Brazília — mladá, nezvyčajná a rýchlo rastúca

Od dopisovateľa Prebuďte sa! v Brazílii

KDE vo svete môžete zatelefonovať projektantovi, ktorý navrhol pôvodné plány hlavného mesta vašej krajiny? Kde môžete stretnúť architekta, ktorý naprojektoval stavbu prvých vládnych budov vášho hlavného mesta a vykonával dozor nad jej realizáciou? A kde sa môžete prechádzať po hlavnom meste a s istotou vedieť, že ak stretnete niekoho, kto má viac ako 40 rokov, tak sa tam určite nenarodil? V Brazílii, hlavnom meste štátu Brazília — v jedinečnom mladom meste, ktoré si zaslúži, aby sme sa naň pozreli zblízka.a

Dlhý prológ

Cesta zo São Paula do Brazílie trvá letecky asi hodinu a pol. Pohodlné autobusy prejdú túto vzdialenosť asi za 12 hodín. Zvolil som si cestu autobusom. Získal som tak dostatok času na čítanie materiálov o dejinách mesta.

Už od čias prvej organizovanej vzbury proti portugalskej nadvláde koncom osemnásteho storočia existovala túžba postaviť v Brazílii nové hlavné mesto. Krátko po vyhlásení nezávislosti Brazílie v roku 1822 navrhol brazílsky štátnik José Bonifácio de Andrada e Silva, aby sa toto budúce hlavné mesto nazývalo Brazília, čo je názov, ktorý už v sedemnástom storočí používali kartografi na označenie celej krajiny.

V roku 1891 bolo novou ústavou tejto krajiny určené, že v savanách Brazílskej vysočiny má byť vyhradených 14 000 štvorcových kilometrov zeme. Tam, asi 1000 kilometrov od pobrežia, malo byť postavené nové hlavné mesto. Politici boli presvedčení, že keď sa hlavné mesto presunie z Ria de Janeiro do vnútrozemia, podnieti to rozvoj obrovských vnútrozemských oblastí tejto krajiny. No uplynulo ďalších 50 rokov bez toho, aby sa v tejto veci niečo udialo. Nakoniec sa v roku 1955 tento dlhý prológ Brazílie skončil a začala sa otvárať jej prvá kapitola nabitá dejom.

Konkurz a plán

V tom roku sľúbil kandidát na úrad prezidenta Juscelino Kubitschek, že ak bude zvolený, nové hlavné mesto sa stane skutočnosťou ešte skôr, ako sa skončí jeho päťročné funkčné obdobie. V apríli 1956 bol Kubitschek zvolený.

Niekoľko mesiacov predtým vláda vyhlásila konkurz: brazílski architekti, inžinieri a odborníci na plánovanie miest boli vyzvaní, aby vytvorili projekt nového hlavného mesta. V priebehu niekoľkých mesiacov zaslalo 26 kandidátov svoju verziu ideálneho hlavného mesta. V marci 1957 medzinárodná porota vyhlásila víťaza: stal sa ním urbanista Lúcio Costa.

Na rozdiel od návrhov ostatných kandidátov Costov návrh pozostával z niekoľkých skíc a z hŕstky strán textu napísaného narýchlo rukou — celé mesto v obálke z manilového papiera! Porote sa ospravedlnil za to, že jeho náčrt je taký skromný, a dodal: „Ak nie je vhodný, potom bude ľahké zbaviť sa ho, a aspoň nebudem márniť svoj čas ani čas druhých.“ No porote sa jeho plán páčil a posúdila ho ako „jasný, prirodzený a od základu jednoduchý“. Čo obsahoval jeho plán a ako sa z neho stalo skutočné mesto?

„Lietadlo“ v prachu

Účinný spôsob, ako to zistiť, je navštíviť Museu Vivo da Memória Candanga (Živé múzeum pamiatky candangov). Keďže toto múzeum sa nachádza v budove, ktorá slúžila ako prvá nemocnica hlavného mesta, možno povedať, že táto budova je v doslovnom zmysle kolískou Brazílie. Práve tu pred štyridsiatimi rokmi prišli na svet prvé deti, ktoré sa narodili v meste Brazília. Dnes však táto bývalá nemocnica rozpráva príbeh o narodení a detstve mesta Brazília. Je to príbeh „prachu, stanových plátien a betónu“, ako sa o tom dozvedáme z jednej expozície v múzeu.

Laureti Machadová, zamestnankyňa múzea, ma najprv prevádza cez obdobie „prachu“. Zastavuje sa pred fotografiou z roku 1957, na ktorej vidno dve poľné cesty vedúce naprieč savanou, pretínajúce sa v pustej oblasti, kde „líšky dávajú dobrú noc“. „Táto fotografia,“ hovorí Laureti, „zachytáva úplne prvý krok vo výstavbe mesta.“ Potom sa pozeráme na Costove skice a vidíme na nich, ako tento urbanista zakrivil jednu z týchto ciest, takže keď robotníci známi ako candangosb neskôr vybudovali v savane túto cestu v tvare oblúka, z prachu sa vynoril pôdorys v tvare lietadla.

