Starostliví pastieri poskytujú školenie

Začiatkom 90. rokov bol vo väčšine zborov v Gruzínsku len jeden starší alebo služobný pomocník. Zbory sa bežne skladali z viacerých skupín, ktoré sa schádzali osobitne, lebo zvestovatelia boli roztrúsení na obrovskom území vo viacerých mestách a dedinách.

Joni Šalamberidze a Pavle Abdušelišvili, ktorí už slúžili vo vzdialených obvodoch, dostali za úlohu pomôcť v meste Telavi v oblasti Kacheti. Tamojší zbor pozostával z 300 zvestovateľov rozdelených do 13 skupín, ktoré sa stretávali na rôznych miestach. Nebol v ňom však ani jeden starší.

Joni a Pavle si veľmi skoro všimli, čo je jedným z vážnych dôvodov, prečo bratia duchovne nenapredujú. Joni vysvetľuje: „Mnoho bratov malo veľké polia a vinice. Keďže na vidieku je zvykom, že si susedia s prácou na poliach a vo viniciach vzájomne pomáhajú, bratia trávili veľa času s neveriacimi.“ ​(1. Kor. 15:33)

Joni a Pavle odporučili bratom, aby o pomoc pri zbere úrody požiadali spoluveriacich. Tak by urobili, čo treba, a zároveň by mali úžitok z dobrej spoločnosti. (Kaz. 4:9, 10) Joni poznamenáva: „To posilnilo lásku v zbore.“ Keď Joni s Pavlem po troch rokoch z Kacheti odchádzali, bolo tam 5 miestnych starších a 12 služobných pomocníkov.

Zhromaždenia pomáhajú zlepšiť sa v službe

Keďže až do začiatku 90. rokov bola naša činnosť v krajine obmedzená, bratia a sestry sa schádzali v malých skupinách, a aj to len na zborové štúdium knihy a na štúdium Strážnej veže. Tieto zhromaždenia boli síce povzbudzujúce, ale ich náplňou nebolo školiť zvestovateľov do služby.

S pádom komunistického režimu prišla zmena. Od Jehovovej organizácie dostali zbory pokyn usporadúvať v týždni aj teokratickú školu kazateľskej služby a služobné zhromaždenie.

Na vtedajšie zhromaždenia si rady spomínajú Naili Chucišviliová a jej sestra Lali Alekperová. Lali hovorí: „Bolo to vzrušujúce obdobie. Všetci boli nadšení, že do programu sa už môžu zapájať aj sestry.“

„V jednom predvedení domáca čítala noviny, keď započula klopanie na dvere,“ rozpráva Naili. „Keď sestry pozvala dnu, vošli do miestnosti hlavnými dverami a až potom vyšli na pódium!“ A Lali doplňuje: „Zhromaždenia boli vtedy občas troška netradičné, ale pomohli nám naučiť sa lepšie zvestovať.“

Vzrastá potreba duchovného pokrmu

Biblická literatúra sa mnoho rokov rozmnožovala tak, že ju niekoľko bratov vyrábalo u seba doma na ručných cyklostyloch. Ale záujem o ňu bol taký veľký, že to už nestačilo, a preto bratia začali využívať služby komerčných tlačiarní, ktoré dokázali tlačiť naše časopisy za rozumnú cenu.

Pri príprave časopisu do tlače museli bratia prejaviť vynachádzavosť. Text preložený do gruzínčiny úhľadne napísali na stroji podľa vzoru v časopise v angličtine. Potom z anglického časopisu vystrihli ilustrácie a tie prilepili na stránky napísané na stroji. Napokon z novín, ktoré používali pekný typ písma, vystrihli písmená a prilepili ich na titulnú stranu originálneho časopisu v angličtine. A časopis mohol ísť do tlače!

Keď prišli počítače, dvaja mladí bratia, Levan Kopaliani a Leri Mirzašvili, išli na kurz, aby sa naučili čo najlepšie ich používať. Leri si na to spomína takto: „Nemali sme s počítačmi skúsenosti a všetko nešlo vždy hladko. Ale s Jehovovou pomocou sme zakrátko prepisovali text časopisov do počítača a sami robili grafickú úpravu.“

Napriek prekážkam začali zbory po celom Gruzínsku dostávať farebné časopisy vytlačené priamo v krajine. Časom však už bolo ťažké uspokojiť rastúcu potrebu. A práve v najvhodnejšom čase dal Jehova svojim služobníkom cez svoju organizáciu rady, z ktorých bolo cítiť, že ich miluje.

Prelomová zmena

V roku 1992 na medzinárodnom zjazde v Petrohrade mali bratia z Gruzínska príležitosť stretnúť sa so zástupcami pobočky v Nemecku. „Vysvetlili nám, ako sa obyčajne postupuje pri prekladaní,“ spomína Genadi Gudadze. „Povedali nám, že zanedlho nás niekto navštívi, aby nám s prekladaním pomohol.“

Tlačiť biblické publikácie v gruzínčine nebolo ani zďaleka ľahké. Tento jazyk má vlastné písmo a systém MEPS (mnohojazyčný elektronický vydavateľský systém), ktorý vyvinula naša organizácia, ho vtedy ešte nepodporoval. Aby bolo možné publikácie sádzať a tlačiť, bolo v ňom treba vytvoriť nový typ písma.

