‚Preč s bezbožníkmi!‘
MASY ho pokladali za bezbožníka, muža, ktorý sa ich snaží odradiť od uctievania a zničiť ich bohov. Opovrhovaný a znevažovaný bol pred nich privedený na verejné zhromaždenie. Keď vyjadril miestodržiteľ otázku, predstúpil dôstojný osemdesiatšesťročný muž a predstavil sa. Volal sa Polykarp.
Rímsky miestodržiteľ provincie Statius Quadratus pokračoval: „Prisahaj na cisára; rozmysli si a povedz: ‚Preč s ateistami!‘“ Polykarp sa zadíval na obrovský zástup bezzákonných pohanov, ktorý napĺňal štadión. Ukázal na nich, zastonal, pozrel sa na nebo a povedal: „Preč s ateistami!“ Áno: ‚Preč s bezbožníkmi!‘
Prokonzul potom prehovoril s väčšou naliehavosťou: „Zlož prísahu a ja ťa prepustím; zapri Krista.“ Ale Polykarp odpovedal: „Osemdesiatšesť rokov som mu slúžil a neukrivdil mi. Ako sa môžem rúhať Kráľovi, ktorý ma zachránil?“
A tak sa konali prípravy na starcovu popravu. Jeho telo sa malo spáliť v ohni. Prečo? Kto bol vlastne Polykarp? A aké udalosti predchádzali jeho smrti?
Polykarpov raný život
Polykarp sa narodil okolo roku 69 n. l. v Malej Ázii, v Smyrne (novodobé turecké mesto Izmir). Podľa správ ho vychovali kresťanskí rodičia. Dospel na dôstojného muža, bol známy svojou štedrosťou, sebazaprením, láskavosťou k iným a usilovným štúdiom Písma. Bol dozorcom zboru v Smyrne.
Hovorí sa, že v mladších rokoch využíval Polykarp príležitosť učiť sa priamo od niektorých apoštolov. Jedným z jeho učiteľov bol zrejme apoštol Ján. Ireneus rozpráva, že Polykarpa „apoštoli nielen poučovali a stretával sa s mnohými, ktorí videli Krista, ale ho apoštoli aj menovali pre Áziu, v cirkvi, ktorá je v Smyrne, za dozorcu“. Môžeme si len predstaviť, akú radosť a uspokojenie čerpal Polykarp z takého obohacujúceho spoločenstva. Určite mu pomohlo, aby bol pripravený na svoj úrad dozorcu v zbore. — Skutky 20:28; 1. Petra 5:1–4.
Zastáva sa základných právd
Polykarpov dozor nad zborom sa začal v ťažkých rokoch predpovedaného odpadnutia. (2. Tesaloničanom 2:1–3) Zjavne bol ochotný vydávať sa na úžitok druhých. Keď Ignatius zo sýrskej Antiochie pred mučeníckou smrťou v Ríme požiadal Filipanov, aby poslali list jeho domovskému zboru, Polykarp zo Smyrny sa postaral o jeho doručenie. V tom istom čase poslal Filipanom svoj vlastný list.
V Polykarpovom liste Filipanom nachádzame nové potvrdenie istých biblických právd. Oddeľuje Boha od Krista, Otca od Syna, a hovorí, že záchranu získavame „Božou vôľou prostredníctvom Ježiša Krista“. Polykarp varuje pred láskou k peniazom a pripomína čitateľom, že smilníci a muži, ktorí ležia s mužmi, nezdedia Božie kráľovstvo. (Porovnaj 1. Timotejovi 6:10; 1. Korinťanom 6:9, 10.) Zahŕňa aj výzvu ženám, aby milovali svojich manželov a starším, aby boli „súcitní a milosrdní“. Všetkých povzbudzuje, aby „boli horliví pre to, čo je dobré“. Nakoniec Polykarp prosí: „Nech vás Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista a sám Ježiš Kristus, ktorý je Boží Syn a náš večný Veľkňaz, budujú vo viere a pravde a v celej miernosti, jemnosti, trpezlivosti, zhovievavosti, zdržanlivosti a čistote.“
Polykarp veľakrát citoval z Písma. Vo svojom liste Filipanom sa odvolával na Matúša, Skutky, list Rimanom, 1. Korinťanom, 2. Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, 2. Tesaloničanom, 1. Timotejovi, 1. Petra a pravdepodobne aj na iné časti Písma. To svedčí o tom, že aspoň niektorí vyznávači kresťanstva sa v ťažkom období po smrti apoštolov snažili lipnúť na biblických zásadách.
