Dovoľujem Jehovovi, aby ma formoval

Zaujalo ma tam veľa vecí, ale čo na mňa najviac zapôsobilo, boli ľudia. Boli tam mladí bratia a sestry, ktorí robili na prvý pohľad monotónnu prácu. Neboli vo svetle reflektorov, ale boli šťastní a spokojní. Na ich príklade som pochopil, čo znamená pokorne slúžiť Bohu.

Jehova ma celé roky formuje, aby som mu vedel lepšie slúžiť. Ale najprv vám poviem, ako som hľadal pravdu, keď som bol ešte budhistom.

HĽADÁM BOHA UŽ AKO DIEŤA

Narodil som sa a vyrastal v Chicagu v Illinois v Spojených štátoch ako najstaršie zo štyroch detí. Rodičia emigrovali z Japonska do Chicaga, aby si splnili takzvaný americký sen. Chceli, aby ich deti získali čo najlepšie vzdelanie a boli v živote úspešné.

Moji rodičia boli zanietenými budhistami. Mama vyrastala v dome, ktorý ležal na veľkom pozemku, kde bol aj budhistický chrám. Jej otec a dvaja bratia boli budhistickými mníchmi. Takže budhizmus bol dôležitou súčasťou môjho detstva. Prvé, čo som urobil, keď som prišiel zo školy, bolo, že som zapálil kadidlo a obetoval ryžu a vodu našej budhistickej soche. V nedeľu sme chodievali do chrámu, kde sme uctievali podobnú sochu, len väčšiu a pozlátenú.

Pamätám si, že keď som mal asi sedem, pozeral som sa na našu sochu a premýšľal som, čo so mnou bude, keď zomriem. V budhizme ma učili, že po smrti budem existovať niekde v duchovnej ríši. Uvedomil som si, že jedného dňa sa môj život skončí. Možno budem nejakým duchom, ale už sa viac nebudem tešiť zo života ako človek. To ma veľmi skľúčilo. Zrazu som pocítil úplnú bezmocnosť.

Keď som mal asi 15, budhistické obrady mi prestali dávať zmysel. Niečo mi v živote chýbalo. (Mat. 5:3) Hlboko vnútri som cítil, že musí existovať všemohúci, živý Boh. A chcel som ho spoznať. Napadlo mi, že odpovede na svoje otázky možno nájdem v Biblii. A tak som si kúpil Bibliu kráľa Jakuba z druhej ruky a neuveríte kde – na budhistickej slávnosti!

Raz, keď som mal 17, ma na prechádzke so psom oslovil na ulici brat Wilson Bashou. Opýtal sa ma: „Vieš, akú budúcnosť nám Boh sľubuje?“ Touto otázkou sa začal hlboký biblický rozhovor. Wilson mi prečítal Zjavenie 17:1 a opýtal sa: „Čo sú tie ‚mnohé vody‘ , na ktorých sedí prostitútka?“ Netušil som. Ukázal mi 15. verš, kde sa píše, že sú to ľudia. Ohromilo ma, že Jehovovi svedkovia vysvetľujú Bibliu Bibliou. Na konci rozhovoru mi dal Wilson knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Táto malá modrá kniha mi zmenila život.

O desať dní som prvýkrát prišiel na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Nikdy nezabudnem, ako srdečne ma tam privítali. Odvtedy som na zhromaždenia už neprestal chodiť. Potom so mnou Wilson začal študovať Bibliu. Tak ma to bavilo, že naše štúdium niekedy trvalo aj osem hodín. Moji rodičia mali veľké obavy a boli silno proti tomu, aby som študoval. Ale čím viac som študoval, tým viac som bol presvedčený, že som našiel pravdu. A v roku 1983 som sa dal pokrstiť.

ODCHÁDZAM Z UNIVERZITY A ZAČÍNAM S PRIEKOPNÍCKOU SLUŽBOU

Keď som sa krstil, chodil som na prestížnu univerzitu a študoval som medicínu. Moji rodičia veľa obetovali, aby som tam mohol študovať. V štúdiu som síce mohol pokračovať, no ja som chcel dávať Jehovovi to najlepšie a slúžiť mu celým časom.

