„Čo musíme robiť, aby sme boli zachránení?“

PREČO potrebujeme byť zachránení? Lebo všetci trpíme katastrofálnymi následkami hriechu: nedokonalosťou, bolesťou, chorobami, zármutkom a nakoniec smrťou. Apoštol Pavol objasnil, že je to preto, lebo sa náš predok Adam vzbúril proti Božiemu zákonu. Pavol napísal: „Pre jedného človeka [Adama] prišiel na svet hriech a pre hriech smrť, a tak sa smrť rozšírila na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili.“ (Rim. 5:12) Prečo spôsobil Adamov hriech to, že sa smrť rozšírila na všetkých ľudí? Bolo to v dôsledku prirodzeného vývoja vecí.

Keď Adam zhrešil, bol v súlade s božským zákonom odsúdený na smrť. Bolo to spravodlivé a zároveň nevyhnutné. Bolo to spravodlivé, lebo život nie je právo, ale dar od Boha. Svojvoľným hriechom stratil Adam akýkoľvek nárok na tento dar. (Rim. 6:23) Adamovo odsúdenie na smrť bolo nutné, lebo nemožno pripustiť, aby niečo nedokonalé prežívalo a donekonečna znečisťovalo vesmír. Keď teda Adam zhrešil, začal odumierať a nevlastnil už dokonalý, bezhriešny život, ktorý by mohol dedične odovzdať svojim deťom. Mohol im dať len život narušený nedokonalosťou a hriechom. — Rim. 8:18–21.

Nemali by sme však zabúdať, že aj ten krátky život, ktorý je dnes naším údelom, máme len z Božej nezaslúženej láskavosti. (Jób 14:1) Boh nebol povinný dovoliť Adamovi a Eve, aby mali deti, skôr ako zomrú. Dovolil im to, aby sa dokázalo, že niektorí nedokonalí ľudia budú podporovať Božiu zvrchovanosť tak, že zachovajú rýdzosť. Boh to dovolil aj preto, lebo vedel, že nakoniec vykúpi alebo zachráni tých potomkov prvých vzbúrencov, Adama a Evy, ktorí sa nechajú viesť. Ako?

Opatrenie na záchranu

Boh Jehova nemohol jednoducho nedbať na svoj spravodlivý súd. Nemôže svojvoľne zabudnúť na Adamov pôvodný hriech a na všetky ďalšie, ktoré k nemu ľudstvo odvtedy pridalo. Keby Boh prehliadol svoje spravodlivé zákony, podkopalo by to úctu a dôveru k celej sústave jeho práva. Predstav si, aký krik by sa strhol, keby ľudský sudca svojvoľne, pre nejaký osobný vrtoch, nechal zločinca bez trestu. Súcitný sudca však môže náležite zariadiť, aby predpísanú pokutu za previnilca zaplatil iný ochotný jedinec. A to vlastne urobil Boh pre nás.

Jehova urobil opatrenia, aby jeho vlastný Syn, Ježiš Kristus, dal svoj dokonalý ľudský život namiesto dokonalého života, ktorý stratil Adam. Ježiš ochotne niesol trest za naše hriechy — smrť. (Iz. 53:4, 5; Ján 10:17, 18) Biblia hovorí, že „Syn človeka“ prišiel, aby „dal svoju dušu ako výkupné výmenou za mnohých“. (Mat. 20:28; 1. Tim. 2:6) To nemohol urobiť nikto iný. Ježiš bol jedinečný tým, že sa narodil bez hriechu a zostal dokonalým, bezhriešnym človekom až do smrti. (Hebr. 7:26; 1. Petra 2:22) Vernosť až do smrti umožnila, aby zaplatil predpísanú pokutu za naše hriechy.

Pamätaj však, že Boh, Najvyšší sudca, nie je povinný oslobodiť každého. Pozerá sa na Ježišov dokonalý ľudský život ako na splatenie dlhu, ktorý máme pre svoj hriech. Ale Boh Jehova ho neuplatní na nekajúcnych, svojvoľných hriešnikov, ktorí nemajú ocenenie. Biblia neponúka nejakú všeobecnú amnestiu alebo univerzálnu záchranu, ale stanovuje podmienky, ktorým treba vyhovieť, ak máme byť zachránení od účinkov zdedeného hriechu.