Jeho práca v Smyrne
Starobylé maloázijské pobrežné mesto Smyrna bolo živým a prosperujúcim obchodným strediskom. Bolo aj strediskom uctievania štátu. Napríklad rímski cisári boli nápadne predstavovaní na minciach a v nápisoch ako božstvá. Cisárska autorita podporovala pohanské náboženské filozofie.
Veľa osôb spojených s kresťanským zborom bolo zrejme v hmotnom ohľade chudobných. Ale v istom čase boli pochválení, že sú duchovne bohatí. Aké povzbudzujúce muselo byť pre kresťanov v Smyrne, keď počuli Ježišove slová, ktoré zapísal apoštol Ján! Kristus povedal „anjelovi“ čiže pomazaným dozorcom v Smyrne: „Poznám tvoje súženie a chudobu — ale si bohatý — a rúhanie tých, ktorí o sebe hovoria, že sú Židia, a predsa nimi nie sú, ale sú satanovou synagógou. Neboj sa toho, čo máš vytrpieť. Hľa, diabol uvrhne niektorých z vás do väzenia, aby ste boli dôkladne vyskúšaní a aby ste mali súženie desať dní. Dokáž sa verný až do smrti a dám ti korunu života.“ — Zjavenie 2:8 až 10.
Celé duchovné bohatstvo, ktoré azda pretrvalo medzi vyznavačmi kresťanstva v Smyrne, malo určite priamy vzťah k vynikajúcemu dozoru zborových starších. Bol to čas búrlivého náboženského zápasu a členovia zboru slúžili uprostred rôznych vyznaní a kultov. Ich svedecký obvod bol plný démonských zvykov vrátane čarodejníctva a astrológie, takže tam vládla atmosféra bezbožnosti.
K nepriateľstvu pohanského obyvateľstva sa pridávala aj trpká nenávisť Židov. Keď 23. februára 155 n. l. umučili Polykarpa, fanatickí Židia vraj pomáhali zbierať drevo na oheň. Robili to, hoci sa poprava konala v deň veľkého sabatu!
Kto sú bezbožníci?
Keď pre Polykarpa prichádzali jeho nepriatelia, chcel pôvodne ostať v Smyrne a čeliť nebezpečenstvu. Ale na naliehanie ostatných sa odobral na neďaleké hospodárstvo. Keď sa stalo známym, kde sa zdržuje, odmietol sa znova sťahovať, aby sa vyhol tým, ktorí ho hľadali, ale povedal len: „Nech sa deje Božia vôľa.“
Polykarp vošiel na štadión a postavil sa pred miestodržiteľa a rozbúrený dav. Keď miestodržiteľ vytrvalo naliehal, aby preukázal akt uctievania cézarovi, Polykarp jednoducho povedal: „Som kresťan . . . Ak chceš vedieť, čo znamená kresťanstvo, stačí, aby si určil deň a vypočul ma.“ Miestodržiteľ odpovedal: „Vyskúšaj svoje argumenty na dave.“ Ale Polykarp povedal: „Myslel som, že by stálo za to porozprávať sa s tebou, lebo sa učíme, že máme prejavovať patričnú úctu mocnostiam a autoritám . . . pokiaľ sa tým nedopustíme kompromisu.“ Čoskoro Polykarpa upálili, lebo sa nezriekol Ježiša Krista.
O postavení Polykarpa ako kresťana môže rozhodnúť iba Boh. A čo dnes? Veľký zástup pravých kresťanov sa takisto nechce zriecť Krista. Vyhlasujú naopak, že je Božím mesiášskym kráľom, dosadeným na trón v nebi. Títo svedkovia Jehovu zdôrazňujú, že uvidíme splnenie Ježišových prorockých slov o „veľkom súžení“, najprevratnejšej udalosti, akú kedy svet videl. To ale neznamená koniec ľudstva, len koniec zla. Je možné prežiť do spravodlivého nového sveta mieru a radosti. — Matúš 24:13, 21, 34; 2. Petra 3:13.
Kto by chcel bojovať proti poslom takejto dobrej správy? Iba tí, ktorí sú naozaj bezbožní, aj keby mali „spôsob zbožnej oddanosti“. (2. Timotejovi 3:5) Falošné náboženské náuky zaslepili myseľ niektorých a mnohí venujú „pozornosť klamným inšpirovaným výrokom a náukám démonov“. (1. Timotejovi 4:1) Dnešní kresťania trpeli a trpia zásahom bezbožných, niektorí až do smrti. Ale verní Jehovovi služobníci nikdy neprehrajú, lebo im bude nakoniec patriť Boží dar večného života. Zatiaľ ostávajú títo verní zvestovatelia Božieho kráľovstva pevnými zástancami biblickej pravdy.