Otec ma varoval, že keď nechám školu, vyhodí ma z domu. Vzalo ma to a nevedel som, čo robiť. Na rodičoch mi veľmi záležalo a nechcel som ich sklamať. A tak som často neskoro večer chodieval von a v rámci areálu školy som sa pod hviezdnatou oblohou modlil: „Jehova, prosím, pomôž mi správne sa rozhodnúť.“ Keď som sa nakoniec rozhodol, že zo školy odídem, otec ma naozaj z domu vyhodil. Zavolal som Wilsonovi a povedal mu, čo sa stalo. A on bol taký láskavý, že mi povedal, že môžem bývať uňho. A tak som nastúpil do autobusu s jednou taškou, v ktorej som mal všetky svoje veci. Pamätám si, ako ma zaplavil neopísateľný pokoj. Vedel som, že som urobil správne rozhodnutie.

Cítil som sa ako vták vypustený z klietky! Konečne som bol voľný a mohol som naplno slúžiť Jehovovi. V roku 1984 som teda začal slúžiť ako pravidelný priekopník.

Počas tých rokov v priekopníckej ma Jehova školil v rôznych krásnych vlastnostiach. Jednou z nich bola vytrvalosť. Jedného dňa som mal pocit, že mám milión dôvodov na to, aby som nešiel do služby. Bol som sklamaný, lebo poobede so mnou nikto nemohol ísť. Ale aj tak som šiel. Asi po dvoch hodinách som už bol unavený, cítil som sa osamelý a vyzeralo, že začne ešte aj pršať. Premýšľal som, či nemám skončiť. No rozhodol som sa, že pôjdem ešte na jednu opätovnú návštevu do jednej bytovky. Vyštveral som sa na tretie poschodie a tam sa predo mnou objavil jeden mladý Filipínec. Pomyslel som si, že určite nebude mať záujem, ale bol som na omyle. Začal som s ním študovať a neskôr sa stal naším bratom.

JEHOVA MA FORMUJE V BROOKLYNSKOM BÉTELI

Po dvoch rokoch, čo som býval u Wilsona, som bol v roku 1985 pozvaný do Bételu v Brooklyne. Ako som spomenul v úvode, pracoval som v kníhviazačskej dielni. Raz, keď som obsluhoval stroj, ktorý razí názvy na knižné obaly, som nechtiac zničil stovky týchto obalov. Bratia chceli, aby som svojmu dozorcovi povedal, čo sa stalo. Vysvetľoval som mu z každej strany, ako to bolo, ale na jednu vec som zabudol. Láskavým hlasom mi pripomenul: „Vždy je dobré sa ospravedlniť.“ To bola pre mňa lekcia o tom, aké dôležité je uznať si chybu a povedať „prepáč“.

V Bételi sa formoval aj môj pohľad na to, čo znamená slúžiť druhým. Pomohol mi v tom príklad verných starších bratov a sestier. Raz s nami na obede sedel brat Milton Henschel, člen vedúceho zboru. V ten deň bola jedáleň plná ľudí a čašníci nestíhali nosiť jedlo na stoly. Mladí bratia, ktorí sme boli pri stole, sme potichu komentovali, akí sú pomalí. Brat Henschel bez slova vstal a spolu s čašníkmi začal roznášať džbány s vodou a chlieb a maslo. Tento pokorný skutok sa navždy vryl do mojej pamäti. Pripomenul mi, ako Ježiš slúžil svojim apoštolom. (Ján 13:3–5)

„MAL BY SI SA NAUČIŤ PO JAPONSKY!“

V roku 1987 som navštívil Japonsko a veľmi na mňa zapôsobilo, akí sú tam bratia a sestry horliví a pokorní. Chcel som im pomôcť so službou, ale problém bol, že som nevedel po japonsky. Jedna sestra v Bételi, Mičiko Odová, sa mi pozrela rovno do očí a povedala: „Mal by si sa naučiť po japonsky!“ A presne to som aj urobil. Ani som netušil, ako mi to zmení život.

O niekoľko mesiacov som prešiel do japonského zboru v New Yorku. To, že som sa učil po japonsky, mi otvorilo dvere k ďalším možnostiam, ako slúžiť Jehovovi. V roku 1989 som navštívil svoj prvý japonský zjazd, ktorý sa konal v Los Angeles v Kalifornii. V dráme hrala jedna priekopníčka, Miwako Onamiová. Nemohol som z nej spustiť oči.

S Miwako sme sa vzali v roku 1992 a dostali sme krásnu možnosť spolu slúžiť v brooklynskom Bételi. Miwako je ohľaduplná, starostlivá a vždy ochotná pomôcť. Jej príklad ma formoval v tom, aby som bol aj ja k druhým láskavejší. Je darom od Jehovu, vie ma vždy utešiť a robí ma šťastným.

