Pompeje — mesto, kde sa čas zastavil

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V TALIANSKU

KUCHYNE s panvicami na ohnisku, dobre zásobené obchody, fontány bez vody, neporušené ulice — všetko tak, ako bývalo, v meste bez obyvateľov, prázdnom a pustom. To sú Pompeje, kde sa zdá, že čas sa zastavil.

Všetko zostalo tak, ako to bolo v ten katastrofálny deň pred vyše 1900 rokmi, keď sopka Vezuv, čnejúca nad Neapolským zálivom, vybuchla. Pochovala Pompeje, Herculaneum, Stabie a okolitú krajinu pod popolom a lávou.

„Ľudia v staroveku,“ hovorí kniha Pompei (Pompeje), „mali len matnú predstavu o sopečnej povahe Vezuvu a zvykli si považovať ho za zelenajúci sa vrch, kde boli pomedzi hustý les roztrúsené nádherné vinohrady.“ Avšak 24. augusta 79 n. l. sa po dlhoročnom tichu vrch prebudil obrovskou explóziou.

Výbuch roku 79 n. l.

Sopka vychrlila stĺp plynu, magmy a úlomkov, ktorý zatemnil oblohu a spôsobil strašný dážď popola a lapíl (malých kúskov lávy). V priebehu dvoch dní boli Pompeje a rozľahlá oblasť krajiny pokryté hrubou vrstvou s priemernou hrúbkou dva a pol metra. Kým prudké záchvevy naďalej otriasali zemou, obrovský mrak otravných plynov, síce neviditeľných, ale smrtiacich, zahalil mesto a zvieral ho v smrteľnom objatí. Zatiaľ čo Pompeje boli pochovávané pomaly, Herculaneum zmizlo v okamihu. Podľa knihy Riscoprire Pompei (Znovuobjavenie Pompejí) bolo Herculaneum zaplavené prúdom „bahna a sopečných úlomkov v hrúbke, ktorá pri pobreží dosiahla dvadsaťdva metrov“.

Reakcie asi 15 000 obyvateľov Pompejí boli rôzne. Iba tým, ktorí okamžite ušli, sa podarilo zachrániť. Niektorí však nechceli opustiť svoje domovy a všetko, čo v nich mali, a tak zostali pozadu, dúfajúc, že sa nebezpečenstvu vyhnú. Ďalší, ktorí sa snažili zachrániť svoje hodnotné predmety, váhali s rozhodnutím uniknúť, a to až natoľko, že boli napokon rozdrvení strechami svojich domov, ktoré sa zrútili pod váhou popola.

Jedným takým príkladom je majiteľka „domu Fauna“, ktorá sa očividne nemohla odhodlať vzdať sa svojho bohatstva. „Pani domu,“ hovorí Robert Étienne vo svojej knihe La vie quotidienne à Pompéi (Každodenný život v Pompejach), „si v náhlivosti zhromaždila najvzácnejšie šperky — zlaté náramky v podobe hadov, prstene, vlásenky, náušnice, strieborné zrkadlo, tašku plnú zlatých mincí — a pripravila sa na útek.“ Vydesená, možno padajúcim popolom, zostala vnútri. „Krátko nato,“ pokračuje Étienne, „sa strecha zrútila a pochovala nešťastnú ženu i s jej cennosťami.“ Iní sa zadusili otravnými plynmi, ktoré sa šírili všade.

Tí, ktorí váhali, museli v snahe zachrániť si život utekať po vrstve lávového popola, ktorá sa medzitým vytvorila. Ležia tam, kde spadli, udusení smrtiacimi plynmi a prikrytí následkom nepretržitého dažďa jemného popola. Ich biedne pozostatky sa našli o stáročia neskôr a svoje cennosti mali stále vedľa seba. Mesto bolo so svojimi obyvateľmi pochované pod vrstvou popola hrubou vyše 6 metrov.

