Je peklo horúce?

„NIEKEDY v šesťdesiatych rokoch nášho storočia peklo zmizlo.“ To napísal britský autor David Lodge v knihe Duše a telá (angl.). Týmito slovami vyjadril názor, ktorý sa objavil v desaťročiach po druhej svetovej vojne u mnohých katolíkov a protestantov. Mnohé hlavné cirkvi, ktoré sa snažili prijať moderný spôsob myslenia, samy istý čas tlmili túto oficiálnu náuku o ohnivom pekle.

Predstavu trestu po smrti ľudia nechceli prijať najmä preto, lebo nemali jasnú predstavu o tom, čo je vlastne hriech. Rímsky kardinál Ratzinger raz v jednom rozhovore v roku 1984 povedal: „Naša civilizácia . . . sa zameriava na poľahčujúce okolnosti a na rôzne alibi, lebo chce ľudí zbaviť pocitu viny a hriechu . . ., ale s tým je spojená viera v peklo a očistec.“

Dá sa dnes veriť v existenciu hriechu bez toho, že by sme prijímali aj náuku o posmrtnom treste v očistci a pekle? Nedávno vydaná kniha Súhrn katolíckej viery (franc.), ku ktorej predhovor napísal francúzsky kardinál Decoutray, sa priamo pýta: „Je nutné veriť v peklo?“ Na túto otázku sa odpovedá: „Otázka pekla síce vyvoláva hrôzu, ale nemožno sa jej vyhnúť.“ V diele II. Vatikánsky koncil — ďalšie dokumenty vydané po koncile (angl., 1982) sa cituje „Krédo Božieho ľudu“: „Veríme, . . . že tí, ktorí prijali Božiu lásku a súcit, vojdú do večného života. Tí, ktorí to až do konca odmietali, budú odsúdení do ohňa, ktorý nikdy nezhasne.“

Aj keď sa teológovia veľmi snažia dokázať opak, náuka o pekelnom ohni je ešte stále oficiálnou katolíckou dogmou. Ale v Novom slovníku kresťanskej teológie (angl., 1983) sa hovorí, že táto náuka o večnom odsúdení vyvoláva v mnohých členoch dnešných kresťanských cirkví „rozpaky“ a „znepokojenie“. Ťažko spájajú túto dogmu s predstavou, že Boh je láska. Kladú si otázku: „Je náuka o ohnivom pekle naozaj kresťanská a biblická? Ak nie, kde vznikla?“