Požiadavky na záchranu

Aké sú teda požiadavky na záchranu? Prvá je tá, ktorú uviedol apoštol Pavol filipskému dozorcovi: „Ver v Pána Ježiša a budeš zachránený.“ (Sk. 16:31) Je nevyhnutné úprimne prijať Ježišovu preliatu krv, ak máme byť zachránení. A čo bude pre nás záchrana znamenať? Ježiš to naznačil, keď povedal: „Dávam im večný život a istotne nebudú zničení.“ (Ján 10:28) Pre väčšinu bude záchrana znamenať večný život na zemi, keď sa vráti rajská dokonalosť. (Žalm 37:10, 11; Zjav. 21:3, 4) V prípade „malého stáda“ to však bude znamenať vládu s Ježišom v jeho nebeskom kráľovstve. — Luk. 12:32; Zjav. 5:9, 10; 20:4.

Niektorí naznačujú, že viera v Ježiša je všetko, čo sa vyžaduje. „Na to, aby sa niekto dostal do neba, treba len jednu vec,“ hovorí istý náboženský traktát. „Prijať Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, podriadiť sa mu ako Pánovi a Majstrovi a ako takého ho otvorene vyznávať pred svetom.“ Mnohí teda veria, že na zabezpečenie večného života stačí náhla emocionálna skúsenosť obrátenia. Lenže sústrediť sa len na jednu nevyhnutnú požiadavku záchrany a prehliadať ostatné je ako prečítať si jednu kľúčovú klauzulu v zmluve a ostatné nebrať na vedomie.

Vyznie to jasnejšie, ak si vypočujeme tých, ktorí si svojho času mysleli, že vyznávať vieru v Ježiša je všetko, čo potrebujú na záchranu. Bereniké hovorí: „Bola som vychovaná v bratskej cirkvi, ale začala som si lámať hlavu nad tým, prečo Ježiš sám povedal: ‚To znamená večný život, že prijímajú poznanie o tebe, jedinom pravom Bohu, a o tom, ktorého si vyslal, Ježišovi Kristovi‘, ak je večný život závislý len na Ježišovi.“ — Ján 17:3.

Norman bol deväť rokov presvedčený, že je spasený. Ale potom videl, že sa vyžaduje viac ako len citové vyznanie, že Ježiš Kristus je jeho Záchranca. „Videl som v Biblii, že nestačí len priznať pred Bohom, že sme hriešnici a potrebujeme záchranu,“ hovorí. „Musíme tiež robiť skutky, ktoré zodpovedajú pokániu.“ — Mat. 3:8; Sk. 3:19.

Áno, viera v Ježiša je pre našu záchranu kľúčová, ale je potrebné ešte niečo viac. Ježiš hovoril o ľuďoch, ktorí vyznávali, že v neho veria, a dokonca robili v jeho mene „mocné skutky“. Ale on ich neuznal. Prečo? Lebo to boli „činitelia bezzákonnosti“ a nekonali vôľu jeho Otca. (Mat. 7:15–23) Učeník Jakob nám pripomína: „A staňte sa činiteľmi slova a nie iba poslucháčmi, ktorí sa klamú falošným uvažovaním.“ Tiež povedal: „Ty predsa veríš, že je jeden Boh. Konáš veľmi dobre. Ale aj démoni veria a trasú sa . . . Tak je i viera bez skutkov mŕtva.“ — Jak. 1:22; 2:19, 26.

Niektorí však dokazujú, že tí, ktorí sú naozaj spasení, to všetko robia. Ale je to v praxi naozaj tak? Denis, ktorý ‚prijal Ježiša‘ ako malý chlapec, hovorí: „‚Spasení‘ ľudia, ktorých som poznal, necítia žiadnu veľkú potrebu skúmať Písmo, lebo si myslia, že už majú všetko, čo potrebujú na záchranu.“ Áno, pokrytectvo a nekresťanské skutky mnohých, ktorí tvrdia, že sú spasení, spôsobili celej myšlienke záchrany zlú povesť.

Napriek tomu mnohí kladú dôraz na to, že Písmo hovorí: „Kto verí v Syna, má večný život.“ (Ján 3:36) Preto dospievajú k záveru, že akonáhle si raz prijal Pána Ježiša Krista ako svojho osobného Záchrancu, už nikdy nemôžeš byť opäť stratený. Ich heslom je „raz spasený, navždy spasený“. Ale naozaj to Písmo hovorí? Odpoveď nájdeme len vtedy, keď uvažujeme o všetkom, čo o tomto námete Biblia hovorí. Nechceli by sme sa ‚klamať falošným uvažovaním‘ tak, že by sme čítali len vybrané časti Božieho slova.

