Prečo boli cirkvi ticho

DŇA 8. decembra 1993 v Americkom pamätnom múzeu holokaustu hovoril Dr. Franklin Littell z Baylorovej univerzity o jednej ťaživej „nevyvrátiteľnej pravde“. Aká to bola pravda?

Tou pravdou je, povedal pán Littell, že „šesť miliónov Židov sa stalo terčom systematického vyvražďovania priamo v srdci kresťanstva, a to terčom pre pokrstených rímskokatolíkov, protestantov a príslušníkov východnej ortodoxnej cirkvi, ktorí za to nikdy neboli pokarhaní a už vôbec nie exkomunikovaní“. Jeden hlas o tom, ako duchovenstvo spolupracovalo s Hitlerovým režimom, sa však ozýval. A tento hlas, ako sme videli, patril Jehovovým svedkom.

Hitler bol pokrstený rímskokatolík, tak ako mnoho vedúcich predstaviteľov jeho vlády. Prečo neboli exkomunikovaní? Prečo katolícka cirkev neodsúdila zverstvá, ktoré títo ľudia páchali? Prečo mlčali aj protestantské cirkvi?

A ostali cirkvi skutočne mlčať? Existuje nejaký dôkaz, že podporovali Hitlerovo vojenské úsilie?

Úloha katolíckej cirkvi

Katolícky historik E. I. Watkin napísal: „Hoci je také priznanie bolestné, nemôžeme v záujme falošného ospravedlnenia alebo nečestnej lojálnosti popierať či ignorovať historickú skutočnosť, že biskupi dôsledne podporovali všetky vojny, ktoré viedla vláda ich krajiny... Pokiaľ išlo o agresívny nacionalizmus, biskupi sa stávali hovorcami cézara.“

Keď Watkin povedal, že biskupi katolíckej cirkvi „podporovali všetky vojny, ktoré viedla vláda ich krajiny“, zahrnul tam aj útočnú vojnu, ktorú viedol Hitler. Friedrich Heer ako rímskokatolícky profesor histórie na Viedenskej univerzite priznal: „Sú to holé fakty nemeckých dejín, že kríž s hákovým krížom sa stále viac zbližovali, až kým hákový kríž nehlásal posolstvo víťazstva z veží nemeckých katedrál, kým sa vlajky s hákovým krížom neobjavili okolo oltárov a kým katolícki i protestantskí teológovia, farári, duchovní a politici neuvítali alianciu s Hitlerom.“

Katolícki cirkevní vodcovia podporovali Hitlerovu vojnu tak bezvýhradne, že rímskokatolícky profesor Gordon Zahn o tom napísal: „Nemecký katolík, ktorý vzhliadal k svojim náboženským predstaveným o duchovné vedenie a usmernenie, čo sa týka služby v Hitlerovej vojne, dostal prakticky také isté odpovede, aké by dostal od samého nacistického vládcu.“

Profesor Heer uviedol dôkaz o tom, ako katolíci poslúchali vedenie svojich cirkevných vodcov. Poznamenal: „Z asi tridsaťdva miliónov nemeckých katolíkov — z čoho pätnásť a pol milióna tvorili muži — iba sedem jedincov otvorene odmietlo vojenskú službu. Šiesti z nich boli Rakúšania.“ Trochu novšie doklady poukazujú na to, že aj niekoľko ďalších katolíkov a tiež protestantov sa z náboženského presvedčenia postavilo proti nacistickému štátu. Niektorí za to zaplatili dokonca životom, zatiaľ čo v tom istom čase ich duchovní vodcovia predávali svoje ovečky tretej ríši.

Kto ďalší mlčal a kto nemlčal

Ako sa spomínalo vyššie, profesor Heer zaradil protestantských vodcov medzi tých, ktorí ‚uvítali alianciu s Hitlerom‘. Je to pravda?