Koncom 70. rokov sa z Gruzínska do Spojených štátov prisťahovali manželia Datikašviliovci. Jedno ich dieťa, Marina, tam neskôr spoznalo pravdu. A práve jej pomoc bola neoceniteľná, keď bratia v brooklynskom Bételi začali jedno po druhom kresliť písmená gruzínskej abecedy, ktorú potom včlenili do systému MEPS. Onedlho sa v Nemecku vytlačilo niekoľko letákov a brožúra „Hľa, robím všetky veci nové“.

Prichádza pomoc v organizácii prekladu

V roku 1993 pricestoval z pobočky v Nemecku do Tbilisi Michael Fleckenstein s manželkou Silviou. Mali zriadiť prekladateľskú kanceláriu. „Ešte som mal v živej pamäti stretnutie v Petrohrade,“ hovorí Michael. „Keď sme po 18 mesiacoch prišli do Tbilisi, prekvapilo nás, že nachádzame dobre fungujúci prekladateľský tím!“

Už v priebehu niekoľkých mesiacov 11 prekladateľov, služobníkov celým časom, pracovalo v kancelárii v malom byte. Vďaka hodnotnému školeniu, o ktoré sa postarala Jehovova organizácia, začali zbory pravidelne dostávať zásielky s duchovným pokrmom.

Dovoz duchovného pokrmu v nepokojných časoch

Po rozpade Sovietskeho zväzu prepukla v mnohých jeho bývalých republikách občianska vojna a začali sa národnostné konflikty. Gruzínsko nebolo výnimkou. Preto cestovať, zvlášť cez hranice, bolo nebezpečné.

Raz v novembri 1994 chcel Aleko Gvritišvili s ďalšími dvoma bratmi prejsť s literatúrou cez hranicu. No zastavili ich ozbrojenci a rozkázali im vystúpiť z auta. „Keď uvideli, že vezieme biblickú literatúru, nahnevali sa,“ opisuje situáciu Aleko. „Postavili nás do radu, akoby nás išli postrieľať. Úpenlivo sme sa modlili k Jehovovi. Asi po dvoch hodinách nám jeden z nich povedal: ‚Berte si literatúru a practe sa! Ale ak sa vrátite, podpálime vám auto a aj s vami urobíme krátky proces.‘“

Bratia však ani napriek takým vyhrážkam neprestali dovážať duchovný pokrm. Brat Zaza Jikurašvili, ktorý priniesol značné obete, aby sa do Gruzínska dostala biblická literatúra, hovorí: „Vedeli sme, že bratia a sestry potrebujú duchovný pokrm. A naše manželky nás veľmi podporovali.“

„Mnohí bratia, čo dovážali literatúru, mali rodinu,“ poznamenáva Aleko. Prečo to robili, i keď to bolo nebezpečné? Aleko pokračuje: „Bolo to hlavne z vďačnosti Jehovovi a z lásky k nemu. A chceli sme sa o našich milovaných bratov a sestry starať podobne ako on.“

Dodávka literatúry sa vďaka obetavosti týchto bratov neprerušila ani v tých nepokojných rokoch. Neskôr sa bratom podarilo nájsť na dovoz literatúry z Nemecka bezpečnejšie trasy.

Aktuálne duchovné povzbudenie

Keď sa v roku 1995 politická situácia stabilizovala, Jehovovi svedkovia usporiadali prvý oblastný zjazd. V lete 1996 sa asi 6 000 delegátov z celého Gruzínska zúčastnilo na oblastných zjazdoch na troch miestach: v Gori, Marneuli a Cnori.

Nezabudnuteľné spomienky majú určite najmä účastníci zjazdu pri meste Gori. Aký to bol rozdiel oproti časom, keď bratia nevedeli, či na Pamätnú slávnosť príde toľko ľudí, aby zaplnili jednu väčšiu halu! Teraz očakávali účasť viac ako dvoch tisícov ľudí, ale nemohli nájsť dosť veľké zariadenie, kam by sa všetci pomestili. Preto sa rozhodli usporiadať zjazd pod holým nebom, v krásnom prostredí podhorského kempingu.

Brat Kako Lomidze, ktorý slúžil v zjazdovom výbore, hovorí: „Po programe zostali bratia a sestry na mieste, spievali a tešili sa, že sú spolu. Všetkým bolo jasné, že Božích služobníkov spája silná láska.“ ​(Ján 13:35)

Láskyplné opatrenie podnecuje rast

Od roku 1996 mali cestujúci dozorcovia navštevovať každý zbor na celý týždeň. Preto bolo potrebné vymenovať nových cestujúcich dozorcov, ktorí by sa pridali k tým, ktorí už v krajine slúžili.

Určite aj „láskyplná usilovná práca“ týchto cestujúcich dozorcov a ich vernosť v službe pomohla zborom rásť a lepšie uplatňovať teokratické pokyny. (1. Tes. 1:3) A vzrast v rokoch 1990 až 1997 bol naozaj mimoriadny. Zatiaľ čo v roku 1990 podávalo správu o službe 904 zvestovateľov, iba sedem rokov neskôr to už bolo 11 082!

Duchovný rast, ktorý sa začal desiatky rokov predtým, bol už viditeľný a jasne sa prejavil po celej krajine. Ale Jehova mal pre svoj ľud v Gruzínsku pripravené aj ďalšie požehnania.