Naše hľadanie spravodlivosti

ROZPRÁVA ANTONIO VILLA

V roku 1836 boli všetci texaskí obrancovia Alama — počtom menej než 200 — zabití mexickou armádou, ktorú tvorilo asi 4000 mužov. Vojnové heslo „Pamätajte na Alamo“ sa potom používalo na roznietenie boja za nezávislosť, ktorá bola dosiahnutá neskôr v tom roku. V roku 1845 sa oblasť, ktorá kedysi patrila Mexiku, stala časťou Spojených štátov a Mexičania sa ocitli na nepriateľskom území. Na etnické rozdiely sa dosiaľ nezabudlo.

NARODIL som sa v roku 1937 neďaleko San Antonia (Texas), kde sa nachádza Alamo. V tých dňoch boli toalety, fontánky na pitie a ďalšie verejné zariadenia označené „Len pre bielych“ a „Ostatní“. Rýchlo som spoznal, že medzi „Ostatných“ patrili aj tí z nás, čo mali mexický pôvod.

Keď Mexičania a černosi išli do kina na nejaký film, mohli sedieť len na balkóne, nie v hlavnej sále. V mnohých reštauráciách a obchodoch Mexičanov neobslúžili. Raz moja manželka Velia vošla spolu so svojou sestrou do salónu krásy a jeho vlastníci neboli ani len natoľko slušní, že by povedali: „Mexičania tu nie sú vítaní.“ Proste sa im len smiali do tváre, až kým Velia a jej sestra zahanbené neodišli.

Bieli muži občas vyhľadávali mexické ženy — obyčajne keď boli opití — pretože sa mnohí domnievali, že sú od prírody nemravné. Myslel som si: ‚Nepodelia sa s nami o toaletu alebo o fontánku na pitie, ale delia sa s Mexičankami o posteľ.‘ Pre túto nespravodlivosť som bol zo začiatku neistý, a neskôr vzdorovitý.

Ťažkosti s cirkvami

Roztrpčovalo ma aj pokrytectvo náboženstva. Bieli, čierni a Mexičania mali oddelené kostoly. Keď som sa pripravoval na prvé prijímanie ako katolík, kňaz mi dal niekoľko obálok s vopred napísanými dátumami, ktoré som mal dať otcovi. Každý týždeň sme mali jednu obálku vrátiť s nejakým príspevkom. Krátko nato mi kňaz povedal: „Mal by si povedať ockovi, že tie obálky sem nechodia.“ Hnevlivé slová môjho otca: „To je všetko, čo ich zaujíma — peniaze!“ mi zostali hlboko v mysli.

Bežne dochádzalo ku škandálom, keď kazatelia ušli so ženou z ich zboru. Takéto zážitky ma viedli k tomu, že som opakovane vyhlasoval: „Náboženstvo má len dva ciele — buď dostať vaše peniaze, alebo zobrať vašu ženu.“ A tak keď prišli Jehovovi svedkovia, odmietol som ich so slovami: „Ak budem chcieť náboženstvo, nájdem si ho sám.“

Vojenská služba a manželstvo

V roku 1955 som vstúpil do služieb amerického vojenského letectva, dúfajúc, že keď budem vynikať vo svojej práci, môžem si získať úctu, ktorá mi bola ako Mexičanovi odopieraná. Snažil som sa, získal som uznanie a napokon som bol poverený kontrolou kvality. To zahŕňalo hodnotenie iných oddelení v armádnej službe.

V roku 1959 som sa oženil s Veliou. Velia sa vždy prikláňala k náboženstvu. No mnohé cirkvi, ktoré navštívila, ju sklamali. Jedného dňa v roku 1960, keď bola veľmi skľúčená, sa modlila: „Bože, prosím, ak existuješ, daj sa mi poznať. Chcem ťa spoznať.“ V ten istý deň prišli do nášho domu v Petalume (Kalifornia) Jehovovi svedkovia.

