Medzinárodná bezpečnosť podľa ľudských plánov

„Keď sa toto všetko skončí, chceme sa stať ránhojičmi. Chceme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme napomohli tomu, čo by som mohol optimisticky nazvať novým svetovým poriadkom.“ — Prezident USA, George Bush, január 1991, krátko po začiatku vojny s Irakom.

„Predstava prezidenta Busha o Novom svetovom poriadku zdôrazňuje dôležitosť zákonnosti a presvedčenie, že národy majú kolektívnu zodpovednosť za slobodu a uplatňovanie práva. Studená vojna sa končí a nastáva nová epocha.“ — Veľvyslanec USA v Austrálii, august 1991.

„Dnes večer, keď sledujem dramatický nástup demokracie rozširujúcej sa po celej zemeguli, možno — možno sme tomu novému svetu bližšie ako kedykoľvek predtým.“ — Prezident USA, George Bush, september 1991.

MNOHO vedúcich osobností sveta, tak ako prezident Bush, hovorí o budúcnosti optimisticky. Je ich optimizmus oprávnený? Dávajú udalosti, ktoré sa odohrali od druhej svetovej vojny, nejaký podklad pre takýto optimizmus? Myslíte si, že politici sú schopní privodiť medzinárodnú bezpečnosť?

Veľký ľudský plán

„Počas posledných dvoch rokov druhej svetovej vojny,“ ako uviedol televízny dokumentárny film Goodbye War (Zbohom vojna), „bolo každý mesiac zabitých viac ako jeden milión ľudí.“ V tom čase cítili národy naliehavú potrebu vytvoriť plán, ktorý by zabránil, aby sa taká vojna zopakovala. Zatiaľ čo vojna stále prebiehala, predstavitelia 50 národov vypracovali najväčší plán na dosiahnutie medzinárodnej bezpečnosti, aký kedy človek vytvoril: Chartu Organizácie Spojených národov. V preambule k Charte bolo vyjadrené odhodlanie „uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny“. Budúci členovia Organizácie Spojených národov mali „zjednotiť svoje sily pre zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti“.

O štyridsaťjeden dní zhodilo lietadlo atómovú bombu na Hirošimu v Japonsku. Bomba vybuchla nad stredom mesta a zabila viac ako 70 000 ľudí. Tento výbuch, spolu s ďalším, ktorý nasledoval o tri dni nad Nagasaki, rázne ukončil vojnu s Japonskom. Keďže Nemecko, ktoré bolo spojencom Japonska, sa 7. mája 1945 vzdalo, druhá svetová vojna sa skončila. Bol to však koniec všetkých vojen?

Nie. Od konca druhej svetovej vojny zažilo ľudstvo viac ako 150 menších vojen, ktoré si vyžiadali vyše 19 miliónov životov. Je zjavné, že veľký plán Organizácie Spojených národov ešte stále nepriniesol medzinárodnú bezpečnosť. Kde sa stala chyba?

Studená vojna

Plánovači Organizácie Spojených národov nepredvídali súperenie, ktoré sa rýchlo rozvinulo medzi tými, čo boli predtým počas druhej svetovej vojny spojencami. Do tohto boja o moc, nazvaného studená vojna, ktorý bol sčasti bojom medzi komunizmom a kapitalizmom, sa zapojilo veľa štátov. Namiesto toho, aby tieto dva bloky štátov spojili svoje sily na zastavenie vojny, podporovali znepriatelené strany v regionálnych konfliktoch a týmto spôsobom bojovali proti sebe v Ázii, Afrike a v Amerike.

Koncom šesťdesiatych rokov sa studená vojna začala zmierňovať. Tento proces vyvrcholil v roku 1975, keď 35 štátov podpísalo takzvanú Helsinskú dohodu. Medzi účastníkmi bol Sovietsky zväz a Spojené štáty spolu so svojimi európskymi spojencami. Všetci sa zaviazali, že sa budú usilovať o „mier a bezpečnosť“ a „zdržia sa... hrozby silou alebo použitia sily voči územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu, alebo akýmkoľvek iným spôsobom, ktorý sa nezhoduje s cieľmi Organizácie Spojených národov“.

Tieto myšlienky však nepriniesli ovocie. Začiatkom osemdesiatych rokov sa boj medzi superveľmocami opäť vyostril. Situácia sa zhoršila natoľko, že v roku 1982 novozvolený generálny tajomník Organizácie Spojených národov dr. Javier Pérez de Cuéllar priznal neúspech svojej organizácie a varoval pred „novou medzinárodnou anarchiou“.

