Na čo sa v staroveku používali pečate?

Pečate (alebo pečatidlá) boli malé nástroje, na ktorých bola nejaká rezba. Obyčajne sa odtláčali do hliny alebo vosku a mohli mať rôzne tvary. Niektoré boli v tvare kužeľa, iné mohli byť v tvare kocky, valca alebo dokonca v tvare zvieracej hlavy. Pečate sa dávali na dokument na označenie jeho vlastníka alebo ako ochrana, aby dokument niekto nesfalšoval. Používali sa aj na zapečatenie vakov, dverí alebo vstupov do hrobiek.

V staroveku sa pečate vyrábali z rozličných materiálov, napríklad z kostí, vápenca, kovu, polodrahokamov alebo z dreva. Niekedy na nich bolo napísané meno majiteľa a jeho otca, prípadne titul majiteľa.

Ak chcel niekto potvrdiť, že je autorom dokumentu, pripevnil naň trochu hliny, vosku alebo inej mäkkej látky a do tohto materiálu odtlačil svoje pečatidlo. (Jób 38:14) Keď pečať stvrdla, dokument bol takisto do istej miery chránený pred neoprávnenou manipuláciou alebo sfalšovaním.

Pečate sa používali na splnomocnenie nejakej osoby

Niekedy sa pečať mohla zveriť inému človeku, čím dostal splnomocnenie, aby mohol konať v mene jej majiteľa. Tak to bolo napríklad v prípade egyptského faraóna a Hebreja Jozefa, ktorý bol synom izraelského patriarchu Jakoba. Jozef bol v Egypte otrokom a dokonca sa neprávom dostal do väzenia. No po istom čase ho faraón z väzenia prepustil a povýšil až do postavenia predsedu vlády. V Biblii nachádzame takýto záznam: „Potom faraón stiahol svoj pečatný prsteň zo svojej ruky a nastokol ho na Jozefovu ruku.“ ​(1. Mojžišova 41:42, Katolícky preklad) Faraónov prsteň bol oficiálnym pečatidlom, a keď ho Jozef dostal, znamenalo to, že bol splnomocnený, aby sa pustil do svojej dôležitej práce.

Kráľovná v starovekom Izraeli, ktorá sa volala Jezábel, použila pečať svojho manžela na intrigy proti Izraelitovi Nábotovi. V mene svojho manžela Achaba napísala listy niektorým starším mužom mesta a prikázala im, aby obvinili Nábota z toho, že preklínal Boha. Za taký zločin sa v Izraeli dával najvyšší trest, takže Jezábel proti tomuto nevinnému mužovi prakticky zosnovala justičnú vraždu. Keďže dala na listy kráľovu pečať, starší muži mesta vykonali jej príkaz. (1. Kráľov 21:5–14)

Perzský kráľ Ahasver používal pečatný prsteň na potvrdenie oficiálnych výnosov. (Ester 3:10, 12)

Pisateľ Biblie Nehemiáš píše, že izraelské kniežatá, Léviti a kňazi vyjadrili svoj súhlas s istou písomnou zmluvou tak, že na tento dokument dali svoju pečať. (Nehemiáš 1:1; 9:38)

Biblia sa zmieňuje aj o dvoch prípadoch, keď bol zapečatený nejaký vstup. Keď bol prorok Daniel vhodený do jamy levov, „bol prinesený kameň a umiestnený na otvor jamy“. Kráľ Dárius, vládca Médov a Peržanov, ho „zapečatil svojím pečatným prsteňom a pečatným prsteňom svojich šľachticov“, aby Danielovi nemohol niekto nepozorovane pomôcť. (Daniel 6:17)

Keď bolo telo Ježiša Krista dané do hrobu, jeho nepriatelia „zabezpečili hrob tak, že zapečatili kameň“, ktorý bol privalený k hrobu, aby sa do hrobu nedalo vstúpiť. (Matúš 27:66) Učenec David Turner vo svojom komentári k Matúšovmu evanjeliu píše, že ak išlo o oficiálne rímske pečatenie, „úradná pečať bola vtlačená do hliny alebo vosku na mieste, kde sa privalený kameň dotýkal hrobky“.

Keďže zo skúmania starovekých pečatí sa môžeme dozvedieť veľa o minulosti, archeológovia a historici im venujú veľkú pozornosť. Historická veda, ktorá sa nazýva sfragistika alebo sigilografia a skúma vznik, vývoj, vyhotovovanie a používanie pečatí, sa stala dôležitým vedným odborom.