Slúžim Jehovovi na Kube už takmer 70 rokov

Život v tejto dedinke bol celkom pokojný. Blízko nás bývali viacerí naši príbuzní – moje tety, strýkovia a starí rodičia. Vždy sme mali čo jesť a boli sme šťastní.

Keď som mal asi päť rokov, moji rodičia začali študovať Bibliu. Študoval s nimi horlivý zvestovateľ Walton Jones. Chodil do našej dediny pešo, a tak mu cesta trvala asi desať hodín. Zakaždým, keď prišiel, v dome našich starých rodičov naňho už čakalo veľa členov našej rodiny. Rozprávali sa o Biblii celé hodiny. Moji rodičia, strýko Pedro a teta Ela si to, čo sa dozvedali, zamilovali a zakrátko sa dali pokrstiť ako Jehovovi svedkovia. Teta Ela má takmer 100 rokov a ďalej slúži ako priekopníčka.

V tom čase mohli Jehovovi svedkovia na Kube uctievať Jehovu slobodne. Boli sme známi tým, že zvestujeme z domu do domu a nosíme so sebou plné tašky biblických publikácií. Veľa sme chodili pešo. Rád spomínam na to, ako som za tých priaznivých okolností už v detstve slúžil Jehovovi. No boli pred nami ťažké časy. (2. Tim. 4:2)

PRICHÁDZAJÚ ŤAŽKÉ ČASY

Keď som mal päť rokov, môj otec a strýko išli na zjazd na druhý koniec ostrova. Žiaľ, obaja vtedy dostali týfus, lebo sa napili kontaminovanej vody. Spomínam si, že keď sa vrátili, môjmu strýkovi vypadali všetky vlasy, ale prežil. No môj otec zomrel. Mal iba 32 rokov.

Po otcovej smrti sa mama rozhodla, že sa presťahujeme k jej bratovi, ktorý býval v dedine Lombillo. To znamenalo opustiť našich príbuzných vrátane starých rodičov, ktorých sme mali veľmi radi. No ďalej sme ako rodina slúžili Jehovovi.

Keď som mal 10 rokov, dal som sa pokrstiť vo vodnej nádrži neďaleko Lombilla. Bolo to 26. augusta 1957. Ani by mi nenapadlo, že o necelé dva roky sa život Jehovových svedkov na Kube dramaticky zmení. V roku 1959 bola zvrhnutá vláda a k moci sa dostal komunistický režim.

Nová vláda kládla veľký dôraz na vojenskú službu. To prinieslo Jehovovým svedkom ťažkosti, pretože vo všetkých krajinách si zachovávajú neutralitu v politických aj vojenských otázkach. Nemohli sme už ani zvestovať a stretávať sa tak slobodne ako predtým. Nakoniec vláda úplne zakázala našu činnosť a stovky bratov boli uväznené. Niektorých často bili a nedávali im dosť jedla. A niekedy im dávali také jedlá, v ktorých bola krv, čo podľa Biblie jesť nemôžeme.

Napriek týmto ťažkostiam sme sa ďalej stretávali, aby sme uctievali Jehovu. (Hebr. 10:25) Dokonca sme mali aj zjazdy, napríklad na farmách alebo na iných miestach. Raz nám jeden brat dovolil mať zjazd v jeho veľkej maštali pre ovce. No nestihli sme ju predtým vyčistiť ani vyviesť zvieratá von. A tak sme tam boli spolu – doslovné i obrazné ovečky. (Mich. 2:12)

Veľmi sme si cenili namáhavú prácu bratov, ktorí sa v tých dňoch starali o to, aby sme mali duchovný pokrm. Napríklad zjazdové programy boli nahraté na magnetofónových kazetách, ktoré potom kolovali po celej krajine. Niekedy dostali za úlohu pripraviť si, predniesť a nahrať všetky prejavy iba dvaja bratia. Keďže nahrávky sa robili tajne v súkromných domoch, občas v nich bolo počuť aj kikiríkanie kohúta alebo iné zaujímavé zvuky. Keď bol zjazd na mieste, kde nebola elektrina, niekto z bratov šliapal do pedálov na stacionárnom bicykli s dynamom, ktoré vyrábalo elektrický prúd. Vďaka tomu sme mohli napájať kazetový magnetofón a vypočuť si program. Nemali sme ideálne podmienky ani toľko tlačených publikácií ako bratia v iných krajinách, ale nikdy sme duchovne nehladovali. A zo služby Jehovovi sme sa veľmi tešili. (Neh. 8:10)

PRIEKOPNÍCKA SLUŽBA A RODIČOVSTVO

Keď som mal 18, začal som slúžiť ako pravidelný priekopník v meste Florida. Asi o rok som bol vymenovaný za zvláštneho priekopníka a bol som pridelený do Camagüey, čo bolo hlavné mesto provincie. Tam som spoznal jednu peknú sestru zo Santiaga de Cuba. Volala sa Emilia. Začali sme spolu chodiť a do roka sme sa vzali.