Avšak vďaka tomu smrtiacemu dažďu sa obyvatelia mesta opäť objavili. Viete ako? Všimnite si odliatky ich tiel na fotografii na tejto strane. Ako boli urobené? Archeológovia vliali sadru do medzier, ktoré zostali v popole po rozloženom tele, a tak nám umožnili vidieť posledné mučivé pohyby nešťastných obetí — „mladú ženu, ktorá leží s hlavou položenou na svojej ruke; muža so šatkou na ústach, ktorá však nemohla zabrániť vdychovaniu prachu a otravných plynov; personál kúpeľov Fórum v nepekných trhavých polohách a kŕčoch asfyxie... matku držiacu svoju dcérku v poslednom súcitnom a márnom objatí“. — Archeo.

V Herculaneu žiadne bezpečie

Tí, ktorí z Herculanea vzdialeného niekoľko kilometrov od Pompejí okamžite neušli, padli do pasce. Mnohí sa ponáhľali k pobrežiu, azda v nádeji, že uniknú po mori, ale mohutné podmorské zemetrasenie zabránilo člnom vyplávať. Nedávne vykopávky na starovekej pláži pri Herculaneu odkryli vyše 300 kostier. Títo ľudia boli zaživa pochovaní strašným prúdom bahna a sopečných úlomkov, keď sa snažili ukryť pod terasou čnejúcou nad morom. Aj tu sa mnohí pokúšali zachrániť svoj najvzácnejší majetok — zlaté ozdoby, strieborné nádoby, kompletnú sadu chirurgických nástrojov — všetko je stále tu, zbytočné, neďaleko pozostatkov svojich majiteľov.

Čas sa zastavil

Pompeje sú výrečným svedectvom o krehkosti života tvárou v tvár prírodným silám. Ruiny Pompejí a okolitých miest poskytujú akoby momentku, ktorá umožňuje novodobým učencom a zvedavcom preskúmať každodenný život v prvom storočí n. l. tak ako žiadne iné archeologické nálezisko na svete.

Blahobyt tejto oblasti bol v podstate založený na poľnohospodárstve, priemysle a obchode. S intenzívnym využívaním ľudskej sily — otrokov a slobodných, ktorých najímali denne — úrodná okolitá krajina vynášala hojnosť. Mnohé činnosti v meste boli spojené s obchodovaním s potravinami. Každý, kto navštívi Pompeje, môže ešte stále vidieť mlyny na mletie obilia, trh so zeleninou, obchody obchodníkov s ovocím a vínom. Môžete vidieť budovy, ktoré sa kedysi používali na komerčné účely — na spracovávanie vlny a ľanu a na pradenie a tkanie látky v priemyselnom rozsahu. Tieto budovy, spolu s budovami s prevádzkou desiatok iných druhov výroby v malom rozsahu, od dielne na výrobu šperkov po obchod so železiarskym tovarom, tvorili mesto.

Úzke, kedysi preplnené ulice sú vydláždené kamennými kockami. Lemujú ich vyvýšené chodníky a verejné fontány napájané pomocou dômyselného systému akvaduktov. Na rohoch hlavných ulíc môžeme vidieť zvláštny detail. Ako staroveký predchodca dnešných priechodov pre chodcov, veľké vyvýšené kamenné kocky umiestnené v strede ulíc uľahčovali pohyb chodcom a umožňovali im vyhnúť sa tomu, aby si v daždi premočili nohy. Každý, kto v meste jazdil na voze, musel mať istú zručnosť, aby sa týmto vyvýšeným kameňom vyhol. Stále sú tam! Nič sa nezmenilo.

Súkromný život

Ani rezervovanosť, ktorá zahaľovala súkromný život Pompejčanov, nezabránila indiskrétnemu pohľadu ľudí modernej doby. Žena pokrytá skvostnými šperkami leží mŕtva v náručí gladiátora v jeho ubytovni. Dvere domov a obchodov sú dokorán otvorené. Kuchyne sú otvorené, akoby ich opustili len pred niekoľkými minútami, panvice sú na ohnisku, nedopečený chlieb ešte v rúre a veľké džbány sú opreté o stenu. Sú tu izby ozdobené nádhernými omietkami, nástennými maľbami a mozaikami, kde bohatí ľudia bezstarostne hodovali, používajúc strieborné poháre a nádoby prekvapujúcej jemnosti. Pokojné vnútorné záhrady sú obklopené stĺporadím a zdobia ich ľúbezné fontány, teraz tiché. Vidieť aj mramorové a bronzové sochy zhotovené s vycibrenou remeselnou zručnosťou a oltáre domácich bohov.