Krátko nato však Velia stratila so svedkami spojenie, keďže sa zmenilo moje vojenské pridelenie. Biblické štúdium s nimi obnovila až v roku 1966 v Seminole (Texas), kým som bol vo Vietname. Začiatkom nasledujúceho roku som sa z Vietnamu vrátil domov a nepotešilo ma, keď som zistil, že študuje Bibliu so svedkami.

Tvrdohlavo odporujem

Myslel som si, že Velia bude náboženstvom podvedená a sklamaná. A tak som sa k štúdiu pridal a čakal som na príležitosť odhaliť aj tú najnepatrnejšiu stopu pokrytectva. Keď tá žena povedala, že svedkovia sú politicky neutrálni, prerušil som ju: „Kde pracuje váš manžel?“

„Pestuje bavlnu,“ odpovedala.

„Ha!“ arogantne som odsekol. „Vojenské uniformy sa robia z bavlny. Vy vojnu podporujete!“ Správal som sa hlučne a nerozumne.

Hoci sme v júni 1967 odišli ďaleko do Minotu (Severná Dakota) za mojím novým vojenským pridelením, tamojší svedkovia sa s Veliou spojili a obnovili biblické štúdium. Začal som detinsky odporovať. Úmyselne som prichádzal domov práve v tú hodinu, keď sa konalo štúdium, búchal som dvermi, dupal som po schodoch, hlučno som hádzal na zem čižmy a na záchode som niekoľkokrát splachoval.

Velia bola milá a poddajná manželka, ktorá nikdy neurobila nič bez môjho dovolenia. Hoci som jej dovolil mať biblické štúdium, aj keď nerád, vedela, že účasť na zhromaždeniach svedkov bude väčší problém. Keď ju nabádali, aby išla, vždy odpovedala: „Radšej nie. Nechcem rozčúliť Tonyho.“

Jedného dňa však Velia v Biblii čítala: „Nezarmucujte Božieho svätého ducha.“ (Efezanom 4:30) „Čo to znamená?“ opýtala sa. Svedkyňa, ktorá viedla štúdium, jej vysvetlila: „Nuž, Boží svätý duch inšpiroval písanie Biblie. A tak keď nedodržiavame to, čo hovorí Biblia, zarmucujeme Božieho svätého ducha. Napríklad niektorí nechodia na zhromaždenia, aj keď vedia, že Božie Slovo hovorí, že tam máme chodiť.“ (Hebrejom 10:24, 25) Pre pokorné Veliino srdce viac nebolo treba. Odvtedy išla na každé zhromaždenie napriek môjmu odporu.

Nadával som: „Ako môžeš odísť z domu, keď nemám večeru na stole?“ Velia sa rýchlo naučila mať pre mňa pripravenú vždy teplú večeru. Tak som si nachádzal ďalšie zámienky: „Nemiluješ ani mňa, ani naše deti. Opúšťaš nás pre tie zhromaždenia.“ Alebo keď som útočil na náuky svedkov a Velia sa ich mierne snažila obhajovať, používal som svoj námet bocona — „veľké ústa“ — a nazýval som ju neúctivou a nepoddajnou boconou.

Napriek tomu Velia zhromaždenia navštevovala, často odchádzajúc z domu so slzami pre moje slovné ubližovanie. No držal som sa istých zásad. Nikdy som svoju manželku neudrel ani som nikdy nepomyslel na to, že by som ju pre jej novonájdenú vieru opustil. Ale obával som sa, že by sa o ňu mohol na tých zhromaždeniach zaujímať nejaký dobre vyzerajúci muž. Stále som si o náboženstve myslel, že sú to ‚buď peniaze, alebo žena‘. Keď sa Velia obliekala na zhromaždenia, často som sa sťažoval: „Vždy sa krášliš pre niekoho iného, ale nikdy nie pre mňa.“ A tak keď som sa prvý raz rozhodol zúčastniť sa zhromaždenia, povedal som: „Idem — ale len preto, aby som na teba dával pozor!“

Mojou skutočnou pohnútkou však bolo nájsť niečo proti svedkom. Na jednom z prvých zhromaždení, ktoré som navštívil, bola prednáška o manželstve „iba v Pánovi“. (1. Korinťanom 7:39) Keď sme prišli domov, trpko som namietol: „Vidíš! Sú presne takí istí ako všetci ostatní — majú predsudky voči každému, kto nie je ich viery.“ Velia mierne poznamenala: „Ale to nehovoria oni, to hovorí Biblia.“ Rýchlo som oponoval, búchal som päsťou do steny a kričal: „Zasa sa správaš ako bocona!“ V skutočnosti som bol rozladený, lebo som vedel, že má pravdu.