Začal som pracovať na plný úväzok v jednom štátnom cukrovare. Ani ja, ani Emilia sme už nemohli pokračovať v priekopníckej službe, no stále sme chceli duchovným činnostiam venovať čo najviac času. Preto som si to zariadil tak, aby som mohol pracovať od 3.00 hod. rána do 11.00 hod. dopoludnia. Nie som síce ranné vtáča, ale takýto časový rozvrh mi umožňoval chodiť pravidelne do služby a zároveň byť s Emiliou na všetkých zhromaždeniach.

V roku 1969 sa narodil náš prvý syn Gustavo. V tom čase ma bratia požiadali, aby som začal slúžiť ako krajský starší. Na Kube bolo vtedy bežné, že bratia, ktorí slúžili ako krajskí starší, mali aj deti a museli chodiť do práce, aby sa postarali o svoju rodinu. Hoci sme toho mali veľa, bolo to jedno z najkrajších období v našom živote. S Emiliou sme boli veľmi vďační, že sme mohli takto slúžiť bratom a sestrám. Kým sme boli v krajskej službe, narodil sa nám syn Obed, potom Abner a o niekoľko rokov dcéra Mahely.

Keď premýšľam o tých rokoch, ktoré sme strávili v krajskej službe, som veľmi rád, že sme mohli vidieť, ako Jehova žehnal svojich služobníkov na Kube. A pomáhal aj nám, keď sme sa snažili naše deti viesť k tomu, aby si ho zamilovali aj oni. Rád vám porozprávam, čo sme s Emiliou zažili, keď sme v tých dňoch slúžili v krajskej službe.

KRAJSKÁ SLUŽBA POČAS ZÁKAZU

V 60. a 70. rokoch bolo ešte náročnejšie zvestovať a chodiť na zhromaždenia. Sály Kráľovstva boli zatvorené a misionári boli vykázaní z krajiny. Veľa mladých bratov bolo zatknutých a uväznených a zatvorená bola aj pobočka v Havane.

Keďže bol zákaz, zbory sme mohli navštevovať iba cez víkendy. A tak sme každý zbor navštívili dva víkendy po sebe. Často sme cestovali na bicykloch a veľa sme toho so sebou nemali, aby sme nepútali pozornosť. Samozrejme, naše návštevy sa v zbore neohlasovali tak, ako sa to robí teraz. Snažili sme sa, aby to vyzeralo tak, že ideme iba navštíviť príbuzných. Bolo to celkom ľahké, pretože bratia nám boli naozaj ako rodina a občas sme skoro zabudli, že tu máme aj nejaké povinnosti. (Mar. 10:29, 30) V každom prípade, museli sme byť veľmi opatrní. Často nás totiž sledovala a vypočúvala polícia a bratia, u ktorých sme boli ubytovaní, riskovali, že ich zatknú, ak nás polícia u nich nájde. (Rim. 16:4)

Počas toho obdobia sme spoznali veľa bratov a sestier, ktorí boli neuveriteľne štedrí napriek tomu, že toho mali veľmi málo. Na niektorých miestach bolo strašne veľa komárov, ale naši bratia nám dali svoju jedinú sieť proti komárom, aby sme sa v noci dobre vyspali. Ďalší nás boli ochotní ubytovať, aj keď nemali veľa jedla, o ktoré by sa mohli podeliť. Keďže sme vedeli, ako na tom sú, niekedy sme priniesli jedlo my a podelili sa oň s nimi.

Keď sme navštevovali zbory, nemohli sme so sebou vziať všetky naše deti. A tak sme cestovali len s jedným dieťaťom a o ostatné sa doma starala moja mama a sestra. Cestovať s dieťaťom malo určité výhody. Občas nás prehľadávala polícia, ale my sme mali publikácie schované v taške so špinavými plienkami, čo bolo dobré miesto, ktoré by policajti nikdy nekontrolovali.

