Pozorujeme svet
„Chýbajúce“ ženy
„V tých spoločnostiach, kde zaobchádzajú so ženami nezaujato, čo sa týka zdravia, pripadá na 100 mužov 106 žien. To je biologický fakt,“ uvádza časopis The Courier, ktorý vydáva Európska únia. No štúdie OSN poukazujú aj na inú skutočnosť: v ázijských krajinách, ako je Čína, India, Kórejská republika a Pakistan, pripadá na 100 mužov v priemere len 94 žien. Prečo? „Vedecký pokrok umožnil určiť pohlavie zárodku už v ranom štádiu tehotenstva“ a zväčšil „anomálie v pomere počtu narodených žien k počtu mužov“, vysvetľuje The Courier. Napríklad roku 1982 sa v Kórejskej republike narodilo na každých 100 chlapcov 94 dievčat, no roku 1989 tento pomer klesol na 100 k 88. Publikácia OSN Our Planet dodáva: „Štatistiky sú šokujúce: následkom zabíjania novonarodených dievčat a prerušenia tehotenstva v prípade plodu ženského pohlavia ‚chýba‘ 100 miliónov ázijských žien.“
Zbrane alebo rozvoj
Za sto amerických dolárov je možné kúpiť buď jednu pušku AK-47, alebo dostatok tabletiek vitamínu A, aby sa predišlo oslepnutiu 3000 jednoročných detí. Za sto miliónov dolárov možno kúpiť buď desať miliónov pozemných mín, alebo dostatok vakcín na ochranu 7,7 milióna detí pred šiestimi smrteľnými detskými chorobami. Za osemsto miliónov dolárov možno kúpiť buď 23 bojových lietadiel F-16, alebo desať rokov jodidovať soľ, a predísť tak u 1,6 miliardy ľudí poruchám spôsobeným nedostatkom jódu, napríklad mentálnej retardácii. Asi za 2,4 miliardy dolárov je možné kúpiť buď jednu nukleárnu ponorku, alebo vodu a hygienické zariadenia pre 48 miliónov ľudí. Čomu dáva svet prednosť? Podľa správy The State of the World’s Children 1996 iba v roku 1994 boli do rozvojových krajín predané zbrane celkove za 25,4 miliardy dolárov, za peniaze, ktoré sa namiesto toho mohli použiť na rozvoj sociálnej starostlivosti.
Nebezpečné losy
Prečo vlastne losy prechádzajú cez cestu? Pre prírodovedcov Newfoundlandu alebo pre miestnych vodičov a tisíce turistov, ktorí jazdia po diaľniciach tejto provincie, nie je táto otázka žartom. „Každý rok dôjde na cestách Newfoundlandu asi k 300 autonehodám pri zrážke s losmi, pričom viaceré sa končia smrťou vodičov,“ píšu noviny The Globe and Mail. „Los s hmotnosťou až 450 kilogramov môže preboriť strechu auta ako balvan, a pritom môže cestujúcich zabiť alebo zmrzačiť.“ Jednoduché zníženie počtu súčasnej 150-tisícovej losej populácie na ostrove nemusí pomôcť, hovorí Shane Mahoney z Departmentu pre prírodné zdroje, lebo je veľa oblastí, kde je losov málo, no počet nehôd je vysoký. Vedci dúfajú, že skúmaním pohybu stád zistia, prečo sa losy, ktoré sa prirodzene premávky boja, rozhodnú prejsť cez cestu.
Spustošenie Nauru
Nauru, najmenšia a najodľahlejšia republika sveta, bola kedysi známa svojou tropickou krásou. Európski námorníci, ktorí po prvý raz uvideli tento ostrov s rozlohou 20 štvorcových kilometrov v 18. storočí, ho nazvali Príjemný ostrov. Teraz je však obývateľný iba úzky pás pobrežia a Nauru sa stal „z hľadiska prírodného prostredia najspustošenejšou krajinou na zemi“, píšu The New York Times. Prečo? Príčinou sú povrchové bane. Už 90 rokov tu prebieha ťažba fosfátov, produktu tisícročných nánosov vtáčieho trusu a morských mikroorganizmov, „zanechávajúc za sebou strašidelnú mesačnú krajinu s vežami sivého vápenca, pričom niektoré sú vysoké až 22 metrov“. Teplo stúpajúce zo štyroch pätín už vyťaženého ostrova ovplyvnilo aj počasie — dažďové oblaky odveje preč a krajinu pustoší suchom. Očakáva sa, že do piatich rokov budú vyťažené posledné zásoby fosfátu. Mnohí obyvatelia ostrova Nauru si myslia, že jediným východiskom je opustiť Nauru a použiť svoj majetok na kúpu nového ostrova, na ktorý by sa mohli presťahovať.
Vyhladenie vlasovca na dohľad
„Je pravdepodobné, že po pravých kiahňach bude ochorenie zapríčinené vlasovcom druhou vyhladenou chorobou ľudstva,“ informuje časopis The Economist. „Počet hlásených prípadov, ktorých bolo ešte nedávno — roku 1989 — na celom svete takmer 900 000, klesol minulý rok na 163 000 a vo väčšine krajín klesá každý rok o polovicu.“ Výnimkou je Sudán „dokazujúci, že vojna ide ruka v ruke s chorobami“. Tento parazit, ktorý sa šíri pitnou vodou, začínajúc svoj život ako mikroskopická larva, bol už vyhladený v strednej Ázii, Pakistane a v mnohých afrických krajinách. Zdravotnícke organizácie zredukovali jeho výskyt používaním chemikálií na čistenie vody, ďalej tým, že učili ľudí filtrovať pitnú vodu cez plátno a zabraňovali nakazeným ľuďom kúpať sa alebo brodiť v zdrojoch pitnej vody. Len čo človek larvy pri pití vody prehltne, samčeky po párení hynú a samičky môžu narásť až do dĺžky jedného metra oveľa skôr, než sa začnú pomaly, počas niekoľkých týždňov vynárať z bolestivých pľuzgierov na nohách obete, pričom niekedy zmrzačia a poškodia svaly postihnutého.