Mnoho protestantov trpelo sebaobviňovaním za to, že počas Hitlerovej útočnej vojny mlčali. Napríklad v októbri 1945 skoncipovalo 11 popredných duchovných takzvané štutgardské priznanie viny. Povedali: „Cítime sa vinní za to, že sme nemali viac odvahy, aby sme sa priznali k svojmu presvedčeniu, viac viery pri vyslovovaní svojich modlitieb, viac radosti pri vyjadrovaní svojej viery a že sme neboli vrúcnejší v prejavovaní lásky.“

V knihe Paula Johnsona History of Christianity sa hovorí: „Zo 17 000 evanjelických pastorov nebolo nikdy viac ako päťdesiat naraz uväznených na dlhší čas [preto, že nepodporovali nacistický režim].“ V protiklade k týmto pastorom o Jehovových svedkoch napísal: „Najväčšiu odvahu mali Jehovovi svedkovia, ktorí od začiatku hlásali svoj odpor voči dogmám vyplývajúci z náboženského presvedčenia a úmerne k tomu aj trpeli. Odmietali akúkoľvek spoluprácu s nacistickým štátom.“

Roku 1939, keď sa začala druhá svetová vojna, časopis Útecha citoval výrok protestantského duchovného T. Bruppachera: „Zatiaľ čo ľudia, ktorí sa nazývajú kresťanmi, v rozhodujúcich skúškach zlyhali, títo neznámi svedkovia Jehovu ako kresťanskí mučeníci stále stoja v neochvejnom odpore proti nátlaku na svedomie a proti pohanskému modlárstvu. Budúci historici budú raz musieť uznať, že nie veľké cirkvi, ale títo ľudia, ktorých ohovárali a robili si z nich posmech, vystúpili proti zúrivosti nacistického démona ako prví... Odmietajú uctievať Hitlera a hákový kríž.“

Podobne to neskôr priznal aj Martin Niemöller, protestantský vodca, ktorý sám bol v nacistickom koncentračnom tábore: ,Možno pravdivo pripomenúť, že v priebehu vekov boli cirkvi vždy ochotné požehnávať vojny, vojsko i zbrane a že sa modlili úplne nekresťanským spôsobom za zničenie svojho nepriateľa.‘ Pripustil: „To všetko je chyba nás a našich otcov, ale očividne nie chyba Boha.“

Niemöller potom dodal: „A musíme si priznať, že my, dnešní kresťania, sme zahanbení takzvanou sektou vážnych bádateľov Biblie [Jehovovi svedkovia], ktorí po stovkách a tisíckach odchádzali do koncentračných táborov a zomierali, pretože odmietli slúžiť vo vojne a nechceli strieľať na ľudské bytosti.“

Profesorka židovských štúdií Susannah Heschelová objavila cirkevné dokumenty, ktoré dokazujú, že luteránske duchovenstvo bolo ochotné, áno, dychtilo po tom, aby mohlo Hitlera podporovať. Povedala, že prosili o výsadu, aby vo svojich kostoloch mohli vyvesiť hákový kríž. Jej výskum ukázal, že prevažná väčšina duchovných nebola k spolupráci donútená, ale Hitlera a jeho árijské ideály podporovala s nadšením.

Na prednáškach sa členovia cirkvi pýtajú profesorky Heschelovej: „Čo sme mohli robiť?“

„Mohli ste byť ako Jehovovi svedkovia,“ odpovedá.

Prečo mlčali

Príčina, prečo cirkvi mlčali, je jasná. Dôvodom bolo, že duchovenstvo takzvaného kresťanstva a jeho stáda opustili biblické učenie v prospech podpory politického štátu. Rímskokatolícka cirkev v roku 1933 uzavrela s nacistami konkordát. Rímskokatolícky kardinál Faulhaber napísal Hitlerovi: „Toto potrasenie ruky s pápežstvom... je čin nevýslovného požehnania... Kiež Boh ochraňuje ríšskeho kancelára [Hitlera].“

Skutočne, katolícka cirkev, ako aj iné cirkvi sa stali služobníkmi zlovestnej Hitlerovej vlády. Hoci Ježiš Kristus svojim pravým nasledovníkom povedal, že ,nie sú časťou sveta‘, cirkvi a ich farníci sa stali neoddeliteľnou súčasťou Hitlerovho sveta. (Ján 17:16) Výsledkom bolo, že zlyhali, pretože mlčali o hrôzach, ktoré nacisti páchali na ľuďoch v táboroch smrti.