Veľmi obdivujem Emiliu za to, ako to všetko zvládala. Za to, ako ma počas všetkých tých rokov, ktoré sme naplno slúžili Jehovovi, podporovala a starala sa aj o naše deti. Čo sa týka mňa, som rád, že sa mi podarilo zladiť svetskú prácu s povinnosťami, ktoré som mal ako krajský starší. Občas som pracoval dve smeny po sebe raz alebo dvakrát do týždňa, aby som mal voľný víkend. No neskôr sa moja pracovná pozícia zmenila. Urobili zo mňa vedúceho a mal som pracovať sedem dní v týždni. Nemohol som proti tomu nič urobiť, nemal som na výber. Ale zistil som, že ak dám ľuďom na víkend dostatok práce, ja môžem ďalej navštevovať zbory. Pokiaľ viem, moji nadriadení si nikdy nevšimli, že som sa v práci počas víkendov neukázal.

ZOSTÁVAME RADOSTNÍ NAPRIEK ZMENÁM

V roku 1994 bratia, ktorí viedli činnosť na Kube, zvolali všetkých 80 krajských starších na mimoriadne stretnutie v Havane. Veľmi sme sa tešili, že sa môžeme všetci po toľkých rokoch konečne vidieť. Na stretnutí sme sa najprv rozprávali o určitých organizačných zmenách, potom zaznel šokujúci oznam. Bratia nám povedali, že plánujú dať naše mená vládnym predstaviteľom. Prečo to chceli urobiť?

Vysvetlili nám, že rokujú s vládnymi predstaviteľmi s cieľom zlepšiť vzťahy medzi vládou a Jehovovými svedkami. Vláda od nich žiadala zoznam mien všetkých krajských starších. Všetci sme súhlasili, aby im naše mená poskytli. Odvtedy rokovania s vládou začali prinášať dobré výsledky.

Časom sme opäť mohli mať zhromaždenia a slobodne zvestovať, hoci sme ešte neboli zákonne zaregistrovaní ako náboženská spoločnosť. Neskôr sme zistili, že vláda už poznala mená niektorých krajských starších, ale chcela, aby sme potvrdili, či má tie správne mená.

V septembri roku 1994 sme dostali povolenie, aby sme znovu otvorili našu pobočku. Ako sa ukázalo, mohli sme použiť tú istú budovu, ktorú sme používali pred 20 rokmi.

Potom, v roku 1996, sme s Emiliou dostali pozvanie slúžiť v Bételi. Veľmi ma to prekvapilo a pripomenul som bratom, že mám doma ešte stále dve deti, o ktoré sa musím postarať. Bratia boli láskaví, zvážili našu situáciu a neskôr nám potvrdili, že by boli radi, keby sme aj tak do Bételu prišli. Súhlasili sme, a tak sme začali plánovať, že sa s rodinou presťahujeme do Havany.

Úprimne, spočiatku som zo služby v Bételi nebol až taký nadšený. V krajskej službe som strávil toľko rokov, že mysľou a srdcom som bol stále tam, a tak bolo pre mňa ťažké sedieť v kancelárii. Ale bratia a sestry, ktorí s nami slúžili v Bételi, a zvlášť moja manželka, mi pomohli zmeniť môj pohľad. Časom som opäť získal radosť a teraz som veľmi rád, že môžem slúžiť v Bételi.

S Emiliou už nie sme najmladší, no máme obrovskú radosť, keď premýšľame nad tým, koľko bratov a sestier sme mohli za tie roky spoznať a slúžiť s nimi. A sme veľmi šťastní aj preto, lebo vidíme, že aj naše deti a vnúčatá slúžia Jehovovi. Cítime to podobne ako zostarnutý apoštol Ján, ktorý povedal: „Nič mi nerobí väčšiu radosť ako to, keď počujem, že moje deti žijú v súlade s pravdou.“ (3. Jána 4)

S Emiliou slúžime v Bételi už takmer 30 rokov. Napriek tomu, že každý deň bojujeme s ťažkosťami, ktoré sú spojené s pokročilým vekom a rakovinou, stále sa snažíme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme si dobre plnili úlohy, ktoré máme. Počas tých rokov, čo slúžime Jehovovi, sme zažili aj náročné chvíle. Ale máme veľkú radosť, že môžeme už takmer 70 rokov slúžiť tu, na Kube, nášmu „šťastnému Bohu“. (1. Tim. 1:11; Žalm 97:1)