Ďalej som navštevoval zhromaždenia a čítal som literatúru svedkov, ale mojou pohnútkou bola snaha nájsť chybu. Dokonca som začal dávať na zhromaždeniach komentáre — ale len aby som ľuďom ukázal, že nie som „hlúpy Mexičan“.

Moje hľadanie spravodlivosti je uspokojené

V roku 1971 nás moja vojenská služba priviedla do Arkansasu. Velia bola v decembri 1969 pokrstená, čím symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi, a ja som s ňou ďalej chodil na zhromaždenia. Už som jej viac neodporoval, ale ani som nechcel, aby so mnou niekto študoval Bibliu. Keďže som si čítal biblickú literatúru, moje poznanie nesmierne vzrástlo. No to všetko boli len vedomosti — výsledok mojej túžby byť najlepší vo všetkom, čo robím. Ale spoločenstvo s Jehovovými svedkami začalo postupne pôsobiť na moje srdce.

Napríklad všimol som si, že na vyučovaní na zborových zhromaždeniach sa podieľajú černosi. Spočiatku som si však hovoril: ‚Pch, robia to len tu za zavretými dverami.‘ Potom sme sa však zúčastnili zjazdu na veľkom baseballovom štadióne a bol som šokovaný, keď som videl, že černosi majú úlohy v programe aj tam. Musel som uznať, že medzi svedkami nie je žiadna diskriminácia. Uplatňujú pravú spravodlivosť.

Ocenil som si aj to, že Jehovovi svedkovia majú jeden k druhému skutočnú lásku. (Ján 13:34, 35) A keď som s nimi pracoval na stavbe sály Kráľovstva, videl som, že sú to len obyčajní ľudia. Videl som, že sa unavia, robia chyby, a dokonca si vymenia zopár ostrejších slov, keď sa veci nedaria. Namiesto toho, aby ma tieto nedokonalosti odcudzili, začal som sa medzi nimi cítiť istejšie. Možno som si uvedomil, že napriek mojim mnohým nedostatkom existuje pre mňa nádej.

Pravda si napokon získala moje srdce

Prvýkrát som si uvedomil, že si k Jehovovi vytváram vzťah, keď Strážna veža v roku 1973 vysvetľovala, že fajčenie je ‚poškvrňovaním tela‘ a predstavuje priestupok, za ktorý sa vylučuje. (2. Korinťanom 7:1) Vtedy som fajčil jeden až dva balíčky cigariet denne. Už mnohokrát predtým som sa snažil prestať, ale bezúspešne. Avšak kedykoľvek som teraz cítil nutkanie fajčiť, potichu som sa pomodlil k Jehovovi o pomoc, aby som s týmto nečistým zvykom skoncoval. Nikdy viac som si nezapálil, čo všetkých prekvapilo.

Dňa 1. júla 1975 som mal odísť z vojska do dôchodku. Uvedomoval som si, že ak chcem robiť to, čo učí Biblia, musím svoj život oddať Jehovovi. Nikdy som nemal osobné biblické štúdium, a tak bolo pre starších v zbore dosť šokujúce, keď som im v júni 1975 povedal, že len čo sa skončí moja služba pri vojsku, chcem byť pokrstený. Vysvetlili mi, že najskôr musím začať plniť Ježišov príkaz a zúčastňovať sa kazateľského diela. (Matúš 28:19, 20) To som urobil v prvú júlovú sobotu. V ten istý deň som sa stretol s jedným starším a odpovedal som na biblické otázky, ktoré sa vyžadujú od uchádzačov o krst. O tri týždne som bol pokrstený.