Tento neobvyklý tvar je dodnes pôdorysom Brazílie: lietadlo so špicom nasmerovaným na východ a s oblúkovitými krídlami roztiahnutými na sever a na juh. Budovy, v ktorých sídlia tri oddelenia vlády, sa nachádzajú v špici lietadla, štvrť s obchodmi a podnikmi tvorí jeho trup a obytné štvrte tvoria jeho krídla.

Od stanových plátien k betónovým stavbám

V múzeu je oddelenie „stanových plátien“ a oddelenie „betónových stavieb“ a obe oddelenia informujú o tom, ako robotníci z celej Brazílie predávali svoje majetky, aby sa mohli dostať na stavenisko. ‚Môj otec kúpil nákladné auto, rodina — vyše 20 ľudí — si zbalila veci a trvalo nám to 19 dní, kým sme sa sem dostali,‘ spomína jeden robotník, ktorý sem prišiel v auguste 1957. Ďalší cestovali autobusom alebo na voze ťahanom volmi, alebo autostopom. Celkovo na stavenisko pricestovalo 60 000 robotníkov.

Táto armáda stavebných robotníkov žijúcich v stanových prístreškoch bola zúfalo potrebná, pretože otvorenie mesta bolo určené na 21. apríla 1960. To znamenalo, že inžinieri, technici a stavební robotníci museli postaviť hlavné mesto za 1000 dní — naozaj kolosálna úloha! No keď nastal deň otvorenia mesta, robotníci zvíťazili v pretekoch s časom. Najmladšie hlavné mesto sveta povstalo z prachu savany.

Prvé a jediné

V úrade Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) v meste Brazília je obdiv k mestu a k jeho staviteľom stále veľmi živý. „Neexistuje nijaký iný projekt mesta, ktorý by bol zrealizovaný tak verne ako Costov projekt,“ hovorí mi Dr. Briane E. Biccová, kultúrny atašé organizácie UNESCO. „To je jeden z dôvodov, prečo je Brazília prvým a jediným mestom dvadsiateho storočia, ktoré sa dostalo na zoznam Svetového dedičstva UNESCO.“c

Brazília je tiež jediným mestom na tomto zozname, ktoré je ešte stále vo výstavbe. Podľa Dr. Biccovej to znamená náročnú úlohu. „Ako môžeme zachovať pôvodný charakter mesta, ktoré sa stále mení?“ Kým ešte architekt Lúcio Costa žil, hoci už mal vyše 90 rokov, s touto náročnou úlohou neprestal zápasiť. Dozeral na nové stavebné projekty a zabezpečoval, aby nenarušili jeho územné usporiadanie. Napríklad keď sa Costa dozvedel o plánoch vybudovať v Brazílii mestskú železnicu, trval na tom, aby vlaky premávali pod zemou.

Panoramatický výhľad

Teraz je čas na obhliadku mesta. Aj keď ste v Brazílii prvýkrát, nebudete mať veľké problémy vyznať sa tu. Sú tu dve hlavné ulice a autobusová stanica sa nachádza v bode, kde sa tieto ulice pretínajú. Jedna ulica sa tiahne od západu na východ (od chvosta lietadla k jeho špicu) a umožňuje vám prístup k hotelom, divadlám, bankám a obchodom. Druhá sa tiahne od severu na juh (od jedného krídla k druhému) a prechádza cez obytné štvrte.

Najlepším miestom, z ktorého možno vidieť, ako Brazília vyzerá, je televízna veža, 224 metrov vysoká stavba, ktorá sa nachádza na trupe lietadla, tesne za jeho krídlami. Výťahom sa môžete bezplatne vyviezť do výšky 75 metrov nad zemou a tam sa vám naskytne panoramatický výhľad na centrum mesta, ktoré sa nazýva Plano Piloto. Keď sa zahľadíte na rozľahlé trávniky mesta, ktoré sú také široké a prázdne, že sa zdá, akoby sa dotýkali oblohy, vtedy si s úžasom uvedomíte, aké je to priestranné mesto. Záhradný architekt Roberto Burle-Marx navrhol pre Brazíliu také rozsiahle parky a trávniky, že dnes má toto mesto viac zelene na jedného obyvateľa ako ktorékoľvek iné hlavné mesto na svete.

Smerom na východ sa rozprestiera široká, trávnatá alej, z oboch strán lemovaná cestami. Pozdĺž týchto ciest stojí 17 rovnakých budov. A každá z týchto „kvádrových“ budov je sídlom iného oddelenia vlády. Na konci aleje sa nachádza symbol mesta: dve identické kupoly, jedna v bežnej polohe a druhá obrátená, umiestnené pred dvoma 28-poschodovými budovami, v ktorých sídli Národný kongres, brazílsky zákonodarný zbor.