Hodiny súdneho dňa sa posúvajú dopredu
Svetoznáme hodiny súdneho dňa na obálke Bulletinu atómových vedcov boli nedávno posunuté o tri minúty bližšie k polnoci. Hodiny symbolicky odzrkadľujú, ako blízko je svet k nukleárnej vojne. Od ich zavedenia roku 1947 boli hodiny 16 ráz prestavené ako reakcia na meniace sa svetové udalosti. Najbližšie nukleárnej polnoci boli nastavené roku 1953 po výbuchu prvej vodíkovej bomby vyrobenej Spojenými štátmi — na dve minúty pred polnocou. Posledná zmena bola roku 1991, keď v dôsledku optimizmu, ktorý nasledoval po skončení studenej vojny, boli hodiny posunuté dozadu na 17 minút pred polnocou. Posunutie hodín dopredu na 14 minút odzrkadľuje rastúce obavy zo stúpajúceho napätia vo svete, z hrozby nukleárnych zásob a nukleárneho terorizmu. „Svet je ešte stále veľmi nebezpečným miestom,“ povedal Leonard Rieser, šéfredaktor Bulletinu.
Opustené novorodeniatka
V Taliansku môže matka legálne odmietnuť svoje novorodeniatko, ponechajúc zodpovednosť za nájdenie manželov, ktorí by ho boli ochotní adoptovať, na úrady starostlivosti o deti. No aj tak bolo v roku 1995 po narodení opustených až 600 detí, „mnohé sa našli v kontajneroch na smeti, iné v blízkosti kostolov alebo zdravotníckych stredísk“, informujú talianske noviny La Repubblica. Tento jav sa vyskytuje v najpriemyselnejších a najprosperujúcejších oblastiach krajiny rovnako ako v najchudobnejších a najmenej rozvinutých. Podľa Very Slepojovej, prezidentky Talianskej psychologickej spoločnosti, je to „varovný signál pocitu nevyhnutnosti smrti“, ktorým je spoločnosť presiaknutá.
Pocit smädu nestačí
„Keď sa človek spolieha iba na pocit smädu, nebude piť dosť tekutín,“ hovorí Dr. Mark Davis, profesor aplikovanej fyziológie. Veľa ľudí zostáva v mierne dehydrovanom stave, lebo pocit smädu sa objavuje až vtedy, keď telo má už málo tekutín. Čím sú ľudia starší, tým slabšie pracuje mechanizmus smädu. Ako oznámili noviny The New York Times, viac vody potrebujeme vtedy, keď je horúce alebo mimoriadne chladné a suché počasie, keď cvičíme alebo držíme diétu a keď trpíme chorobou sprevádzanou takými stavmi, ako je hnačka, horúčka a zvracanie, ktoré spôsobujú stratu tekutín. Aj strava s vysokým obsahom vlákniny vyžaduje viac tekutín, aby sa vlákniny mohli v črevách posúvať. Aj keď ovocie a zelenina môžu obsahovať vysoké percento vody, väčšina našej potreby sa uspokojuje pitím. Najlepšia je voda, lebo organizmus ju rýchlo absorbuje. Čím je nápoj sladší, tým pomalšie ho telo absorbuje. Nealkoholické sladené nápoje môžu spôsobiť, že budete ešte smädnejší, lebo tekutina sa spotrebúva na strávenie cukru. Keďže kofeín a alkohol sú diuretiká, človek od nich závislý vlastne stráca vodu. „Dospelí by mali vypiť aspoň osem štvrťlitrových pohárov vody denne,“ píšu Times.
Svetoznáma egyptská hrobka otvorená
Prvý raz odvtedy, ako bola hrobka Nefertari v roku 1904 objavená, bola v luxorskom Údolí kráľovien sprístupnená verejnosti. „‚Táto hrobka je na západnom brehu Luxoru, ba dokonca v celom Egypte skutočne najčarovnejšia,‘ povedal Mohammed el-Soghayer, vedúci luxorskej pobočky Najvyššej rady pre historické pamiatky. ‚Vybudovali ju očividne najzručnejší umelci v časoch faraóna Ramzesa II., ktorý postavil tento kráľovský pomník pre Nefertari, ktorú veľmi miloval. Chcel, aby mala tú najlepšiu hrobku akú len mohla mať.‘“ No 430 štvorcových metrov bohatých a jemných malieb takmer zničili povodne, blato a prenikajúce kryštáliky soli. Roku 1986 začal po rokoch konzultácií medzinárodný tím starostlivú prácu zostavovania nástenných fragmentov, používajúc pritom fotografie, ktoré urobil taliansky egyptológ Ernesto Schiaparelli, objaviteľ hrobky. Počet návštevníkov sa však obmedzuje v dôsledku obáv z vlhkosti. Nefertari si Ramzes II. uctil aj tým, že jej zasvätil jeden z chrámov pri Abu Simbel.