Keď naše tri deti — Vito, Venelda a Veronica — videli, že som sa dal pokrstiť, začali robiť rýchly duchovný pokrok. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov boli pokrstené staršie deti a naše najmladšie dieťa ich nasledovalo o štyri roky. Keď sa rozprávam s ľuďmi, ktorí poznajú biblickú pravdu, ale nekonajú v súlade s ňou, často im hovorím o následkoch ich nečinnosti. Hovorím im, že aj keď to možno ich deti nepovedia, myslia si: ‚Ak pravda nie je dosť dôležitá pre ocka, potom nie je dosť dôležitá ani pre mňa.‘

Slúžime celým časom

V Marshalle (Arkansas) sa celá naša rodina ujala priekopníckej služby celým časom. S Veliou sme začali v roku 1979 a deti sa k nám v tejto práci pridali v nasledujúcich rokoch, keď skončili strednú školu.

Začiatkom osemdesiatych rokov sme počuli správy o smäde po biblickom poznaní medzi ľuďmi v Ekvádore v Južnej Amerike, a tak sme si dali cieľ presťahovať sa tam. V roku 1989 boli naše deti dospelé a mohli sa už o seba postarať samy. A tak sme sa v tom roku vybrali do Ekvádoru na krátku návštevu, aby sme „prešpehovali... krajinu“. — Porovnaj 4. Mojžišovu 13:1, 2.

V apríli 1990 sme prišli do Ekvádoru, nášho nového domova. Keďže sme mali málo peňazí — žili sme z vojenského dôchodku — rozpočet sme si museli starostlivo plánovať. Ale radosť zo služby celým časom na tomto duchovne úrodnom území oveľa prevýšila akékoľvek finančné obete. Najskôr sme pracovali v prístavnom meste Manta, kde každý z nás viedol priemerne 10 až 12 biblických štúdií týždenne. Potom v roku 1992 som začal slúžiť ako cestujúci služobník a moja manželka ma v tejto službe sprevádza. Každý týždeň navštevujeme iný zbor.

Keď bude spravodlivosť úplná

Pri pohľade späť spolu s Veliou vidíme, že krivdy, ktoré sme zažili, keď sme rástli, nám teraz v našej službe pomáhajú. Uvedomujeme si najmä, že sa nesmieme pozerať zhora na nikoho, kto je chudobnejší alebo nemá také vzdelanie ako my, alebo kto je iného etnického pôvodu. Vidíme tiež, že mnohí naši kresťanskí bratia a sestry zažívajú väčšiu spoločenskú nespravodlivosť, než sme zažili my. No nesťažujú sa. Oči majú upreté na prichádzajúce Božie Kráľovstvo a to sme sa naučili aj my. Už dávno sme sa prestali snažiť nájsť spravodlivosť v tomto systéme; radšej venujeme svoj život tomu, aby sme ľuďom poukázali na jediné pravé riešenie nespravodlivosti, na Božie Kráľovstvo. — Matúš 24:14.

Naučili sme sa aj to, že tí z nás, ktorí boli veľmi citliví na nespravodlivosť, si musia dávať pozor, aby neočakávali dokonalú spravodlivosť medzi Božím ľudom. Je to preto, že sme všetci nedokonalí a máme sklon robiť to, čo je zlé. (Rimanom 7:18–20) Napriek tomu môžeme čestne povedať, že sme našli milujúce mnohonárodnostné spoločenstvo bratov, ktorí sa usilujú podľa svojich najlepších schopností robiť to, čo je správne. Našou nádejou je, že spolu s Božím ľudom, ktorý je všade, vojdeme do Božieho nového sveta, kde bude prebývať spravodlivosť. — 2. Petra 3:13.

[Zvýraznený text na strane 20]

Rýchlo som oponoval a búchal som päsťou do steny

[Obrázok na strane 21]

S Veliou, keď som nastúpil k vojenskému letectvu

[Obrázok na strane 23]

S Veliou v roku 1996