„Toto je dedičné vlastníctvo Jehovových sluhov.“ ​(Iz. 54:17)

JEHOVOVI SLUŽOBNÍCI v Gruzínsku neúnavne zvestujú dobré posolstvo a Jehova ich usilovnej práci žehná. Vďaka tomu sa posolstvo o Kráľovstve dostáva takmer do všetkých končín krajiny.

V ostatných rokoch sa horliví zvestovatelia a priekopníci ešte viac zamerali na potreby ľudí, ktorí žijú v zriedka prepracúvaných obvodoch. Do niektorých odľahlých dedín a na samoty vo vrchoch sa dá dostať len autom s pohonom všetkých štyroch kolies alebo lanovkou.

Od roku 2009 posiela gruzínska pobočka všetkým zborom zoznam nepridelených obvodov a povzbudzuje zvestovateľov, aby tam pomohli. Mnohí na povzbudenie zareagovali a priniesli pozoruhodné obete, aby tam mohli zvestovať.

Temur a Ana Bliadzeovci si krátko po svadbe kúpili pozemok, na ktorom si chceli postaviť dom. Dozvedeli sa však, že v kopcovitej oblasti Adžarsko je potrebných viac zvestovateľov, a videli v tom príležitosť slúžiť viac.

Najprv navštívili Adžarsko na týždeň. Temur si na prvé dojmy spomína: „Miestni zvestovatelia chodili do odľahlých dediniek peši. My sme mali dodávku s náhonom na všetky štyri kolesá a hneď mi napadlo, že by sa tu veľmi zišla.“

Ana dodáva: „Presťahovať sa nebolo vôbec ľahké, lebo sme boli silno naviazaní na náš zbor a na rodinu. Ale cítili sme Jehovovo požehnanie.“ Temur s Anou teraz už tri roky podporujú skupinu v adžarskom meste Keda.

Vynachádzavé priekopníčky

V odľahlých oblastiach poskytli neoceniteľnú pomoc dočasní zvláštni priekopníci. Keď sa im určené obdobie skončilo, mnohí sa rozhodli zostať tam, kde boli, aby sa mohli starať o ľudí, s ktorými zaviedli biblické štúdium.

Dve priekopníčky, ktoré sa obe volajú Chatuna, boli poslané do malebného mesta Manglisi. Nebýval tam žiaden svedok, ale služba sestier bola veľmi plodná. Prvý mesiac viedli 9 biblických štúdií, druhý 12, ďalší 15 a potom 18! Aj ony sa rozhodli zostať v Manglisi, aby sa mohli starať o záujemcov.

Uživiť sa tam však nebolo ľahké a sestry museli byť veľmi vynachádzavé. Využili to, že mnohí ľudia, ktorí prídu do Manglisi na návštevu, majú radi miestnu špecialitu, ktorá sa vyrába zo šišiek a je známa liečivými účinkami. A tak zbierali zelené šišky, robili z nich túto špecialitu a potom ju predávali na miestnom trhu. Nato sa im naskytol nečakaný zdroj príjmu.

Raz im záujemkyňa priniesla niekoľko kurčiat. Vysvetlila im, že jedna jej sliepka nanosila vajcia do nejakého úkrytu a potom z neho priviedla do kurína malé, nedávno vyliahnuté kuriatka. Záujemkyňa sa preto rozhodla venovať tento neočakávaný prírastok sestrám, ktoré ju učili biblickú pravdu. Jedna z nich mala skúsenosti s chovom sliepok, a tak sa rozhodli založiť si malú hydinovú farmu.

Jedna z týchto sestier hovorí: „S Jehovovou pomocou a s pomocou bratov a záujemcov sme dokázali zostať v Manglisi päť rokov.“ Teraz je tam aktívna skupina zvestovateľov.

Priekopnícka služba v cudzojazyčnom obvode

V posledných rokoch prichádza do Gruzínska veľa cudzincov. Mnohí priekopníci si uvedomili, že sa im vytvára nový obvod. Preto sa začali učiť po anglicky, po arabsky, po azerbajdžansky, po čínsky, po perzsky a po turecky.

Zatiaľ čo niektorí prešli do cudzojazyčných skupín a zborov, iní sa presťahovali do zahraničia na miesta, kde bolo zvestovateľov treba ešte viac. Mladí bratia Giorgi a Gela sa presťahovali do jednej susednej krajiny. „Chceli sme dať Jehovovi to najlepšie a perfektnou príležitosťou na to bolo presťahovať sa,“ hovorí Giorgi.

Gela o tých časoch rozpráva: „Z toho, že som v takom obvode mohol slúžiť ako starší, som sa veľa naučil. Je úžasné cítiť, že Jehova tvojím prostredníctvom pomáha svojim ‚ovečkám‘.“ ​(Ján 21:17)

Giorgi dodáva: „Boli tam aj problémy, ale my sme sa sústredili na službu a nikdy sme nezapochybovali, že sme sa rozhodli správne. Vnímali sme to tak, že proste robíme, čo máme.“

Iný brat, tiež menom Gela, slúžil niekoľko rokov v Turecku. Spomína: „Spočiatku som sa trápil s miestnym jazykom, a tak pre mňa nebolo ľahké udržať si radosť. Ale keď som sa už konečne dokázal dohovoriť s bratmi a sestrami a s ľuďmi v obvode, moje nadšenie nemalo konca-kraja.“

Sestra Nino, ktorá vyše desať rokov priekopníči v tureckom meste Istanbul, svoje pocity vyjadruje nasledovne: „Od prvého dňa, ako som sa tam presťahovala, som cítila Jehovovu podporu. Keď si priekopníkom v cudzojazyčnom obvode, skoro každý deň môžeš mať zážitky ako z Ročenky.“