Hlásatelia Kráľovstva rozprávajú

„Jehovovo meno je silnou vežou“

ŽIJEME v nestálych časoch. Náš zdanlivo stabilný život sa môže zmeniť za noc, a niektorí sa tak bez výstrahy ocitnú vo veľkom nebezpečenstve skôr, ako si to stihnú uvedomiť. Nebezpečenstvo môže prísť následkom politického prevratu, od násilníckeho útočníka, vplyvom prírodnej katastrofy alebo vážnej choroby. Nech je to už akokoľvek, kde by sa mal kresťan obrátiť, keď je jeho život v nebezpečenstve?

David, misionár žijúci v jednej z odbočiek spoločnosti Watch Tower, spoznal odpoveď na túto otázku z jednej hroznej skúsenosti. V jedno skoré ráno sa ako vodič vydal na cestu, aby priviezol niektorých dochádzajúcich bételitov (dobrovoľných pracovníkov, ktorí bývajú mimo odbočky). Bola ešte tma. Cestou pribral Rosalíu a práve prechádzal popri policajnej stanici, keď počul prvý výstrel.

Potom mali veci rýchly spád. Počul ranu ako zo silného delobuchu a uvedomil si, že mu z jednej pneumatiky uniká vzduch. Zrazu uvidel vojaka stojaceho uprostred cesty, ako mieri priamo naňho. Takmer súčasne sa udiali tri veci: Spŕška striel prestrelila bočnú stranu džípu a rozbila okná; David a Rosalía rýchlo sklonili hlavu; vojak strieľal cez predné sklo v úrovni očí.

Zatiaľ čo sa na džíp sypali guľky, David, ešte stále zohnutý, sa snažil brzdiť, ako najlepšie mohol. On i Rosalía si mysleli, že onedlho zomrú. Modlili sa nahlas k Jehovovi a prosili ho, aby nad nimi bdel. Rosalía neskôr povedala, že v tých chvíľach rozmýšľala nad tým, ako zareaguje jej rodina, keď sa dopočuje o jej smrti!

A predsa nažive!

Hluk streľby a rozbíjajúceho sa skla napokon utíchol a David sa obhliadol po Rosalíi. Keď uvidel na jej chrbte malú, okrúhlu krvavú škvrnu, takmer sa mu zastavil dych. Ale bol to kus letiaceho skla, ktorý tam pristál, a nie guľka. Krvácali jej kolená, pretože ju porezalo padajúce sklo, ale inak sa zdalo, že je v poriadku.

K džípu pristúpili muži vo vojenských uniformách s bielymi páskami na rukávoch a nariadili im, aby vystúpili so zdvihnutými rukami. Jeden z nich, ktorý vyzeral ako vojak s vyššou hodnosťou, sa obrátil k inému vojakovi a povedal: „Bolo vám povedané, že nemáte strieľať na civilistov.“ Vojak sa snažil ospravedlniť a tvrdil, že počul výstrely a myslel si, že prichádzajú z džípu.

Keď David povedal, že on i Rosalía sú Jehovovými svedkami, reakcia bola priaznivá. Vysvetlil, čo práve robil, ale vojaci ich aj tak chceli zadržať. V ranných hodinách nejaká vojenská skupina zrejme organizovala puč a títo vojaci práve obsadzovali policajnú stanicu, keď okolo prechádzali v džípe David a Rosalía.

Rosalía bola veľmi rozrušená, ale statočne si zachovávala pokoj, zatiaľ čo sa David domáhal ich prepustenia. Nakoniec im dovolili odísť — bez džípu. Museli prejsť na vedľajšiu cestu a nastúpiť na autobus, ktorý išiel k odbočke. Tam sa v ošetrovni postarali o Rosalíu.

Sila modlitby

David sa z tejto skúsenosti niečo naučil — nikdy nepodceňovať silu vrúcnej modlitby a nikdy nezabudnúť na to, že keď človek povie, že je Jehovovým svedkom, je to často ochrana. Môže doslovne platiť, že „Jehovovo meno je silnou vežou. Do nej uteká spravodlivý a dostáva ochranu.“ — Príslovia 15:29; 18:10; Filipanom 4:6.

[Prameň ilustrácie na strane 19]

Fotografía de Publicaciones Capriles, Caracas, Venezuela