„Raz spasený, navždy spasený“?

Všimni si inšpirovanú výstrahu učeníka Júdu. Napísal: „Milovaní, hoci som sa veľmi usiloval písať vám o našej spoločnej záchrane, uznal som za potrebné napísať vám a napomenúť vás, aby ste tvrdo bojovali za vieru, ktorá bola raz navždy daná svätým.“ (Júda 3) Prečo to Júda napísal? Lebo vedel, že by jednotliví kresťania mohli stratiť ‚spoločnú záchranu‘. Pokračoval: „Chcem vám pripomenúť, že Jehova síce zachránil ľud [Izraelčanov] z egyptskej krajiny, ale potom zničil tých, ktorí neprejavovali vieru.“ — Júda 5.

Júdova výstraha by bola zbytočná, keby kresťania nestáli pred podobným nebezpečím ako Izraelčania. Júda nepochyboval o hodnote Ježišovej obete. Táto obeť nás zachránila z adamovského hriechu a Ježiš ochráni tých, ktorí v neho prejavujú vieru. Nikto ich nemôže vytrhnúť z jeho ruky. Ale my túto ochranu môžeme stratiť. Ako? Tak, že by sme urobili to, čo urobili mnohí Izraelčania, ktorí boli zachránení z Egypta. Môžeme sa úmyselne rozhodnúť, že neposlúchneme Boha. — 5. Mojž. 30:19, 20.

Predstav si, že si bol vyslobodený z horiacej budovy. Spomeň si, s akou úľavou si sa dal bezpečne vyviesť a ako ti záchranca povedal: „Teraz si v bezpečí.“ Áno, zachránili ťa pred istou smrťou. Ale čo by sa stalo, keby si sa rozhodol z nejakého nerozumného dôvodu vrátiť sa do budovy? Tvoj život by bol opäť v nebezpečenstve.

Kresťania sú v zachránenom stave. Majú vyhliadku na večný život, lebo majú pred Bohom schválené postavenie. Ich záchrana od adamovského hriechu a všetkých jeho následkov je pre nich ako pre skupinu istá. Ale ako jednotlivci budú zachránení k večnému životu len vtedy, ak sa budú neustále držať všetkých Božích požiadaviek. Ježiš to zdôraznil, keď sa prirovnal k viniču a učeníkov k ratolestiam tohto viniča. Povedal: „Každú ratolesť na mne, ktorá nenesie ovocie, [Boh] odstraňuje . . . Ak niekto nezostane v spojení so mnou, je vyvrhnutý ako ratolesť a uschne. Tieto ratolesti pozbierajú, hodia ich do ohňa a spália.“ (Ján 15:2, 6; Hebr. 6:4–6) Tí, ktorí stratia vieru v Ježiša, stratia aj večný život.

„Kto vytrvá . . ., bude zachránený“

Áno, na získanie záchrany sú potrebné rôzne veci. Musíme prijímať poznanie o Božích predsavzatiach a spôsobe záchrany. Potom musíme prejavovať vieru v hlavného sprostredkovateľa záchrany, Ježiša Krista, a konať po celý zvyšok svojho života Božiu vôľu. (Ján 3:16; Tít. 2:14) Pre tých, ktorí idú po tejto ceste, je záchrana istá. Ale znamená to vytrvať až do konca nášho terajšieho života alebo tohto sveta. Len „kto vytrvá až do konca, bude zachránený“. — Mat. 24:13.

Spolu s ostatnými členmi svojej domácnosti reagoval dozorca väzňov vo Filipách pozitívne na posolstvo, ktoré zvestoval Pavol a Sílas. „A hneď sa dal pokrstiť on i jeho ľudia.“ (Sk. 16:33) Aj my môžeme pozitívne konať. Tak naviažeme blízky a požehnaný vzťah k Bohu Jehovovi a jeho Synovi, Ježišovi Kristovi, a môžeme mať úplnú dôveru v božské opatrenie na záchranu. Filipský dozorca „sa veľmi radoval s celou svojou domácnosťou, že uveril Bohu“. (Sk. 16:34) Aj my sa budeme na takejto ceste ‚veľmi radovať‘.