jehova sa o nás staral, tak ako to sľúbil.
Neskôr boli ôsmi z nás pridelení ako zvláštni priekopníci do Swansea, prístavného mesta v južnom Walese. Čím viac vojna nadobúdala na intenzite, tým viac rástla zaujatosť proti nám. Na stenu nášho priekopníckeho domu niekto namaľoval slová „zradcovia“ a „zbabelci“. Nepriateľstvo bolo zväčša vyprovokované novinovými správami, ktoré nás odsudzovali pre náš neutrálny postoj. Nakoniec boli siedmi z nás, jeden za druhým, poslaní do väzenia. Ja som strávila mesiac vo väznici v Cardiffe v roku 1942 a neskôr tam bola nejaký čas aj moja sestra Beryl. Hoci sme toho mali v hmotnom ohľade málo a znášali sme výsmech a pohanu, boli sme bohatí duchovne.
Medzitým mama so Soniou slúžili ako priekopníčky v Caerphilly a mali podobné skúsenosti. Úplne prvé biblické štúdium, ktoré Sonia viedla, bolo s jednou dámou, s ktorou si dohodla návštevu na piatok večer. Sonia bola presvedčená, že mama pôjde s ňou, ale matka jej povedala: „Ja mám dohodnutú inú schôdzku. Dohodla si si stretnutie, tak tam musíš ísť sama.“ Hoci Sonia mala len trinásť rokov, išla tam sama; pani robila pekné duchovné pokroky a neskôr sa stala oddanou svedkyňou.
Povojnová činnosť — potom Gileád
Keď sa v roku 1945 skončila druhá svetová vojna, pracovala som na odľahlom území vo Whaley Bridge (Derbyshire). V to ráno, keď bolo oznámené zastavenie paľby, sme navštevovali a utešovali ľudí, ktorí boli vtedy úplne vyčerpaní vojnou a jej následkami — siroty, vdovy a zmrzačených.
O niekoľko mesiacov Spoločnosť hľadala dobrovoľníkov, ktorí by kázali v Írsku, na Smaragdovom ostrove. V tom čase tu bolo len okolo 140 Jehovových svedkov, a tak bol tento ostrov považovaný za misionársky obvod. V priebehu niekoľkých mesiacov tam bolo pridelených asi 40 zvláštnych priekopníkov, a ja som bola medzi nimi.
Nejaký čas som slúžila v mestách Coleraine a Cookstown na severe a potom som bola pridelená spolu s ďalšími tromi priekopníkmi do mesta Drogheda na východnom pobreží. Hoci Íri sú veľmi srdečnej a pohostinnej povahy, náboženské predsudky boli veľké. A tak za celý jeden rok sme tam mohli zanechať len niekoľko biblických študijných pomôcok (vlastne len jednu knihu a niekoľko brožúrok).
Raz som počas nášho pobytu v Droghede prechádzala na bicykli z jednej farmy na druhú, keď sa náhle jeden mladý robotník z farmy predral cez živý plot na cestu. Poobzeral sa po ceste naľavo aj napravo a potom sa opýtal tichým hlasom: „Ste Jehovov svedok?“ Keď som prisvedčila, pokračoval: „Včera večer som sa kvôli vám, dievčatá, hrozne pohádal so svojou snúbenicou a rozišli sme sa. Trvala na tom, že ste komunisti, ako to hovoria katolícki kňazi a noviny, ale ja som sa jej snažil dokázať, že to nemôže byť pravda, keď chodíte otvorene z domu do domu.“
Dala som mu na čítanie brožúrku a on si ju schoval do vrecka. Dohodli sme sa, že sa stretneme a viac sa porozprávame, keď sa zotmie, lebo povedal: „Keď ma uvidia, ako sa s vami rozprávam, prídem o zamestnanie.“ V ten večer sme sa dve s ním stretli a zodpovedali sme mu mnoho otázok. Zdalo sa, že je presvedčený, že toto je pravda, a sľúbil, že k nám príde nasledujúci večer, aby sa dozvedel viac. Nikdy viac neprišiel, a tak sme vytušili, že ho v ten prvý večer musel vidieť nejaký cyklista, ktorý prechádzal okolo, a ten robotník pravdepodobne stratil zamestnanie. Často sa samy seba pýtame, či sa niekedy stal svedkom.
V roku 1949 sme sa zúčastnili oblastného zjazdu v Brightone na južnom pobreží Anglicka a nato niekoľkí z nás dostali pozvanie do Biblickej školy Strážnej veže Gileád v New Yorku. Z Británie nás bolo spolu 26 a absolvovali sme 15. triedu, ktorá graduovala 30. júla 1950 počas medzinárodného zjazdu na Yankee štadióne.
Naša služba v Brazílii
Nasledujúci rok som bola pridelená do São Paula (Brazília), jedného z najrýchlejšie rastúcich miest sveta. V tom čase bolo v meste len päť zborov Jehovových svedkov, ale teraz je ich tam takmer 600! Aký to bol kontrast v porovnaní so službou v Írsku! Mnohé z domov v našom obvode v São Paule boli veľké sídla, ohradené vysokými železnými plotmi s umeleckými bránami z tepaného železa. Majiteľov domu alebo slúžky sme privolávali tlieskaním.