Je pravda, že niekoľko odvážnych jednotlivcov z katolíckej a protestantskej cirkvi, a tiež z iných cirkví sa postavilo proti nacistickému štátu. Ale aj keď niektorí z nich za to zaplatili životom, ich duchovní vodcovia, ktorí vyhlasovali, že slúžia Bohu, slúžili ako bábky v rukách tretej ríše.

Existoval však hlas, ktorý nikdy nemlčal. Hoci oznamovacie prostriedky vo všeobecnosti cirkvi ako významných aktérov v nacistickej dráme prehliadali, Jehovovi svedkovia cítili potrebu odhaliť zradnosť a pokrytectvo duchovenstva spolu s detailami tajných dohôd za zavretými dverami. Na stránkach predchodcu tohto časopisu, ako aj v iných publikáciách v 30. a 40. rokoch uverejnili silné obvinenia proti náboženským organizáciám, ktoré sa stali služobníkmi nacistov.

Identifikácia pravých nasledovníkov Krista

Jehovovi svedkovia sa úplne odlišujú od náboženstiev tohto sveta. Pretože nie sú časťou sveta, nezúčastňujú sa vojen, ktoré vedú národy. Podľa Božích príkazov ,prekuli svoje meče na radlice‘. (Izaiáš 2:4) Áno, podľa Kristových príkazov sa navzájom milujú. (Ján 13:35) To znamená, že nikdy nepôjdu do vojny a jeden druhému úmyselne neublížia.

Čo sa týka identifikácie pravých ctiteľov Boha, Biblia to hovorí veľmi jasne: „Podľa toho sa rozpoznajú Božie deti a Diablove deti: Ten, kto nekoná spravodlivosť, nepochádza z Boha, ani ten, kto nemiluje svojho brata. Lebo to je to posolstvo, ktoré ste počuli od začiatku, že sa máme navzájom milovať; nie ako Kain, ktorý pochádzal z toho zlého a zabil svojho brata.“ — 1. Jána 3:10–12.

Áno, história odhaľuje, že Jehovovi svedkovia svojim blížnym vždy preukazovali lásku, a to i vtedy, keď boli vystavení intenzívnemu tlaku. Keď Hitler viedol v Európe vojnu, svedkovia čelili brutálnym nacistickým pokusom, aby aj oni podľahli ošiaľu zabíjania. Túto záležitosť dobre zhrnula profesorka Christine Kingová: „Jehovovi svedkovia nemlčali. Ozývali sa od začiatku. Ozývali sa jednohlasne. A ozývali sa s obrovskou odvahou, čo je pre nás všetkých dobrá lekcia.“

Dokiaľ tento svet nebude v bezpečí pod láskyplným vedením Jehovovej vlády a nebudú odstránené vojny a skazenosť, Jehovovi svedkovia sa budú stále ozývať. Kým to bude vôľa Zvrchovaného Pána Jehovu, tento časopis bude odhaľovať zlobu satanského sveta a oznamovať jedinú pravú nádej pre ľudstvo, Božie Kráľovstvo. — Matúš 6:9, 10.

[Obrázky na strane 13]

Americká tlač potvrdila skutočnosť, že cirkev podporovala nacizmus

New York Post z 27. augusta 1940, Blue Final Edition, strana 15

The New York Times zo 7. decembra 1941, Late City Edition, strana 33

The New York Times z 25. septembra 1939, Late City Edition, strana 6

[Obrázok na strane 15]

Jehovovi svedkovia, na rozdiel od iných cirkví, sa proti nacizmu ozývali