No dnes sa vyjadruje generálny tajomník OSN spolu s ďalšími vodcami optimisticky. Novinové správy hovoria o „období po studenej vojne“. Ako došlo k tejto zmene?

„Obdobie po studenej vojne“

Význačným faktorom bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, na ktorej sa stretlo 35 štátov. V septembri roku 1986 podpísali takzvaný Štokholmský dokument, a tak potvrdili svoj záväzok vyplývajúci z Helsinskej dohody z roku 1975.a Štokholmský dokument obsahuje veľa pravidiel na riadenie kontroly vojenskej činnosti. „Výsledky posledných troch rokov sú povzbudzujúce a to, čo sa urobilo, začína presahovať písomné záväzky Štokholmského dokumentu,“ uviedol SIPRI (Štokholmský medzinárodný ústav pre výskum mieru) vo svojej Ročenke 1990.

Potom, v roku 1987, dosiahli superveľmoci významnú dohodu vyžadujúcu zničenie všetkých ich striel odpaľovaných zo zeme s dosahom od 500 do 5 500 kilometrov. „Fyzické ničenie striel a odpaľovacích zariadení prebieha presne podľa plánu a každá strana náležite dodržiava podmienky dohôd,“ uvádza SIPRI.

Boli prijaté aj ďalšie opatrenia na zníženie nebezpečenstva jadrovej vojny. Napríklad v roku 1988 podpísali superveľmoci dohodu týkajúcu sa „medzikontinentálnych balistických striel a balistických striel odpaľovaných z ponoriek“. Každá strana musí pred odpálením takýchto zbraní informovať druhú stranu „najmenej dvadsaťštyri hodín vopred o plánovanom čase, oblasti odpálenia a oblasti dopadu“. Podľa SIPRI takéto dohody „prakticky vylučujú možnosť, že by miestne incidenty prerástli do svetovej jadrovej vojny“.

Plány na upevnenie medzinárodnej bezpečnosti medzitým nabrali na rýchlosti. Potom v máji roku 1990, počas vrcholnej schôdzky superveľmocí vo Washingtone, sovietsky prezident Michail Gorbačov navrhol, aby dva bloky európskych štátov podpísali mierovú zmluvu. V júli sa v Londýne stretlo 16 západných štátov NATO (Severoatlantická organizácia). Ich odpoveďou na návrh Michaila Gorbačova bolo, že obidve strany podpísali „spoločnú deklaráciu, v ktorej slávnostne vyhlasujeme, že už nie sme protivníkmi, a potvrdzujeme svoje predsavzatie zdržať sa hrozby silou alebo použitia sily“. Titulok na prvej strane istých afrických novín to označil ako „Obrovský krok k svetovému mieru“.

Potom, v predvečer vrcholnej schôdzky superveľmocí v Helsinkách, hovorca americkej vlády povedal, že „možnosť vojny [na Strednom východe] vyvoláva potrebu nového skupinového plánu na zabezpečenie svetového mieru“. Mierová situácia sa zhoršila, keď Irak napadol Kuvajt a hrozilo, že vojna sa rozšíri do všetkých krajín Stredného východu. Z poverenia Organizácie Spojených národov však medzinárodné jednotky pod vedením Spojených štátov zatlačili vojsko útočníka späť do jeho vlastnej krajiny. Medzinárodná jednota, ktorá sa v tejto vojne jasne prejavila, vzbudila v niektorých ľuďoch nádej, že svitla nová éra spolupráce.

Odvtedy sa svetové udalosti naďalej vyvíjajú. Dramaticky sa zmenila predovšetkým samotná podstata toho, čo bolo kedysi Sovietskym zväzom. Pobaltským štátom bolo umožnené vyhlásiť svoju nezávislosť a ich príklad nasledovali aj ďalšie republiky Sovietskeho zväzu. V krajinách, ktoré sa pod centralizovanou komunistickou vládou zdali byť monolitné, vystúpila na povrch ostrá etnická rivalita. Koncom roku 1991 Sovietsky zväz oficiálne prestal existovať.

Tieto radikálne zmeny na svetovej politickej scéne otvorili dvere príležitosti pre Organizáciu Spojených národov. The New York Times v súvislosti s tým uviedli: „Uvoľňovanie celosvetového napätia a nový duch spolupráce medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom by mohli pre túto svetovú organizáciu znamenať novú, vplyvnejšiu úlohu v medzinárodných záležitostiach.“

Nastal konečne pre túto 47-ročnú organizáciu čas, aby ukázala, čo dokáže? Skutočne vstupujeme do niečoho, čo Spojené štáty nazvali „novým storočím a novým miléniom mieru, slobody a blahobytu“?

[Poznámka pod čiarou]