Tvar budov Národného kongresu vám môže trochu pripomínať ústredie Organizácie Spojených národov v New Yorku — a nie neopodstatnene. Jedným z architektov, ktorí sa podieľali na projektovaní budov OSN, bol Oscar Niemeyer — ten istý brazílsky architekt, ktorý projektoval budovy tohto Národného kongresu a takmer všetky ostatné hlavné budovy v meste Brazília. Niektoré z jeho najlepších projektov, ako napríklad budova Ministerstva zahraničných vecí (Palacio Itamaraty) a budova Ministerstva spravodlivosti (Palacio da Justiça), stoja neďaleko od vežovitých budov-dvojčiat Národného kongresu.

Prečo tu nemôžete zablúdiť

Mesto Brazília je však viac než len parkom architektonických zaujímavostí. Pre tisíce ľudí je aj dobre usporiadaným domovom. Keď prechádzame cez obytnú štvrť mesta, Paulo, právnik žijúci v tomto meste, mi hovorí: „Väčšina ľudí, ktorí sa do Brazílie prisťahovali, zisťuje, že táto usporiadanosť je vítanou úľavou od chaosu, na ktorý boli zvyknutí v iných mestách.“

Obyvatelia mesta Brazília žijú v obytných blokoch. Skupina takýchto domov zoskupených okolo dvora vytvára jeden superblok. Radmi superblokov je zastavané severné i južné krídlo mesta. Adresy jednotlivých domov možno ľahko nájsť. Napríklad adresa „N-102-L“ sa nachádza v severnom krídle mesta, v superbloku číslo 102, obytná budova L. A ak pamätáte na to, že čísla superblokov smerom ku koncom krídiel stúpajú (od 102–116), potom naozaj už len ťažko zablúdite.

Obytné domy nemajú viac ako šesť poschodí, čím sa kombinuje poriadok s útulnosťou. Vďaka tomu, ako hovorí siňor Costa, dieťa hrajúce sa na dvore môže počuť, keď ho matka z okna volá: „Manoel, vem cá!“ (Manuel, poď sem!)

Bolesti súvisiace s rastom

Hoci je Brazília hrdá na to, že je mestom postaveným podľa plánu, pôvodný projekt nebral do úvahy robotníkov, ktorí Brazíliu postavili. Predpokladalo sa totiž, že po otvorení mesta si robotníci jednoducho pobalia náradie a vrátia sa domov. No myšlienka na návrat do oblastí bez nemocníc, škôl a bez pracovných príležitostí jednoznačne nebola pre robotníkov príťažlivá. Rozhodli sa radšej zostať v meste Brazília — ale kde?

Pre vysoké nájomné si nemohli dovoliť bývať v bytoch, ktoré postavili, a tak sa usadili okolo pásu zelene tohto mesta. Už onedlho tam vyrástlo niekoľko miest väčších ako Brazília. Dnes žije v naprojektovanom meste iba 400 000 ľudí a mnoho bytov zostáva neobývaných; no v nenaplánovaných satelitných mestečkách sa usadili takmer 2 milióny obyvateľov. Napriek tomu, že pôvodný projekt mesta mal rovnostárske zámery, rozdiely v príjmoch rozdelili obyvateľstvo na úplne oddelené mestá.

Nepredvídaná populačná explózia a triedne rozdiely zas podporujú vzrast zločinnosti a iných sociálno-ekonomických problémov, ktoré sú pre všetky veľkomestá spoločné. Mladé hlavné mesto Brazílie trpí bolesťami súvisiacimi s rastom. Dobre usporiadané ulice a moderná architektúra jednoznačne nestačia na to, aby zmenili srdcia a správanie ľudí.

„Srdce Brazílie“?

Reklamné tabule lemujúce diaľničný okruh okolo mesta Brazília pripomínajú prichádzajúcim turistom, že vstupujú do „srdca Brazílie“. Ten slogan má pravdu: hoci sa Brazília nenachádza v geografickom strede krajiny, predsa je takmer rovnako vzdialená od všetkých významných miest v krajine. No čo možno povedať o hlbšom význame spomínaného sloganu? Je Brazília skutočne od srdca brazílska? Názory na to sú rôzne. Odpoveď na túto otázku vám môže poskytnúť iba návšteva tohto jedinečného mesta. Pamätajte však na to, že svoj úsudok o Brazílii by ste si nemali vytvárať unáhlene. Dajte tomuto mestu nejaký čas, aby sa vám mohlo odhaliť, pretože — ako to povedala jedna jeho obyvateľka — „Brasília seduz gradualmente“ (Brazília zvádza postupne).

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Príbeh „prachu, stanových plátien a betónu“

[Prameň ilustrácie]

Arquivo Público do Distrito Federal

[Obrázok na strane 15]

Slávnostná prehliadka robotníkov zvaných „candangos“

[Prameň ilustrácie]

Arquivo Público do Distrito Federal

[Obrázok na stranách 16, 17]

Panoramatický pohľad na mesto Brazília

1. Ministerstvá

2. Budovy úradov Kongresu

3. Najvyšší súd

4. Námestie troch mocností

5. Exekutívne úrady

[Prameň ilustrácie]

Secretaria de Turismo, Brasília

[Obrázok na strane 18]

Mesto Brazília má medzi hlavnými mestami sveta prvenstvo v množstve zelene