POBOČKA V JAPONSKU A SLUŽBA V POLI

Po čase rodičia Miwako, ktorí žili v Japonsku, vážne ochoreli. Bratia nám láskavo umožnili slúžiť v japonskej pobočke, aby sme k nim boli bližšie a mohli sa o nich starať. Presťahovali sme sa tam v roku 1999.

Vďaka rodine Bétel v Japonsku sme sa tam cítili príjemne a na svoj nový domov sme si zvykli. Príklad japonských bratov a sestier ma ďalej formoval. Majú krásne vlastnosti, napríklad sú výnimočne štedrí a pohostinní. Čo sa týka práce, sú zodpovední a usilovní. A vedia pekne spolupracovať. Vďaka čomu? V japonskej kultúre sa považuje za dôležitejšie jednotne spolupracovať pre dobro všetkých než snažiť sa dosiahnuť niečo sám. Ich výnimočný príklad ma povzbudil, aby som s druhými pokorne spolupracoval a cenil si, že môžem svojou troškou prispieť k splneniu Jehovovho zámeru.

No kvôli kultúrnym rozdielom bolo pre mňa niekedy ťažké pochopiť, prečo sa nejaké veci robia určitým spôsobom. Musel som sa naučiť byť trpezlivý a nereagovať prehnane. Po čase som zmenil svoj postoj a pochopil som, že Jehova môže požehnať akékoľvek rozhodnutie, pokiaľ poslúchame pokyny, ktoré nám prostredníctvom svojej organizácie dáva. Koniec koncov, Jehova je ten, kto stojí za tým, že sa práca podarí.

To, ako ma Jehova formoval v Bételi, mi často pripomína, ako formoval proroka Mojžiša. Počas 40 rokov, čo bol pastierom, mu pomohol stať sa miernym. Tak ako Mojžiš, aj ja som vyšiel z prostredia, kde sa kládol veľký dôraz na vzdelanie. A to ma ovplyvnilo. Stal som sa pyšným a spoliehal som sa sám na seba. No Bétel ma naučil byť pokorným a spoliehať sa na Jehovu. Tak ako Jehova trpezlivo formoval Mojžiša, to isté robil celé roky so mnou.

O rodičov Miwako sme sa starali, až kým nezomreli. Bolo to asi 24 rokov. Znamenalo to nespočetné telefonáty, chvíle plné úzkosti a cesty do nemocnice. Zdravotný stav mojej svokry Masako sa tak zhoršil, že sa ledva dokázala postaviť. Bolo pre ňu ťažké chodiť na zhromaždenia a do služby. V posledných týždňoch už bola na vozíku. Ale napriek tomu všetkému jej láska k Jehovovi nikdy nezoslabla. Keď hovorila o pravde, jej tvár žiarila šťastím. V tom, ako slúžila Bohu a že bola spokojná a šťastná bez ohľadu na okolnosti, mi je veľkým príkladom.

V roku 2024 sme zažili obrovskú zmenu. Po 30 rokoch v Bételi nás bratia pridelili do inej formy služby. Teraz slúžime ako zvláštni priekopníci na ostrove Okinawa a máme krásnu príležitosť hovoriť o pravde rodinám, ktoré žijú na neďalekej vojenskej základni. Školenie, ktoré sme v Bételi dostali, nám pomohlo túto zmenu ľahšie zvládnuť. Snažíme sa mať dobrý rozvrh, čo najlepšie využívať čas, byť usilovní a zameraní na službu. Jehova nás odmenil záujemcami, ktorí sú nám ako rodina. Teraz si ešte lepšie uvedomujeme, aké dôležité je milovať ľudí. Spolu s Miwako každý deň ďakujeme Jehovovi za nádhernú možnosť mu takto slúžiť.

TÚŽIM, ABY MA JEHOVA ĎALEJ FORMOVAL

Aj keď moja rodina už nie je proti pravde, nikto z nich ešte neslúži Jehovovi. No Ježiš sľúbil, že tí, ktorí opustia svoju rodinu a stanú sa jeho učeníkmi, dostanú stonásobne väčšiu duchovnú rodinu. (Mar. 10:29, 30) Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti. Nedokážem ani spočítať, koľko rodín po celom svete mi za tie roky prejavovalo lásku a starali sa o mňa ako o vlastného.

Stále mám tú knihu Pravda, ktorú mi dal Wilson. Vždy, keď sa na ňu pozriem, pripomenie mi to, aký bol ku mne Jehova láskavý, že sa mi dal nájsť. (1. Kron. 28:9) Túžim, aby ma ďalej formoval, a som rozhodnutý hovoriť druhým o pravde, ktorá vedie k večnému životu.