Spôsob života väčšiny obyvateľov bol však oveľa skromnejší. Mnohí, ktorí nemali doma kuchynské vybavenie, chodili do početných hostincov. Tam mohli za málo peňazí klebetiť, hrať hazardné hry alebo kúpiť si jedlo a niečo na pitie. Nepochybne niektoré z nich boli miestami so zlou povesťou, kde pracovali servírky, často otrokyne, ktoré po naservírovaní nápojov zákazníkom slúžili ako prostitútky. Okrem nespočetných hostincov tohto druhu odhalili vykopávky vyše dvadsať ďalších miest so zlou povesťou, ktoré sú často charakterizované hrubo nemravnými maľbami a nápismi.

Je čas konať

Náhle zničenie Pompejí podnecuje človeka k premýšľaniu. Tie tisíce ľudí, ktoré tam zahynuli, jednoznačne nereagovali s primeranou pohotovosťou na varovné znamenia hroziacej katastrofy — opakované zemetrasenia, výbuchy sopky a hrozný dážď lapíl. Váhali, pretože sa možno nechceli vzdať svojho pohodlného života a svojho majetku. Možno dúfali, že nebezpečenstvo pominie alebo že bude stále čas ujsť, ak sa situácia zhorší. Žiaľ, mýlili sa.

Z Písiem sa dozvedáme, že dnes je celý svet v podobnej situácii. Skazená spoločnosť, v ktorej žijeme, sa odcudzila Bohu. Čoskoro bude náhle odstránená. (2. Petra 3:10–12; Efezanom 4:17–19) Všetky doklady naznačujú, že ten čas je blízko. (Matúš 24:3–42; Marek 13:3–37; Lukáš 21:7–36) A tragické pozostatky Pompejí stoja ako tiché svedectvo nerozumnej nerozhodnosti.

[Rámček na strane 24]

Kresťanské kríže?

Objavenie rôznych krížov v Pompejach, vrátane jedného na omietke steny pekárne, niektorí vysvetľovali ako doklad prítomnosti kresťanov v meste pred zničením v roku 79 n. l. Je tento predpoklad opodstatnený?

Rozhodne nie. Aby sme našli „rozvinutý kult kríža ako predmetu“, hovorí Antonio Varone vo svojej knihe Presenze giudaiche e cristiane a Pompei (Prítomnosť Židov a kresťanov v Pompejach), „musíme počkať až do štvrtého storočia, keď obrátenie cisára a más pohanov spôsobilo, že taký spôsob uctievania sa viac zhodoval s ich duchovnosťou“. „Aj v druhom a treťom storočí a až do doby Konštantína,“ pripája Varone, „je takýto symbol veľmi zriedkavý v zjavnom spojení s kresťanstvom.“

Ak takéto symboly nie sú kresťanské, aký je potom ich pôvod? Odhliadnuc od pochybností okolo identifikácie tohto symbolu považovaného za kríž a od toho, že v tej istej pekárni bola objavená maľba božstva v podobe hada, existujú „niektoré nesmierne nemravné nálezy, ktoré sa takisto dajú veľmi ťažko zlúčiť s predpokladanou kresťanskou duchovnosťou nájomníka pekárne“, hovorí Varone. Dodáva: „Je známe, že od počiatku civilizácie, predtým než sa znak v tvare kríža vôbec stal symbolom vykúpenia, malo používanie tohto symbolu zjavne magický a obradný význam.“ V staroveku, vysvetľuje učenec, sa krížu pripisovala schopnosť odvrátiť alebo zneškodniť pôsobenie zlých síl a používal sa predovšetkým ako amulet.

[Obrázok na strane 23]

Caligulov oblúk s vrchom Vezuv v pozadí

[Obrázky na strane 23]

Hore: Sadrové odliatky obyvateľov Pompejí

Vľavo: Pohľad na Nerónov oblúk a časť Jupiterovho chrámu

[Pramene ilustrácií na strane 22]

Zvislé okraje: Glazier

Fotografie na stranách 2 (dole), 22 a 23: Soprintendenza Archeologica di Pompei