S pribúdajúcimi rokmi tu boli nové pridelenia. Mala som výsadu pomáhať pri zakladaní nových zborov na rôznych miestach v štáte São Paulo vrátane jedného v Jundiaí v roku 1955 a ďalšieho v Piracicaba v roku 1958. Neskôr, v roku 1960, sa moja sestra Sonia stala mojou misionárskou partnerkou a boli sme pridelené do Pôrto Alegre, hlavného mesta štátu Rio Grande do Sul. Možno ste však zvedaví, ako sa ona dostala do Brazílie.
Po druhej svetovej vojne Sonia s mamou pokračovali spolu v priekopníckej službe v Anglicku. Ale začiatkom päťdesiatych rokov bola mama operovaná na rakovinu, a preto bola príliš slabá na to, aby chodila z domu do domu, hoci mohla viesť biblické štúdiá a písať listy. Sonia pokračovala v priekopníckej službe a súčasne pomáhala starať sa o mamu. V roku 1959 mala Sonia výsadu absolvovať 33. triedu školy Gileád a bola pridelená do Brazílie. Medzitým sa Beryl starala o mamu až do jej smrti v roku 1962. Potom sa Beryl vydala a spolu so svojou rodinou verne slúži Jehovovi.
V Brazílii sme so Soniou pomohli viacerým ľuďom k oddanosti a krstu. Ale jedným z problémov, ktorý malo viac Brazílčanov, bola legalizácia ich manželstva. Keďže v Brazílii bolo ťažké dosiahnuť rozvod, nebolo neobvyklé, že dvojice spolu žili bez uzavretia manželstva. To bolo najmä vtedy, keď jeden z partnerov žil oddelene od bývalého zákonného manželského druha.
Jedna pani, ktorá sa volala Eva, bola v takejto situácii, keď som sa s ňou zoznámila. Jej zákonný manželský partner zmizol, a tak, aby sme ho našli, dali sme oznam do rozhlasu. Keď bola zistená adresa, išli sme spolu za ním do iného mesta, aby jej podpísal doklad, ktorý by jej umožnil uzákoniť zväzok s mužom, s ktorým žila, no s ktorým nebola zosobášená. Pri pojednávaní nás sudca obe požiadal, aby sme mu vysvetlili, prečo si chce Eva dať do poriadku svoje manželské záležitosti. Keď sme mu to vysvetlili, sudca bol prekvapený, ale aj uspokojený.
Pri inej príležitosti som išla s jednou ženou, s ktorou som študovala Bibliu, vyhľadať právnika, ktorý by sa zaoberal jej prípadom. Opäť sme vydali dôkladné svedectvo o manželstve a o Božích mravných zásadách. V tomto prípade boli súdne náklady na rozvod také vysoké, že obaja manželskí druhovia si museli na zaplatenie poplatku zarobiť. Ale týmto novým záujemcom o štúdium Biblie toto úsilie stálo za to. So Soniou nás poctili tým, že sme boli svedkami na ich svadbe a potom sme si u nich doma, spolu s ich troma dospievajúcimi deťmi, vypočuli krátky biblický prejav.
Bohatý, uspokojujúci život
Keď sme so Soniou oddali svoje životy Jehovovi a stali sme sa priekopníčkami, chceli sme, ak to bude možné, aby služba celým časom bola našou životnou dráhou. Nikdy sme sa príliš nezaoberali tým, čo by sa nám mohlo stať v neskorších rokoch alebo čo by sme robili v prípade choroby či finančných ťažkostí. Jednako, presne tak, ako to Jehova sľúbil, nikdy sme nezostali opustené. — Hebrejom 13:6.
Ach áno, nedostatok peňazí bol niekedy pre nás problémom. V istom čase sme s mojou partnerkou jedli celý rok na obed sendvič s petržlenom, ale nikdy sme netrpeli hladom, ani sme nemali nedostatok základných životných potrieb.
Čas plynul a s ním sa strácala aj naša energia. V polovici osemdesiatych rokov sme obe podstúpili vážnu operáciu, ktorá pre nás znamenala bolestnú skúšku, pretože naša účasť na kazateľskej činnosti sa veľmi zmenšila. V januári roku 1987 sme boli pozvané, aby sme sa stali členkami osadenstva v ústredí Jehovových svedkov v Brazílii.
Naša veľká rodina, do ktorej patrí vyše tisíc služobníkov, býva asi 140 kilometrov od São Paula v nádhernom komplexe budov, kde tlačíme biblickú literatúru pre Brazíliu a iné časti Južnej Ameriky. Tu nám oddaní Boží služobníci prejavujú láskyplnú starostlivosť. Keď som v roku 1951 prvýkrát prišla do Brazílie, bolo tu asi 4000 zvestovateľov dobrého posolstva o Kráľovstve, a teraz ich je tu vyše 366 000! Náš starostlivý nebeský Otec nám naozaj pridal ‚všetko ostatné‘, pretože sme hľadali najprv jeho Kráľovstvo. — Matúš 6:33.
[Obrázok na strane 22]
Olive a Mildred Willettová v roku 1939 vedľa informačného vozíka
[Obrázok na strane 25]
Olive a Sonia Springateové