Zvestovatelia kráľovstva rozprávajú
Jehova poskytuje pomoc
Jehovovi svedkovia v Južnej Afrike dostali nedávno správu o zúfalej situácii svojich duchovných bratov v susednej krajine, kde je zvestovateľské dielo zakázané. Bolo im oznámené, že pre veľké sucho prežívajú bratia iba vďaka tomu, že jedia určité korene. Majú tiež nedostatok vhodného oblečenia, čo spôsobuje, že sa niektorí svedkovia zdráhajú podieľať na zvestovateľskej službe.
Bratia v Južnej Afrike okamžite reagovali. Miestnym zborom v oblasti Johannesburgu bola poslaná výzva o potrebe oblečenia. O niekoľko dní boli darované tri tony odevov. Veci potom vytriedili dobrovoľní pracovníci. Zariadilo sa, aby boli poslané 3 tony fazule, 1 tona oleja, 1 tona mydla a 17 ton kukuričnej múky. Keď spoločnosť, ktorá dodala kukuričnú múku, počula o situácii Jehovových svedkov v krajine postihnutej suchom, venovala viac ako tonu tejto veľmi dôležitej potraviny.
V pondelok 16. apríla 1990 opustilo nákladné auto Južnú Afriku s 25-tonovým nákladom zásob určených na pomoc a vydalo sa na 5 500 kilometrov dlhú, namáhavú cestu. Teraz však museli získať povolenie od vládnych orgánov, aby mohli zásoby previezť do ich vojnou rozorvanej krajiny.
Úradníci na konzuláte povedali, že hoci nie sú Jehovovi svedkovia v ich krajine uznaní, dobre si uvedomujú ich existenciu. Preto nebudú námietky proti tomu, aby boli poslané zásoby na pomoc našim bratom. Povolenie bolo udelené. Boli vystavené potrebné doklady a v piatok 20. apríla Svedkovia bez problémov prekročili hranice. Po ceste však narazili na viac ako 30 zátarás, kde od nich často vyžadovali doklady. Až vtedy si uvedomili, aké sú tie doklady potrebné.
Keď prešli asi 140 kilometrov do vnútrozemia krajiny, rozvodnená rieka im znemožnila ďalší postup. Pôvodný most bol zničený a provizórna stavba na jeho mieste bola nevhodná pre veľké nákladné auto. Zistili však, že menšie vozidlo, ktoré sprevádzalo konvoj, môže bezpečne prejsť cez zaplavený most. Rozhodli, že sa rozdelia na dve skupiny. Pre jednu skupinu bol pri rozvodnenej rieke postavený tábor, kým ďalšia skupina pokračovala v ceste asi 260 kilometrov ďalej na sever, aby sa zišla s bratmi. Akí boli šťastní, keď sa s bratmi nakoniec spojili! Nemohli sa prestať usmievať, objímať a stískať si ruky. Čoskoro boli na ceste dve miestne nákladné autá, aby sa zišli s druhou skupinou bratov, ktorá čakala pri rieke. Tam boli zásoby preložené z veľkého nákladného auta do dvoch menších.
Prijaté správy sú dôkazom hlbokej vďačnosti Jehovovi za zaobstaranie hmotnej pomoci. A predsa, napriek zlej hmotnej situácii, volanie bratov o duchovný pokrm bolo ešte naliehavejšie. Jeden zbor mal prístup iba k jednej Strážnej veži, ktorú bolo treba rozmnožiť pre každú rodinu. Vďaka Jehovovi sa teraz robia opatrenia na zabezpečenie pravidelného prísunu duchovného pokrmu pre bratov v tejto krajine.